Gabriela Borošová

* 1962

  • "Oni boli medzi nimi, pretože mojej babke sa vtedy narodil syn. Mal len dva týždne a museli opustiť vlastne ten svoj dom a ísť niekde. Bola to dedina, volala sa Koprivnica, to bolo v Bardejovskom okrese. A dedko zistil, nejaká rodina nám doporučila, že tam je nejaká rodina, ktorá by ich prijala. Takže v tom období, viem, to spomínala moja mamka, že aj vtedy chceli dedka akože do vojny ako, aby narukoval, ale že niekde sa skryl, pretože tým, že mal štyri malé deti, a babku by nevedel nechať samú, tak ako nejak sa mu podarilo akože vyhnúť. No a tá dedina Koprivnica to bola asi 25 km vzdialená od toho Stropkova, ale tak lesom. A mamka spomínala, že dvakrát tam dedko išiel s koňmi a že najprv niesol krmivo pre zvieratá, sliepky, kravy, čiže musel ich tam ako doručiť ako do toho domu, no až dvakrát sa otočil. Seno a to všetko, aby mali vlastne z čoho žiť. No a posledný akože už odchádzali oni s tým, že zobral rodinu. Na voze že bol ten malý dvojtýždňový braček Miško. Ešte mala štvorročného brata. Moja mamka mala vtedy 10 rokov a mala ešte staršieho brata dvanásťročného, takže oni išli pešo za tým vozom a spomína, že strašne pršalo, že to v tom období bolo strašne mokro, že museli prejsť cez rieku Ondavu, že skoro sa utopili, lebo taký prudký nával prišiel vtedy, že mali zabité prasa, ktoré bolo naložené tiež. Ako pol prasaťa, hej, ako aby mali čo jesť. Že voda im to zobrala."

  • "Už keď som bola taká väčšia, už som mala asi 15 rokov a chodila som tam stále na prázdniny. A som sa zaľúbila do jedného chlapca. A to mi mama až teraz povedala, keď sme sa o tom rozprávali, že môj dedko bol strašne nešťastný z toho, lebo povedal, že otec toho chlapca bol jeden z hlavných agitátorov alebo propagátorov tej kolektivizácie. A hovorí, že boli to ľudia, ktorí v podstate nič nemali a vyšvihli sa hore práve kvôli tomu, že sa správali tak, ako sa správali. Ako takže dedo bol z toho veľmi nešťastný, že ja som si našla práve takého ako priateľa alebo takto, hej. Takže ale bližšie o tom vám neviem nič povedať ako. A neviete, že v ktorom roku vstúpili, alebo či odolávali nejak dlhodobejšie tomu vstupu? Hm, neviem, len viem to, čo som už aj spomínala, že babka sa hodila hruďou na tú zem, že tú hrudu jej nezoberú. Že oni to si zadovážili a teraz im to akože berú. Akože dosť ťažko to prežívali tú kolektivizáciu. Aj keď si potom pamätám, že dedko robil na družstve až do svojho dôchodku. V podstate stále tam robil. Tak ako asi si potom zvykli, nič iné im neostávalo. A neviete, ešte predtým ako tam vstúpili, museli odvádzať aj kontingenty? Áno. Toto viem, že mamka hovorila, že stále chodili a že stále im zvyšovali tie kontingenty, že museli dávať. Ale koľko, to ja neviem. Ako tam pšenicu museli a mlieko, toto si pamätám, že mlieko, hej, tiež aj mäso. Keď zabili prasa, tak že tiež museli z toho niečo dávať. Takže toto spomínali."

  • "Museli sme mať pozvanie, to bolo prvé, ktoré nám oni dali. Potom sme museli mať devízový prísľub, že máme krytie devízové. Takže to nám vybavila svokra. To rovno poviem. To bolo v Rožňave sa to vybavovalo. No a potom sme išli do Prahy týždeň pred tým odchodom. Keď som to videla tú frontu, tak som skoro spadla na riť, lebo to bola možná že kilometrová fronta na tom švajčiarskom veľvyslanectve. No neskutočné. Tam bolo treba stáť dva dni, aby ste sa dostali. A okrem toho nám bolo treba tranzitné vízum cez Rakúsko. Tak sme sa rozdelili. Manžel stál na tom Švajčiarskom veľvyslanectve, ja som išla cez to tranzitné vybaviť Rakúske veľvyslanectvo. No a nakoniec sa nám to nejak podarilo. Po dvoch dňoch. Ale hovorím, bola to neskutočne dlhá cesta. A veľmi zlú ako skúsenosť som mala. Keď sme odchádzali, sme si kúpili lístok do Zürichu sme išli. Ale takto, cez Viedeň. Takže sme išli z Prahy cez České Velenice. Tam bola ako keby colnica, alebo také niečo. A nezabudnem na to, to bolo také ponižujúce. Museli sme otvoriť kufre a s takou paličkou nám tam prehadzovali všetky tie veci v tom kufri, že či tam niečo nemáme. No ja... A to bol už 89 rok, ale leto, hej, jún v 89. Tak vtedy som sa neskutočne cítila ako ponížená a vtedy som si vlastne uvedomila, že nie je to správne, hej. A potom, keď som videla, čo je na druhej strane. Vždycky sme sa učili v škole, že zahnívajúci kapitalizmus. Tak som povedala, že to my zahnívame. Človek to asi musel vidieť, aby to pochopil. No potom sme tam boli mesiac. Ja som tu v podstate nechala dve malé deti, hej, na skúšku ako pozrieť. Nie na skúšku, na tú návštevu, ako žijú. A vtedy sa mi vlastne otvorili oči."

  • Celé nahrávky
  • 1

    Revúca, 19.04.2023

    (audio)
    délka: 02:10:03
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Vo Švajčiarsku sa mi otvorili oči

Gabriela Borošová počas EYD natáčania v roku 2023
Gabriela Borošová počas EYD natáčania v roku 2023
zdroj: Dominik Janovský

Gabriela Borošová sa narodila 3. marca 1962 v Košiciach rodičom Márii a Jozefovi Sabolovcom. Po vypuknutí Karpatsko-duklianskej operácie musela Mária s rodičmi a súrodencami opustiť domov. Ich dom zrovnala so zemou bomba, preto Máriu a brata Števka umiestnili na rok do náhradných rodín. Máriu neprijali do prvej práce, pretože rodičia odmietali vstúpiť do družstva. Odcestovala za prácou do Ostravy, kde sa zoznámila s budúcim manželom Jozefom. Vzali sa v roku 1957. Po troch rokoch sa vrátili na Slovensko a narodil sa im syn Jozef. V roku 1962 sa presťahovali do Košíc, kde sa narodila Gabriela. Po vpáde okupačných vojsk otca povolali ako vojaka do zálohy. V rokoch 1968 – 1977 Gabriela absolvovala základnú školu. Napriek výbornému prospechu ju kvôli náboženstvu neprijali na gymnázium, iba na Strednú priemyselnú školu chemickú v Humennom. Ako stredoškoláčka vnímala politickú propagandu. V roku 1981 začala študovať odbor priemyselné pece na Vysokej škole technickej v Košiciach. Tam spoznala budúceho manžela Štefana. V roku 1984 sa vydala a porodila syna Kamila. V 1985 skončila vysokú a s manželom sa zamestnali v Slovenskom magnezitovom závode v Jelšave. Časom dostali byt v Revúcej a v 1988 sa im narodila dcéra Andrea. V lete 1989 mohli, ale bez detí, vycestovať za rodinou do švajčiarskeho Luzernu. Počas revolúcie sa angažoval Štefan. Gabriela bola v tom čase na materskej. Po návrate do práce robila na technologickej pozícii, po doplnení štúdia pôsobila ako vedúca finančného oddelenia. V roku 2010 dostala výpoveď. Urobila si opatrovateľský kurz, odcestovala za prácou do Rakúska. Po návrate uvádzala do chodu zariadenie opatrovateľskej služby po rekonštrukcii. V roku 2023 v ňom pracovala dvanásty rok.