MUDr. Hedviga Forbátová

V roku 1948 sa rodičia nedostali von, lebo zavreli hranice. Potom sa otvárala očná optika a otec bol poverený ju budovať. Ale chceli emigrovať. Odchod im však úrady zamietli. Našla som papiere, kde sa píše, že nevidia dôvod na vysťahovanie, lebo sme samostatná rodina, takže v rámci spájania rodín sme tam nespadali. Podpísaný tam bol Novotný (prezident ČSR). Keď som ten papier čítala, tak som ho roztrhala od zlosti, čo ma mrzí. Prečo sme nešli von v 1968 tak to už neviem. Možno to už bolo tým, že otec robil šéfa optiky, bol odborník, preto sa chcel vrátiť.

Mám na základnú a na strednú školu veľmi pekné spomienky. Len jednu spomienku mám smutnú zo strednej školy. Spolužiačka, ktorá so mnou chodila aj na základnú a aj na strednú školu mala rodičov učiteľov. Tá bola jediná, ktorá vytiahla môj židovský pôvod na základnej, aj strednej škole. Na základnej povedala, že židovka dnes nie je v škole, lebo som bola v synagóge. To som nevnímala negatívne. Na strednej škole tiež mala poznámky pre môj pôvod a najmä na pomaturitnom stretnutí po piatich rokoch. Ja som vtedy vstala, povedala som, že ma nikdy viac neuvidia, a odišla som. Moji spolužiaci na presviedčajú, aby som na to zabudla, že boli hlúpi. Ja som im jasne povedala, že nikdy viac na maturitné stretnutie neprídem. Dodnes sa toho držím.

Ja som mala taký pocit, že toto boli udalosti (deportácie židov), ktoré chceli vymazať zo svojho života. Tým pádom nám o tom nerozprávali a malo to také psychologické a psychiatrické vysvetlenie. Bola to pre nich veľká trauma. Mama sa raz preriekla, že videla na vlastné oči ako zomrela babička, že ju zastrelil esesák. To sa udialo v Osvienčime.