Ján Brichta

„Deň v Jáchymove. Pracovali sme na tri zmeny. Ranná zmena vstávala už o štyroch, lebo už o piatej museli nastúpiť a o šiestej začali pracovať, kým sa dostali, pravda. Odpoludňajšia zmena mala odchod o jednej hodine, aby už o druhej boli na pracovisku a nočná zmena mala odchod o deviatej hodine večer a o desiatej už začali pracovať. Takže normálne sa striedalo. Jeden týždeň každý mal rannú, potom druhý týždeň každý mal nočnú a tretí mal odpoludňajšiu. Taká cirkulácia. A zmena bola vždy z nedele na pondelok. To znamená, že z odpoludňajšej zmeny išiel na rannú a z nočnej na odpoludňajšiu.“ „Voľný deň nebol.“ „Voľný deň nebol. Tam na Dvanástke voľný deň vôbec nebol, musela byť nejaká havária na šachte, že sa nemohlo pracovať.“

„Bol tento problém. Dvaja nám tam tak odpadli, že takmer nevládali chodiť. Tak sme ich chytili pod pazuchu a pomaly sme kráčali smerom ku hraniciam, lenže, pravda, my sme mali byť na hranici okolo pol noci, o jednej hodine. My sme prišli s týmito sťaženými okolnosťami na hranicu okolo pol štvrtej, štvrtej. Tri hodiny najmenej sme mali meškanie. To bola jedna vec. Prídeme na hranicu, tie hrádze čo sú a tam plno vody. Morava tými dažďami a rozpusteným snehom na Jeseníkoch stúpla asi o meter. My sme boli od hlavného toku asi dvesto metrov. Tam boli pováľané vŕby, konáre trčali. Nebolo možné tie člny nafúkať. Hľadali sme riešenie. Čo teraz, v takejto situácii? Jedno riešenie bolo pokúsiť sa prebrodiť až po hlavný prúd a tam nafúknuť člny a ísť. Taká situácia bola aj v októbri keď išli, ale nebola taká zima a chladná voda a nebolo toľko vody. To bola jedna alternatíva. Starí prosili, že to oni nevydržia, aby sme sa kvôli nim radšej vrátili. Druhú alternatívu sme hľadali. Niekde zaľahnúť, čakať do večera a znova sa pokúsime alebo sa vrátime. Hľadali sa riešenia. V takejto napätej situácii aj mozog nezabere ako triezvy človek by uvažoval. Tak sme chodili po tej hrádzi a hľadali sme, kde by bola menšia vzdialenosť. Nikde nebola, najmenej bolo dvesto metrov. A pováľané vŕby, konáre a nebolo možné tie člny nafúknuť, to by sa nám roztrhli. Bola by ešte väčšia katastrofa, zahynuli by sme všetci. V tej neistej situácii, ktorá trvala trištvrte hodiny, ťažko povedať, začalo sa pomaly už aj brieždiť. Tak bolo povedané: ,Ideme spiatky teda.‛“

„Bola tam ešte skupina okolo Slánskeho. Naraz týchto doviezli a celá skupina tridsaťpäť lebo štyridsať. Čo sa stalo, to možno druhý raz. Väzni sa na nich vrhli a kto koho mlátil to boli všetci prokurátori a sudcovia, ktorí týchto politických väzňov súdili, prenasledovali a vyšetrovali. Naraz sa ocitli medzi nami. Takže, vyrovnávajme si účty. Kto koho poznal. Boli nemilosrdní, vracali to, ako sa hovorí, poriadne.“

„Najťažšie, zbadať niekoľkočlennú skupinku, vyhlásili poplach. Aj sa tak stalo, poplach vyhlásený, strieľali raketami a tak ďalej a taká naháňačka. Došlo vojsko, policajti, pohraničiari, všetky zložky. Obkľúčili celú túto oblasť a došlo k zaisťovaniu. Takže z tých dvadsiatich dvoch pätnásť nás zaistili. Siedmim sa podarilo dostať sa ku vlaku. Tóno Hlinka, Botek a tak ďalej. Dostali sa ku vlaku, nasadli a hneď na Bratislavu. A že boli aj v gumákoch, mokrí, pozerali na nich. No, tí sa dostali a potom sa títo s ďalšími skupinami dostali na jeseň, lebo sa to potom zase obnovilo inými ľuďmi a iným postupom.“

„Na jednej strane možno povedať, že moderná doba nemá pochopenie pre to, čo bolo pred štyridsiatimi, päťdesiatimi rokmi, mnohí o tom ani nechcú vedieť. Na druhej strane musím povedať, že toto obdobie vychovalo alebo vytvorilo silné osobnosti, ktoré môžu ovplyvňovať aj súčasnú mládež.“

„Keď som prišiel na izbu, už som tam nemal lavičku, kde som si mohol sadnúť, iba stolík bol pripevnený na stenu a matrac bol pripevnený na posteľ na druhú stenu. A izba 3 x 2 metre, prázdna, zobrali mi stoličku a bol tam turecký záchod v kúte, to bolo všetko. Tak zobrali, zobrali. Od rána do večera chodiť po izbe, ale povedali: ,Zákaz opierať sa a zákaz si sadnúť!‛ Večer o desiatej večierka, mohol som odopnúť ten matrac, ľahol som si, usnul som a v tom zasvieti svetlo. ,Vstať! Desať drepov!‛ Vstal som, desať drepov. ,Zaľahnúť!‛ A zasa zhasol, iba také slabé svetielko tam viselo. Usnem. ,Vstať! Desať drepov!‛ A každú polhodinku do rána. To znamená od tej desiatej, do tej piatej. Asi, neviem koľko to vychádza, trinásť alebo pätnásť ráz. To znamená, už sa tu niečo sleduje, nejaký nátlak, narušenie spánku a tak ďalej. A potom, po týždni, opäť ma zavolali na výsluch. Či som si už rozmyslel ostatné. ,Nerozmyslel, všetko to isté.‛ ,Vám to vyhovuje? Ten spôsob života tu?‛ ,Čo mám robiť? Nemôžem ho zmeniť.‛ Tak zase o ničom, nič sa odo mňa nedozvedeli. Potom späť na izbu. Keď som došiel, ako je nad WC tá nádoba na vodu, začala hŕŕŕ hŕŕŕ. Tam bolo čosi namontované. Najprv som si to nevšímal, potom som si zapchal uši. A stále to. To znamená, robili psychický nátlak, aby ma duševne vykoľajili. To už je niečo horšie, čo sa sleduje.“

„Určený bol čas koncom mesiaca októbra. Ja som bol na tej Libave a chcel som sa rýchlo dostať, aby som zachytil tú skupinu a s nimi sa dostal do Talianska. Ale žiaľ Bohu to na Libave trvalo dlhšie a ešte asi týždeň som musel byť pod vojenským dozorom. Naraz mi zahlásili, že áno, som prepustený. Tak som hneď chytil prvý vlak, s ktorým som išiel do Olomouca, do Brna a do Bratislavy, len aby som sa tam čo najskorej dostal, lebo skupina, ktorá sa pripravovala, ktorí so mnou počítali, mala byť vyslaná do Talianska. Nuž, ale ja som došiel do Bratislavy ráno a tú noc už oni prechádzali, takže som tú skupinu nechytil. Ja som sa ale potom prihlásil u našich profesorov, ktorí tiež, ako sa povie, pôsobili aj tajne. Hovoria: ,Niet pomoci, pôjdeš až s ďalšou skupinou. Uvidíme, kedy sa títo, čo už odišli, vybavia a čím skorej sa vrátia. Možnože do Vianoc budú tu.‘“

„V Levároch nás všetkých pozaisťovali, tých pätnástich a potom nás ku večeru previezli všetkých na hrad. Tam bolo veliteľstvo Pohraničnej stráže. Tak tam nás dali, (sedeli sme) na stoličkách, všetko rozsvietené a strážili nás. A začali aj vyšetrovať. Tak sme tam presedeli dva dni a dve noci, bez jedla, bez všetkého, vyhladovaní, slabí, zoslabnutí a tak ďalej.“

„V sobotu poobede, ale o tretej, štvrtej hodine, som išiel cez záhrady, bočnou cestou na stanicu. A tam som ešte stretol brata, on išiel z dennej služby. Povedal som, že už odchádzame. ,Vieš o čo sa jedná, staraj sa o rodičov...‘ a také bratské rady, čo bolo treba zanechať. Hovorím: ,Však my sa ohlásime, keď už budeme na druhej strane.‘ Potom som cestoval do Šaštína a tam už nás bolo dvadsať, dvadsať dva, čo sme mali prechádzať cez tú hranicu.“

„Keď ma tam dali, prvý týždeň ma vyšetrovali zbežne. Potom po druhom týždni už začali vyšetrovať dôkladnejšie. Viem, že som došiel na izbu. Tam nebola už ani deka, ani nič. Kukám, neviem, čo sa stalo. Naraz, večer zaľahnúť. A keď som zaľahol, len na takej rozkladacej posteli, naraz sa otvorí také malé okienko, kadiaľ sa podávala strava: ,Drepy! Desať, dvadsať drepov a zaľahnúť.‘ Za desať minút znova, zas drepy a takto nás do rána mučili drepovaním. S tým, že sme boli zoslabnutí, slabá strava, na raňajky troška žbrndy a pol krajíčka chleba. Na obed tiež len také dokopy nič, dva plátky knedlíkov, také malé a troška omáčky k tomu. Večer bola slabá večera, nejaká žbrnda a tak ďalej, takže organizmus bol aj zoslabnutý. Viem, že predtým som vážil 64 kilo a po tých troch mesiacoch ma vážili 48 kilo. Človek bol schudnutý, zoslabnutý.“

„My sme boli dve skupiny, tí čo sme študovali u saleziánov, sme boli tam u Hercogov a ešte nejakých šesť kňazov bolo na Búroch, boli pripravení u pána dekana, ktorý tam bol. Tí kňazi, ktorí tam boli, na tých bol vydaný zatykač, takže nás prosili, aby sme ich zobrali medzi seba. V poriadku, keď predstavení súhlasia, tak pôjdeme aj s nimi. Pripravili sme sa, vstali, poumývali sa, zrichtovali sa a vyrazili sme celá skupina s pátrom Zemanom. Tí druhí s Totkom prešli z Búrov, neviem ktorá dedina to bola. Tam sme sa stretli, v lesoch, už bolo ráno, svitanie. Aj keď bol apríl, bolo chladno a daždivo a čas bol zlý. A celý deň pršalo, bolo to, pravda, nepríjemné. Mali sme také kabáty, dáždniky ani nie, aby sme mali minimum vecí, aby sme sa mohli pohybovať. Ešte páter Zeman tam odslúžil svätú omšu a potom sme celý deň strávili schovaní v tých lesoch. Potom navečer, keď sa zotmelo, sme vyrazili.“

„Naraz mi dali podpísať zápisnicu: ,Odchovanec klérofašistického režimu, ktorý mal ísť študovať na vysoké vatikánske školy, vrátiť sa sem a vraždiť naše ženy a deti.‘ Hovorím: ,Prosím vás, to nemôžem podpísať, ani nepodpíšem.‘ A vtedy ma začali mlátiť, kopať, vláčili (ma po zemi), kopali, búchali hlavou do steny, že či bola hlava tvrdšia alebo stena. Tak takto ma dostali až do bezvedomia, neviem čo bolo, čo nebolo. Našiel som sa až na cele a tam ma obliali kýbľom vody, lebo nesmeli nechať väzňa v bezvedomí. To bol nejaký medzinárodný predpis. A tam som počul: ,Zdochni, sviňa! Aj tak živý odtiaľto nevylezieš!‘“

„Lenže stalo sa to, že celý deň pršalo, aj predtým pár dní a pôda bola rozbahnená, strašne bolo vody. Keď sme prechádzali, bola to jediná cesta, čo išla z Malaciek smerom na Kúty. Pár razy pohraničiari (osvetľovali) reflektormi áut a už hľadali nejakú skupinu. Ako sme videli auto, všetci hneď zaľahnúť, aj do tej vody, nebolo pomoci. Tak sme boli fakticky premočení. Dokonca potom, keď sme prešli cestu na druhú stranu už smerom k Levárom, tam boli bariny a tí starší kňazi nám začali odpadávať. Tak sme ich dvaja a dvaja, my mladí študenti, viem, že s Jožkom Bazalom, to bol môj o niečo starší spolužiak, sme zobrali jedného pátra pod pazuchy. ,Otče, vydržte! Už sme blízo hraníc.‘ My sme mali byť už o polnoci v Levároch, v Malých Levároch a potom sa pokúšať, dve hodiny, tri, podľa potreby, pokúšať sa prejsť. Lenže my sme tam prišli s dvojhodinovým oneskorením. To bola jedna vec. Terén bol velice nebezpečný. Vody a blata a tak ďalej. Tak keď sme došli, páter Zeman dal pokyn tomu Totkovi, aby prešli hrádze, (kde sa bude dať) dostať na druhú stranu. My sme mali gumený čln, ten sme mali nafúkať, všetko sme boli ochotní urobiť. Len tí starší páni, čo boli 60-, 70-roční, po takej namáhavej ceste, čo sme celý deň išli cez bahnistý terén, to nás strašne zdržalo. Dostali sme sa až po hranicu a prechádzali sme asi niekoľko sto metrov, hľadali sme aj s tým Totkom nejaké miesto, kade by sa dalo prejsť. Ale na druhej strane bola Morava rozvodnená a všetko bolo zaliate vodou. Potom tam boli poprekacované stromy, polámané. A bola obava, že keby sme prechádzali tým člnom, napichne sa na konce polámaného dreva, takže by vyfučal a bolo by ešte horšie. Tak my sme boli rozhodnutí, že aspoň my mladí prejdeme. Ale starí nás prosili: ,Nechodťe! My tu zahynieme, skončíme!‘ Súcit je súcit a život je tiež život, tak potom sme zvolili, že sa ešte vrátime.“

„Na Nikolaji bol hlad. Na všetkých táboroch bol strašný hlad, lebo ľudia nedostali normálnu stravu. Tam boli zelené lístky, žlté lístky a červené lístky. Červené lístky boli, že mal prídel na 100 %, žlté lístky od 90 do 100 % a tie tretie lístky boli len do 50 %. A to boli dva plátky knedle, dostal tam nejakú žbrndu bez mäsa, bez všetkého, to bolo všetko. A na večeru sme dostali dva alebo tri zemiaky, troška kyslej kapusty a toto bolo všetko. Takto sme žili. Samozrejme, keď ma lekár videl, vážil som 48 kilogramov.“