Gabriela Borošová

"Už keď som bola taká väčšia, už som mala asi 15 rokov a chodila som tam stále na prázdniny. A som sa zaľúbila do jedného chlapca. A to mi mama až teraz povedala, keď sme sa o tom rozprávali, že môj dedko bol strašne nešťastný z toho, lebo povedal, že otec toho chlapca bol jeden z hlavných agitátorov alebo propagátorov tej kolektivizácie. A hovorí, že boli to ľudia, ktorí v podstate nič nemali a vyšvihli sa hore práve kvôli tomu, že sa správali tak, ako sa správali. Ako takže dedo bol z toho veľmi nešťastný, že ja som si našla práve takého ako priateľa alebo takto, hej. Takže ale bližšie o tom vám neviem nič povedať ako. A neviete, že v ktorom roku vstúpili, alebo či odolávali nejak dlhodobejšie tomu vstupu? Hm, neviem, len viem to, čo som už aj spomínala, že babka sa hodila hruďou na tú zem, že tú hrudu jej nezoberú. Že oni to si zadovážili a teraz im to akože berú. Akože dosť ťažko to prežívali tú kolektivizáciu. Aj keď si potom pamätám, že dedko robil na družstve až do svojho dôchodku. V podstate stále tam robil. Tak ako asi si potom zvykli, nič iné im neostávalo. A neviete, ešte predtým ako tam vstúpili, museli odvádzať aj kontingenty? Áno. Toto viem, že mamka hovorila, že stále chodili a že stále im zvyšovali tie kontingenty, že museli dávať. Ale koľko, to ja neviem. Ako tam pšenicu museli a mlieko, toto si pamätám, že mlieko, hej, tiež aj mäso. Keď zabili prasa, tak že tiež museli z toho niečo dávať. Takže toto spomínali."

"Museli sme mať pozvanie, to bolo prvé, ktoré nám oni dali. Potom sme museli mať devízový prísľub, že máme krytie devízové. Takže to nám vybavila svokra. To rovno poviem. To bolo v Rožňave sa to vybavovalo. No a potom sme išli do Prahy týždeň pred tým odchodom. Keď som to videla tú frontu, tak som skoro spadla na riť, lebo to bola možná že kilometrová fronta na tom švajčiarskom veľvyslanectve. No neskutočné. Tam bolo treba stáť dva dni, aby ste sa dostali. A okrem toho nám bolo treba tranzitné vízum cez Rakúsko. Tak sme sa rozdelili. Manžel stál na tom Švajčiarskom veľvyslanectve, ja som išla cez to tranzitné vybaviť Rakúske veľvyslanectvo. No a nakoniec sa nám to nejak podarilo. Po dvoch dňoch. Ale hovorím, bola to neskutočne dlhá cesta. A veľmi zlú ako skúsenosť som mala. Keď sme odchádzali, sme si kúpili lístok do Zürichu sme išli. Ale takto, cez Viedeň. Takže sme išli z Prahy cez České Velenice. Tam bola ako keby colnica, alebo také niečo. A nezabudnem na to, to bolo také ponižujúce. Museli sme otvoriť kufre a s takou paličkou nám tam prehadzovali všetky tie veci v tom kufri, že či tam niečo nemáme. No ja... A to bol už 89 rok, ale leto, hej, jún v 89. Tak vtedy som sa neskutočne cítila ako ponížená a vtedy som si vlastne uvedomila, že nie je to správne, hej. A potom, keď som videla, čo je na druhej strane. Vždycky sme sa učili v škole, že zahnívajúci kapitalizmus. Tak som povedala, že to my zahnívame. Človek to asi musel vidieť, aby to pochopil. No potom sme tam boli mesiac. Ja som tu v podstate nechala dve malé deti, hej, na skúšku ako pozrieť. Nie na skúšku, na tú návštevu, ako žijú. A vtedy sa mi vlastne otvorili oči."