Ján Goč

„No a samozrejme, sme robili marxizmus, pedagogiku sveta. Z marxizmu som nemohol urobiť skúšku, pretože trikrát som bol vyhodený, chceli ma pochovať. Bol signál. A som si urobil napríklad také výťahy, potom som sa bifľoval: taktika menševikov, taktika boľševikov, dve taktiky sociálnej demokracie, demokratickej revolúcie... Teraz, konferencia a tak ďalej, človek niekde niečo povedal, na zjazdoch... A nakoniec ten dotyčný, ktorý ma skúšal: „A koľko má Lenin spisov?“ „Tridsaťdva zväzkov má.“ „A dvadsiaty deviaty zväzok čo hovorí?“ A ja kukám na neho: „Čo si normálny?“ A on hovorí: „No, len si ich zoberte domov a si preštudujte.“ Tridsaťdva zväzkov!“

„V nedeľu doobeda, ja tak okukujem, kukám, bo lebo chodili tak tí domáci návštevníci, nepovolili návštevy, ale z diaľky zamávali takto väzňom. Signál bol, tak sa ako tak dostal signál k tomu väzňovi, že prídu nejakí príbuzní a chcú ho vidieť. „Pán doktor,“ pribehnem k nemu, „Pravdepodobne je tam vaša manželka, a aj dve dcérky, dievčatá, jedna tak okolo desať, druhá okolo dvanásť.“ „Mládenče, naozaj sú tam?“ Rýchle ho zoberiem popod pazuchu. Vediem ho na roh baráku a dcéra: „Mamko!“ začne kričať: „Mamka, kukaj, ocko tam, náš ocko!“ A ja som tak spoza rohu nenápadne ho držal, aby si nemysleli, že je naozaj taký dokaličený. Tak som bol, aby ma nevideli. Plakal a tie dievčatá vyskakovali, tešili sa, mamku objímali. Viete, aký to bol pocit, aká radosť, keď toto človek vidí? Bol celý šťastný, zamával, vracali sme sa naspäť. Čiže takéto epizódy som zažil v tábore.“

„Poslali toho väzňa očistiť transportér. - Berte handru a tam očistite, lebo sa šmýka pás. Tam, okolo šajby to poriadne vyutierajte! - Akonáhle tam dal ruku (spoluväzeň mi rozprával, ja som to nevidel, len on mi rozprával a upozorňoval ma), akonáhle tam dal ruku, stisli gombík, ruku mu chytilo a vytrhlo aj so žilami a strepalo s ním tam. Vykrvácal. Dokonca sme dostali hlášku, že napísali, že nedbalosťou si zapríčinil smrť. A ja som sa pozastavil: také dačo tu idú robiť? Zabíjať ľudí? Prečo, začo? Ale potom som si povedal, aha, veď vy zatvárate ľudí bezdôvodne. Za to, že ja som vytkol tým červeným tam, že naložili Židov na nákladný voz a že prevrátili kabát? Pravdu som povedal! A za to sa mi išli pomstiť. A teraz, aha, počkaj, nakoniec možnože ma aj ešte zabijú tu. Ale som ostal ticho a dával na seba pozor, aj na ostatných.“

„Za čo tam dali toho dekana: Totiž, on veľmi dokázal podchytiť Mariánsku kongregáciu v Stropkove. On bol taký dobrý kazateľ a taký sympatizant, že široko-ďaleko ho uznávali, no a takého kňaza bolo treba nejakým spôsobom zlikvidovať. Tak dvaja eštebáci sa takto dohodli: „Ty pôjdeš na spoveď a ja sa ho pôjdem spýtať, z čoho sa spovedal henten-tamten. Ja som ako taký protištátny živel.“ Takto, eštebáci, to potom vyšlo najavo. Si predstavte, že on skončil spoveď, išiel do sakristie a ten druhý eštebák prišiel za ním: „Prosím vás, tohto človeka poznáte?“ „Nie, nepoznám.“ „Nerozprávajte,“ takto na neho vystúpil. „Z čoho sa spovedal?“ „Prepáčte, pre mňa platí spovedné tajomstvo. Ja vám to nemôžem hovoriť.“ „Vy ste taký, ako on“ - a už ho brali, už ho obvinili. Vykonštruovali obvinenie a už ho brali, že spolupracuje s protištátnou organizáciou a podobne.“

„A si predstavte, že keď som sa vrátil z vojenčiny, prídem domov, veľmi som bol zarmútený, pretože mamka plače so sestrou. Hovorím: Mamka, čo plačete? Syn môj, si bol ďaleko od nás, až v Južných Čechách, sme ti nepísali, že otec je v árešte. Čo? Náš otec v árešte? Náš otec, ľudomil, ktorý tak pomáhal ľuďom, taký čestný statočný človek a jeho zavreli! Syn môj, chceli už spoločne kosiť, tak nariadili osevný plán, kde kto má čo posiať a otec, vieš čo povedal? - Čo mne budú takí pijaci, takí leňosi rozkazovať! Ja si tam posejem to, čo chcem. - Syn môj, namiesto žita zasial pšenicu, narušil osevný plán. Otca zavreli. Otec sedí v árešte. Čo? Náš otec v árešte. Samozrejme, mal som ten čierny kufor, mládenec, viete, temperamentný... ten kufor sa skoro rozletel, keď som treskol. Naproti neďaleko tečie potok, cez mostík som prebehol, hybaj na MNV, chytím notára kolo krku a hovorím: Za čo si mi otca zavrel? A on mi ukáže na bývalého veliteľa gardy a hovorí: Pán Goč, ja musím len to robiť, čo mi on nariadi. A ja mu hovorím: Ty hovädo! (nemohol som povedať boľševické). Tri rodiny židovské si dal naložiť na nákladný voz a teraz zatváraš poriadnych ľudí, aby si to svinstvo zakryl? Nepľuvol som na neho, pľuvol som na zem, ale v zlosti som odišiel.“

„Naraz Simonis dobehne a hovorí: „Žandár smeruje k nám! Pozor!“ Kňaz rýchlo zlikviduje tú knihu, ako keby nič. Sadneme si, tá omša skutočne už bola prerušená, a Klorus hovorí: „Ja nemám deti, ja ho zastavím!“ „Ale Janko, čo si! Janko, to by bol obrovský prúser.“ Dobehne Simonis a hovorí: „Viete čo, ten žandár išiel, ale u urobil čelom vzad a otočil sa.“ „Vidíš Janko, modlitba má obrovskú silu, aj tá svätá omša sa musí dokončiť.“ A tak veru bolo, že sa tá omša svätá, ozaj (sa dokončila) a my sme boli celkom šťastní, aj keď sme boli za tými drôtmi.“