"Potom som porodila a dostala som 300 Kčs vdovský dôchodok a prídavky na dieťa dokopy, tak som sa snažila ísť pracovať s tým ako, že mama bola nútene doma, tak že bude s Danielom. A nešlo to a nešlo to, vtedy bol riaditeľom MUDr. Menkyna, ktorý mi stále hovoril, že nemá pre mňa miesto, ani napriek tomu, že som bola sociálny prípad a chcela som ísť pracovať. Tak otec predsa len, viem, že kúpil od maliara Studeného obraz a niekomu ho odniesol. A potom som dostala miesto na školskej ambulancii na Záluhách v Dúbravke, kde sa tak strašne tešili, lebo už pol roka tam nikto nerobil, takže neplatilo to, že nie sú voľné miesta, ale asi sa tam niečo čakalo za to. Ale viem, že stopercentne sme peniaze nedávali, lebo tie sme nemali."
"V tej Dúbravke som bola školský zubný lekár a potom som zistila, že chcem niečo viacej, lebo nemali sme materiály, nemali sme nič, len deti, ktoré sa strašne báli. A som si vravela, že celý život to asi nedokážem, lebo som si nevedela predstaviť, že budeme mať iné vŕtačky, iné stroje, iné materiály, vtedy bol proste hlboký socík, tak som si zažiadala o tú špecializáciu čeľustná ortopédia. Najprv mi povedali, že to nie je možné, už tam bol aj ten kádrový profil spomenutý, rodičia vyškrtnutí zo strany, brat emigrant, horšie som už ani nemohla mať. A potom sa naraz stalo to, že už som bola tehotná s druhým synom a vydatá za druhého manžela, druhú svadbu som mala v 1975 a Samo sa narodil v 1977 v septembri a už som bola tehotná, keď mi oznámili, že mi umožňujú to postgraduálne štúdium a to bolo vtedy tri mesiace na Bezručovej a teraz som aj učím tri roky intenzívne, full-time job to majú podľa erazma a neviem čo, tak som odtiaľ musela odísť zo dňa na deň a potom vysvitlo, že to miesto pre niekoho potrebovali."
"Nebolo nič ale boli sme iní. Sme si vyslúžili také že žid-smrad-kolovrat, lebo deti to vedeli. Ja som to z domu nevedela, že môj otec je žid. Čo ja viem, som sa to dozvedela v 3. alebo 4. triede, vôbec sme v tom neboli vychovávaní. A veď v podstate z nás štyroch ja sa tak len cítim a ten najstarší brat, ktorý vám rozprával, neviem, či vám povedal, ale on až po revolúcii nejak sa trošku začal o to zaujímať. Ale ja od tých 17 rokov som sa natvrdo cítila byť židovka. Neviem prečo, ale tak som sa cítila."
"A 21. ma mama zobudila, že je vojna, sa pamätám, o piatej ráno. Som bola sama doma, sestra bola niekde na prázdninách a bratia už neboli doma. Po Palisádoch išli tanky hore smerom na hrad, tak som sa s nejakými spolužiakmi, že čo budeme robiť, tak sme šli na Šafárikovo námestie a tam sa to už mlelo a že už boli nejakí ľudia zabití, tak sme si povedali, no neviem už presne, s kým som išla dať na Partizánsku krv, tam bola transfúzka."
"Vôbec sme nemali. Učili sme sa z atlasu Sinělníkova, to bol jediný atlas a potom bol ešte taký veľký anatóm český Borovanský, ale to bolo v rozpade, takže to som si kúpila, keď to vyšlo, už som bola dávno lekárka, z nejakej nostalgie, že som sa z toho nemohla učiť kedysi. A chodili sme na prednášky ako blázni, lebo nebola žiadna literatúra, tak sa chodilo určite viac na prednášky, ako sa teraz chodí. Lebo sem-tam nejaké skriptíčka napísali tí, čo nás učili, ale vôbec žiadny prienik toho nebol. "
Gabriela Alexandrová sa narodila v roku 1948 ako štvrté z piatich detí Vlaste a Gabrielovi Kaiserovcom. Otec pochádzal zo židovskej rodiny – vďaka udelenej výnimke sa vyhol transportom do koncentračného tábora, kde zomreli obaja jeho rodičia. Gabriela vyrastala v Bratislave. Obaja rodičia boli radoví straníci - stranu neskôr opustili, a to aj v dôsledku augustových udalostí v roku 1968. V tom istom roku emigroval aj Gabrielin brat. Aj keď túžila študovať všeobecné lekárstvo, brány vysokej školy napokon opustila ako zubná lekárka. Keďže nebola v strane, po škole si nevedela nájsť pracovné miesto. Presťahovala sa do Česka, kde začala žiť so svojím prvým manželom. Ten však tragicky zahynul v roku 1973. Vtedy bola v siedmom mesiaci tehotenstva. Vrátila sa teda späť na Slovensko, kde neskôr pôsobila ako školská zubná lekárka. So súčasným manželom má dvoch ďalších synov. Počas materskej absolvovala trojmesačné školenie čeľustnej ortopédie. Po narodení najmladšieho syna nastúpila na polikliniku v Karlovej Vsi, kde pôsobí doteraz. Angažuje sa aj na akademickej pôde. Takmer trinásť rokov pracovala na Katedre logopédie Komenského univerzity v Bratislave. Neskôr nastúpila na Katedru čeľustnej ortopédie na Slovenskej zdravotníckej univerzite v Bratislave, kde pôsobí doteraz ako externá učiteľka.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
