Oto Batelka (* 1920)

 

Príbeh pamätníka

 

Oto Batelka (1920)

 

„Nikdy a za žiadnych okolností nie som ochotný vstúpiť do strany a spolupracovať s ŠtB!“

 

 

• narodil v roku 1920 v Horním Meziříčku v okrese Dačice;
• otec najprv pôsobil v rakúsko-uhorskej armáde, neskôr ako štábny rotmajster na Bratislavskom hrade;
• matka bola doma a starala sa o tri deti;
• Oto už počas mladosti veľmi intenzívne prežíval rôzne politické a mocenské zmeny v krajine;
• v prvých rokoch totality pomohol viacerým osobám prejsť cez rieku Moravu na Západ;
• v roku 1948 ho zajali a uväznili;
• z väzenia sa mu podarilo poslať správu bratovi, ktorý v tom čase pracoval vo vyšších kruhoch;
• ten následne informoval ostatných zainteresovaných, na základe čoho bol Oto uznaný za dôveryhodného a bola mu navrhnutá spolupráca s ŠtB za veľmi výhodných podmienok;
• túto možnosť opätovného získania slobody radikálne odmietol; nikdy žiadnu dohodu nepodpísal a  do strany nikdy nevstúpil;
• na základe amnestie K. Gottwalda bol prepustený;
• po jej odvolaní sa mu podarilo utiecť priam z pút ŠtB, no pri pokuse o prechod cez hranice im padol rovno do nastraženej pasce;
• vo väzení sa stretol s rôznymi významnými politickými väzňami ako M. Horáková, J. Ursíny, B. Jaško a A. Púčik;
• aj keď bolo na neho vznesených mnoho krivých obvinení, Oto Batelka kráčal vždy s čistým štítom.

 

 

Otec a umlčaná pravda o smrti Štefánika

 

     Oto Batelka sa narodil v roku 1920 v Horním Meziříčku v okrese Dačice. Otec pôsobil v rakúsko-uhorskej armáde, prechodil všetky frontové udalosti z prvej svetovej vojny a nakoniec pracoval ako štábny rotmajster na Bratislavskom hrade. Predčasne odišiel do penzie. Mama bola doma a starala sa o tri deti. Brat neskôr tiež pôsobil na Hrade. Raz sedemročnému Otovi ukázal delo, z ktorého sa strieľalo na Štefánika, na čo si pamätník spomína takto: „Bolo tam. Delo, zakryté dreveným debnením, o ktorom nám rozprával otec. Áno, to si pamätám jak dnes: dlhá hlaveň otočená ešte aj vtedy smerom na letisko.“

 

Politické udalosti od roku 1934

 

      Oto Batelka už počas mladosti veľmi intenzívne prežíval rôzne politické a mocenské zmeny v krajine. Úplne prvým kontaktom so zlom bolo pre neho zavraždenie obľúbeného profesora Černáka i profesora zemepisu, osobností, ktoré ho okrem rodičov najviac ovplyvnili. Aj  medzi dorastom na futbalovom ihrisku ŠK Bratislava, alebo v krčme medzi známymi bolo neraz cítiť prevracanie kabátov. V práci v oblasti cukrovarského priemyslu bol tiež aktívny, rôznymi dohodami a správami zachraňoval, čo sa dalo. „Žiadny cukrovar nebol zničený, cukor sa vyexpedoval, cukrovary dostali všetko zaplatené a nikto vám ani za pár desaťročí nepovie ,ďakujem.‘“ Pri obsadzovaní južných území Slovenska sa v priamom ohrození života ocitol i jeho brat: „...dvaja vojaci prišli za bratom: ,Pán poručík, odíďte, schovajte sa, odíďte. Maďari vás chcú zastreliť.‘“

 

Participovanie na odchode Lettricha do zahraničia

    

     Priebeh bol veľmi rýchly. Spôsob, akým sa štábny kapitán Lettrich dostal do zahraničia, bol pôvodne naplánovaný pre dvojicu Fraštacký, Hodža. Fraštacký ale v predvečer akcie zmenil plán a namiesto neho išiel touto cestou predseda SNR, doktor Lettrich spolu s bratom. Otovou úlohou bolo zorganizovať osoby, autá a prepravcu. „Čiže v prvom aute išiel rybár s tým nákladným vozom a ja s ním. Za nami išlo auto Lettricha, jeho brata a šoféroval to major Šavel. Bez problémov sme sa dostali na Patrónku, kde pristúpil Lettrich. Sadli do osobného vozu a išli sme smerom Hochštetno. Tam sme zostali stáť. Zhasli svetlá, rozlúčili sme sa a Moravčík ich zobral k Morave, sadli do člna a odišli. Na druhý deň som sa dozvedel, že sa v poriadku dostavili a stretli sa spolu s Fraštackým a Hodžom na  Americkom veľvyslanectve vo Viedni.“

 

Uverejnená nepravda o generálovi Ambrušovi

 

     Prechod doktora Lettricha a jeho brata cez hranice nebol jediný, na ktorom sa Oto Batelka podieľal. Podobný scenár mal aj odchod generála Ambruša, lenže bol realizovaný pomocou železničnej dopravy. Oto zabezpečil ľudí, ktorí odovzdali cestovné lístky, odprevádzal generála až k vlaku, v ktorom ho už čakal rybár Moravčík. Všetko prebehlo v anonymite, s najvyšším stupňom obozretnosti. Špekulácie o údajnom odlete generála z Vajnor do Schwechatu uvedené v knihe Miroslava Machalu Návrat do Itaky pamätník pokladá za neoverený výmysel. „V deväťdesiatom roku som Machalovi o tomto napísal list. Odpovedal mi, že sa v krátkej dobe u mňa zastaví, aby sme tú vec dali do poriadku. Čakám dodnes, a nikto sa nezastavil. Fakt je len jeden. Generál Ambruš odišiel do exilu tou istou cestou cez rieku Moravu, ako odišiel aj Lettrich s jeho bratom.“

 

„Kapitola o nekapitulácii“

 

     Krátko po zaistení skupiny Fedora Hodžu, si na Veľký piatok v roku 1948 o piatej ráno prišli aj po Ota Batelku. Po sviatkoch začalo vyšetrovanie. Oto v prvé dni nepovedal vôbec nič. I napriek tomu, že vyšetrovatelia robili všelijaké narážky a že aj bez jeho výpovede vedeli až priveľa, rozhodol sa nekapitulovať. „Večer, keď zhasínali svetlá, povedal som strážnemu, čo mal  službu: ,Prosím vás pekne, ste ochotný odniesť môjmu bratovi moták do poisťovne? Dostanete hneď desaťtisíc vyplatené.‘ Kukal na mňa a behom pár sekúnd povedal áno. Nechal mi zažaté svetlo, dal mi pero a povedal: ,Píš na ten WC papier. Keď náhodou zhasnem svetlo, správu okamžite znič, spláchni, lebo chodí nočná kontrola.‘ Napísal som vtedy asi štyridsať, päťdesiat WC papierov, čo všetko, kde, ktorí ľudia a tak ďalej... Nech informuje ostatných.“

 

Lákavé odmeny za špionáž, pamätníkov čistý štít

 

     Keďže sa informáciu z väznice podarilo rozšíriť medzi spolupáchateľov, ich výpovede boli jednotné, čo im zabezpečilo nielen hladký priebeh vypočúvania, ale i nadmierny záujem ŠtB: „Povedali: ,My máme každý deň poradu a konštatujeme, že hovoríte pravdu. Preto sme sa dohodli, celé vedenie, či by ste neboli ochotný s nami spolupracovať. My vám umožníme odchod do cudziny aj s rodinou, len ak by ste s nami spolupracovali.“ Pre dôveryhodnosť si Oto dokonca písal i zápisnicu úplne sám, zatiaľ čo strážcovia Juleník z Hlohovca a Pukner z Liptovského Mikuláša sedeli v krčme. Preto presne vie, čo do zápisnice napísal a čo v nej po istom čase chýba, čo bolo vytrhnuté. Ide o posledných sedem riadkov na poslednej strane zápisnice, kde uviedol: „Nikdy som v žiadnej strane nebol a za žiadnych okolností nie som ochotný vstúpiť do KSS a spolupracovať s ústredňou Štátnej bezpečnosti.“

 

Amnestia, prepustenie, jej odvolanie a opätovný zatykač

 

     Po zvolení Gottwalda za prezidenta bola vyhlásená amnestia, ktorý sa týkala aj Ota Batelku. Bol síce prepustený z väzenia, no musel sa odsťahovať z Bratislavy a žiť v strachu a neistote. Tušenie odvolania amnestie sa naplnilo a za krátku dobu bol na neho znova vydaný zatykač. Prvýkrát sa mu podarilo utiecť priam z pazúrov ŠtB, no pri pokuse o prechod cez hranice im padol rovno do nastraženej pasce. „Povedal, som, že sa prezlečiem. Oni stáli medzi izbou a kuchyňou na verande. Keď som bol prezlečený, vyskočil som z okna - prízemného, preskočil zábradlie balkónu a utekal smerom hore. O pár sekúnd boli už aj oni vonku a pýtali sa môjho syna, ktorý sa hral v pieskovisku: ,Kde utekal otec?‘ On mal toľko duchaprítomnosti, že povedal: ,Tu - dole.‘ A ja som utekal hore. Odtiaľ som sa nočným spojom dostal až do Bratislavy, kde som sa nejakú dobu potuloval. Dostal som sa až do Stupavy, kde som sa ukryl u doktora Nátera v domnení, že tam býva moja spolužiačka. Doktor Náter ale spolupracoval s ŠtB a nafingovali na mňa pascu. Tváril sa priateľsky, no v momente, keď som mal vystúpiť z auta a prejsť cez Moravu, ozvala sa za nami ŠtB.“

 

Stretnutia vo väzení

 

     Vo väzení sa stretol s rôznymi významnými politickými väzňami ako M. Horáková, J. Ursíny, B. Jaško a A. Púčik, s ktorým bol dokonca na jednej cele. „So mnou na izbe sedel Púčik, mladý chlapec mal snáď devätnásť rokov zo skupiny Púčik, Tunega, Tesár. Boli to chlapci z Katolíckej akcie. To oni pracovali v telefónnej centrále, nervovom systéme ŠtB. Podávali správy o tom, čo sa deje na Slovensku do Vatikánu a táto skupina bola odsúdená na trest smrti. Traja. Ostatní, vyše sedemnásť ľudí, dostalo dlhodobé tresty. Medzi nimi aj ženy, manželky niektoré...“ V Leopoldove však sústredili aj iných väzňov odsúdených na trest smrti. Mali spoločné vychádzky a pred separovaním boli dokonca s ostatnými v celách. „Boli priam zahriaknutí. Nechceli, nedôverovali nikomu, viete. Ono predsa len tie bitky, tie vyšetrovačky, to mlátenie a tak ďalej, mali všelijaké škrabance na sebe. Tak človek - nediví sa, viete. A každý, kto prišiel, každý bol tak prekvapený.“

Aj keď na neho bolo vznesených mnoho krivých obvinení, Oto Batelka kráčal vždy s čistým štítom, o čom svedčia jeho razantné slová: „Nikdy a za žiadnych okolností nie som ochotný vstúpiť do strany a spolupracovať s ŠtB!“

 

 

 

 

Príbeh pamätníka spracovala: Antónia Filípková