Oto Batelka

* 1920

  • „Čiže v prvom aute išiel rybár s tým nákladným vozom a ja som išiel. Za nami išlo auto Lettricha, jeho brata a šoféroval to major Šavel, áno. Išli za nami, bez problémov sme sa dostali. Na Patrónke pristúpil a rozlúčil sa tam so sestrou predseda Slovenskej národnej rady, Lettrich. Sadli do osobného vozu, išli za nami, čo sme išli nákladným vozom smerom Hochštetno a tam nám dal príkaz ten rybár zostať stáť. Zostali sme stáť, oni prišli asi za nejaké dve, tri minúty za nami. Zhasli svetlá, rozlúčili sme sa. On ich priamo zobral k Morave, sadli do člna a odišli. Tak sme sa rozlúčili spoločne. Na druhý deň som sa dozvedel, že sa v poriadku dostal a stretli sa spolu na Americkom veľvyslanectve vo Viedni Fraštacký, Hodža, Lettrich aj jeho brat.“

  • „,Kde býva inžinier Batelka?‘ Hovorím: ,Prosím, to som ja.‘ Hovorí: ,My sme zo Štátnej bezpečnosti, poďte s nami. Poďte domov a je.‘ Tak som s nimi išiel asi sto metrov. Povedal som, že sa prezlečiem. Prezliekal som sa, oni stáli medzi izbou a kuchyňou v takej verande. Keď som bol prezlečený, malý syn trojročný, vtedy už mal štyri roky, sa hral vonku na piesku. Vyskočil som z okna prízemného, preskočil zábradlie balkónu a utekal smerom hore. Samozrejme, že v tú chvíľu zrejme nevedel som to usledovať, vyskočili oni cez dvere balkónu a spýtali sa toho chlapca môjho, kde utekal otec. Mal toľko duchaprítomnosti, že povedal: ,Tu dole.‘ A ja som utekal hore.“

  • „[V knihe] od Drahoslava Machalu Návrat do Itaky podrobne píše celý život od narodenia až po koniec života generála letectva, Ambruša. Píše sa v tej knihe, že generál Ambruš dostal príkaz a odviezlo ho nákladné auto pivovaru Stein do Vajnor, kde bolo pripravené lietadlo, ktoré sám generál Ambruš pilotoval a odletel s tým lietadlom do Schwechatu do Rakúska. To pravda nie je. Žiadne lietadlo nebolo. Napísal som Machalovi v deväťdesiatom roku list, kde mi odpovedal, že sa v krátkej dobe u mňa zastaví, aby sme tú vec dali do poriadku. Čakám dodnes, nikto sa nezastavil. Fakt je jeden, že generál Ambruš odišiel tou istou cestou cez rieku Moravu v Hochštetne tak, ako odišiel Lettrich s jeho bratom do exilu.“

  • „Boli priam zahriaknutí. Nechceli, nedôverovali nikomu, viete. Ono, predsa len tie bitky, tie vyšetrovačky, to mlátenie a tak ďalej, mali všelijaké škrabance na sebe. Tak človek nediví sa, viete. A každý, kto prišiel, každý bol tak prekvapený.“

  • „Večer, keď zhasínali svetlá, ten strážny, čo mal službu som mu hovoril: ,Prosím vás pekne, ste ochotný odniesť moták môjmu bratovi do poisťovne? Dostanete hneď desaťtisíc vyplatené.‘ Kukal na mňa a behom pár sekúnd povedal áno. ,Ja vám nechám svetlo, ja vám dám pero, môžete písať. Keď náhodou zhasnem svetlo, máte WC papier, lebo je zakázané písať. Máte WC papier ?‘ ,Mám.‘ ,Keď náhodou zhasnem svetlo, okamžite zničiť, dať do WC a spláchnuť, lebo chodí nočná kontrola.‘ Napísal som vtedy asi možno na štyridsať, päťdesiat WC papierov, čo všetko, kde ktorí ľudia a tak... Nech ďalej informujú.“

  • „[Brat mi povedal:] ,Poď, ja ti ukážem, o čom nám rozprával náš otec.‘ Delo protilietadlové, z ktorého sa strieľalo, keď pristával lietadlom generál Štefánik. Odišli sme tam. Aj dnes by som mohol ukázať to miesto, kde je. Však by to bolo vidieť aj tu z cesty, nemuselo by sa ísť na Hrad. Bolo tam zakryté dreveným debnením, lepenkou protilietadlové delo, to si pamätám jak dnes, však som mal vtedy len mladých pár rokov, sedem rokov, ale pamätám si tú dlhú hlaveň čo mal, a hovorí mi: ,Z tohto lietadla sa strieľalo na Štefánika.‘“

  • „Mi povedali: ,My máme každý deň poradu a konštatujeme,‘ (lebo to bola tá skupina doktora Fedora Turza, čo vyšetrovali) ,že vy jediný z celej skupiny hovoríte pravdu. Preto sme sa dohodli, celé vedenie, či by ste neboli ochotný s nami spolupracovať. My vám umožníme odchod do cudziny aj s rodinou, aby ste s nami s tou emigráciou spolupracovali.‘ Moja zápisnica má asi šesťdesiatpäť strán, zápis po posledný odstavec asi šesť, sedem riadkov. Nikdy som v žiadnej strane nebol, ani dnes nie som. Nie som ochotný vstúpiť do KSS a spolupracovať s ústredňou Štátnej bezpečnosti.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    v Bratislave, 03.04.2006

    (audio)
    délka: 02:27:56
    nahrávka pořízena v rámci projektu Svedkovia z obdobia neslobody
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Nikdy a za žiadnych okolností nie som ochotný vstúpiť do strany a spolupracovať s ŠtB

Oto Batelka
Oto Batelka
zdroj: Pamět národa - Archiv

Oto Batelka sa narodil v roku 1920 v Horním Meziříčku v okrese Dačice. Otec pôsobil v rakúsko-uhorskej armáde, prechodil všetky frontové udalosti z prvej svetovej vojny a nakoniec pracoval ako štábny rotmajster na Bratislavskom hrade. Predčasne odišiel do penzie. Mama bola doma a starala sa o tri deti. Oto už počas mladosti veľmi intenzívne prežíval rôzne politické a mocenské zmeny v krajine. Ich vyvrcholením bol príchod Červenej armády a nastolenie totality. V prvých rokoch nového režimu pomohol viacerým osobám prejsť cez rieku Moravu na Západ. V roku 1948 ho zajali a uväznili. Z väzenia sa mu podarilo poslať správu bratovi, ktorý v tom čase pracoval vo vyšších kruhoch. Ten následne informoval ostatných zainteresovaných, na základe čoho bol Oto uznaný za dôveryhodného a bola mu navrhnutá spolupráca s ŠtB za veľmi výhodných podmienok. Túto možnosť opätovného získania slobody radikálne odmietol. Nikdy žiadnu dohodu nepodpísal a  do strany nikdy nevstúpil. Po zvolení Gottwalda za prezidenta bola vyhlásená amnestia, vďaka ktorej bol Oto Batelka prepustený na slobodu. Musel sa však odsťahovať z Bratislavy a žiť v strachu a neistote. Tušenie odvolania amnestie sa naplnilo a za krátku dobu bol na neho znova vydaný zatykač. Prvýkrát sa mu podarilo utiecť priam z pút ŠtB, no pri pokuse o prechod cez hranice im padol rovno do nastraženej pasce. Vo väzení sa stretol s rôznymi významnými politickými väzňami ako M. Horáková, J. Ursíny, B. Jaško a A. Púčik, s ktorým bol dokonca na jednej cele. Aj keď na neho bolo vznesených mnoho krivých obvinení, Oto Batelka kráčal vždy s čistým štítom.