„Tam bol problém, že tí naši slovenskí tréneri a funkcionári nejakým spôsobom nebojovali za nás, za hráčov. Tí českí hráči mali veľkú oporu vo svojich tréneroch a oni ich pretláčali všade, napriek tomu, že nie vždy mali tie výsledky také, aké by mali byť. Ale my sme museli byť oveľa lepší, aby sme boli uznávaní a akceptovaní. To bol ten problém, že za nami nikto nestál. Za mnou stál len otec, ale to bolo tak brané, že je to otec a otec chce pre dieťa len to najlepšie. Ale naozaj, otec bol v tomto smere veľmi férový a len dbal na to, aby to, čo som si uhrala, rešpektovali. Takže takýto celý ten proces bol a trvalo to celý čas v tej reprezentácii. Čiže ja som bola takým nevítaným hosťom."
„Musela som im sľúbiť, že budem sledovať, čo sa deje na hraniciach, a všetko, čo sa vymyká z bežného rámca, že im budem informovať. Bez toho by ma nepustili preč a nedovolili by mi nikde chodiť. Úplne vydesená som vyšla s tým, že to nesmiem povedať rodičom, manželovi, nikomu. Jednoducho totálna tajnosť. Samozrejme som to povedala všetkým, ale už som sa viac s nimi nekontaktovala. Oni ma volali len cez priamu linku, doma sme telefón nemali. Priama linka bola vedúcemu oddelenia u nás. Tam som mala kamarátku sekretárku, ktorá už vedela podľa hlasu, že sú to oni. Oni sa nikdy nepredstavili. Proste oni volali a pýtali sa na mňa, tak ona ma pravidelne zatĺkala. Videla som auto, tam pri nás, že ma sledovali. Ale ja by som tam už druhýkrát určite nešla."
„Určite, že sme sa stretávali. Samozrejme, že sme to mali zakázané. Jednoducho to tak bolo a boli sme stále strážení, a určité veci, ktoré sa vymykali z nejakého kódexu, nášho komunistického, sa museli rešpektovať. A to sme nie vždy robili, ja som sa so všetkými stretávala. Jedna bola moja spoluhráčka z juniorskej reprezentácie, ktorá žila v Nemecku, a druhá, Marta Lužová, sa po dvoch rokoch stala už reprezentantkou Nemecka. Ja som bola vtedy mladá a začínala som v reprezentácii, čiže som nemala možnosť ju až tak spoznať, ale veľmi sme si rozumeli a ja som sa tým netajila. Ja som sa neskrývala, neschovávala a boli občas z toho problémy, ale jednoducho som to ignorovala."
Alica Chladeková-Grofová sa narodila 2. apríla 1952 vo Vajnoroch. Už od detstva s bratom hrávala stolný tenis, najprv ho brala ako koníček. Svoju športovú kariéru začala v Rači, kde sa prvýkrát zapojila do súťažného kolotoča a už v trinástich rokoch pôsobila v celoštátnej stolnotenisovej lige. V roku 1965 sa prvýkrát zúčastnila európskeho šampionátu v Maďarsku. Ako juniorka získala osem medailí a získala si tak miesto v reprezentácii Československa. Najväčší úspech v kariére dosiahla na stolnotenisových Majstrovstvách sveta v Sarajeve v roku 1973. Alica na ňom získala striebornú medailu v dvojhre a bronzovú v zmiešanej štvorhre. Odvtedy sa žiadnej Európanke nepodarilo prebojovať na svetovom šampionáte do finále. Ako reprezentantka nikdy nevstúpila do Komunistickej strany Československa a nestala sa ani členkou Socialistického zväzu mládeže. Počas kariéry ju sledovala ŠtB, jej vylúčenie z reprezentácie v roku 1976 bolo vykonštruované. Od roku 1987 pôsobila v rakúskom stolnotenisovom klube. V tomto období bola aj viackrát vypočúvaná Štátnou bezpečnosťou. Počas kariéry získala 30 medailí na šampionátoch po celom svete. Od roku 2018 organizuje v rámci Slovenska podujatia ku Svetovému dňu stolného tenisu, ktorý sa koná vždy 6. apríla.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
