Anton Adámek

„Tým budúcim pokoleniam alebo mladej generácii... Ja sa stretávam s mladými ľuďmi po Nitre alebo aj v okolí, aj v rodnej dedine. Niekto hovorí, že si vymýšľame, že to nie je možné, aby ľudia toto boli prežili, že to nie je možné, že to sa nestalo, to všetci vymýšľajú, že to nie je pravda. Ja zas hovorím, že je to pravda, smutná pravda a nech sa všetci snažia, aby sa nikdy, nikdy takáto hrôza neopakovala. Na vlastnom národe, na vlastných ľuďoch takéto zločiny páchať.“

„Ešte k tomu súdu pár slovíčok. Tam sa stala taká udalosť, ktorá sa asi nikde na svete nestala. Obhajca, ktorý síce bol ex offo, lebo ja som nepotreboval plateného obhajcu, on si mojim rodičom poslal účet, tuším, na tisíc sedemsto korún za tú obhajobu. Ja ani dodnes neviem, či mu to rodičia zaplatili, alebo nezaplatili, ale ja by som mu nebol dal ani halier. Prečo? Čo sa stalo na tom súde? Ten, volal sa Viktor Vietor, obhajca ex offo, ktorého mi štát pridelil, hovoril záverečnú reč obhajcu: ‚Vážený súd, vážená porota, prosím, aby ste brali ohľad na týchto mladých ľudí, ktorí páchali trestný čin asi z nerozvážnosti. Boli ešte veľmi mladí. Ale napriek všetkému, že ich kamaráti vrstovníci budujú trať mládeže z Dúbravy do Banskej Štiavnice, tisíce mladých ľudí je tam zapojených, táto skupinka sa dohodla medzi sebou, že budú podrývať a podkopávať autoritu a robiť všetko pre zrútenie ľudovodemokratického zriadenia. A preto ich čo najprísnejšie potrestajte.‘ To bola záverečná reč môjho obhajcu ex offo Viktora Vietora z Bratislavy.“

„Ale v tom novembri už ich zatkýňali. A tam bol nejaký kapitán, Fábry sa volal, ú, pes to bol. Taký silný, statný chlap, ale keď mi jednu vyťal, až mi sopeľ a krv vyleteli. Z jednej dierky sopeľ, z druhej krv. No zlý bol na nás veľmi. Bil nás, veľmi nás bil. A rafinovane. Dvere pootvorené a ja som tu sedel zakrvavený a vtedy viedli kamaráta, ten ma tak zbadal. Celého krvavého, sopľavého, uplakaného, plakal som a on ma videl. Lebo dvere nechali otvorené. A to úmyselne. Aby jemu nahnali strach, keď ho viedli vedľa. No čo, chudák, povedal, podpísal aj to, čo nikdy neurobil.“

„My sme dostali na cestu v Leopoldove kus marmelády zabalený v papieri. Dvadsať alebo tridsať dekagramov. Dosť! Kus marmelády, lekváru a chlieb. Mali sme to vo vrecku, samozrejme, kde som to mohol mať. To sme mali ako diéty, stravu na celý deň, až kým prídeme do Jáchymova. Keď sme sa vyliečili z toho strachu, ja som ten lekvár nechal v tom vrecku. Ja som ho nezjedol. Po ceste mi nechutilo, jesť som nemal chuť. Asi o päť rokov vyšiel zákon, tak dám tie ich zákony. Kto má väčší trest ako, čo ja viem, päť rokov, šaty väzňov posielali domov do civilu. Normálne domov. Lebo to nemali kde skladovať. Každý bral jedno papierové vrece a tam bolo meno, všetko, to zas boli veľké haldy tých balíkov - domov poslať. Tak to poslali domov po piatich rokoch. Moja marmeláda bola päť rokov vo vrecku a tam zhnila. Vyžrala vo vrecku kabáta dieru a keď som ja došiel o osem rokov domov, tak mi mama ukazovala: ‚Pozri sa, aký kabát.‘ A oni sa ešte naľakali, že sa voľačo so mnou stalo, lebo oni nenapísali príčinu, prečo to posielajú. Poslali domov šaty. A tí povedali: ,Už je mŕtvy. Náš syn. Už je mŕtvy.‘“

„Či víš, kde je ten prokletý Jáchymov, či víš, kde je těch ostnatých drátů moc a moc, ostnaté dráty, nad nimi divné věže, a na těch věžích znak rudého teroru. Ostnaté dráty, nad nimi divné věže a na těch věžích znak rudého teroru. Široká je to krajina, kolem dokola, hrůzu však my nahánějí hlídky tábora. S automatem připravení hlídají krok můj, přiblížím li se k drátům, zní varovné stůj. Tábore bolu, tábore žalu, ten kdo vás znal, ten proklínal. Tisíce písní svou pomstu věští, ten kdo vás znal, vždy proklínal, však příde den, kdy budem zase volní, vždyť nechceme trpět řadu let. Tábore bolu, tábore žalu, ten kdo vás znal, vždy proklínal.“

„Na návštevu nás vyumývali, vykúpali, vyholili, vystrihali, nové šaty dali, čistučké nové košele, ktoré ešte neboli použité, teda boli pekné biele. A priviezli nás v Karlových Varoch na súd. Zavčasu ráno tam bola návšteva, už sa, samozrejme, nepamätám na hodinu. Čo ja viem, o desiatej začali návštevy, príklad hovorím, o desiatej mal nárok tam dôjsť o ôsmej, nikto ani by nevedel, že sme tam a tým rodinným príslušníkom povedali, že o desiatej začnú návštevy. V Karlových Varoch na súdnej budove, boli sme, čo ja viem, na štvrtom poschodí, hádam. A ja som z okna videl na ulicu mamu so švagrinou. Tak ja už som vedel, že sú tam, len oni mňa nevideli, lebo som bol na štvrtom poschodí za oknom. Nemohol som kývať tam, nič také, ani kričať tobôž ešte. Ale sedeli sme tam a čakali, až nás zavolajú na tú návštevu. Teraz keď došla tá hodina x, tak ma vyviedli, vyšiel som na chodbu, do druhej miestnosti, kde bol stôl na jednej strane, dve stoličky pre návštevu aj jedna stolička tak pre mňa a tu sedel bachar, pri tom stole. No a teraz sme začali rozprávať čo, tak to bolo vtedy otrasné a tragické pre mňa, veľmi smutné. Tá moja matka, šesťdesiatročná, cestovala tisíc kilometrov, týždeň pomaly zabila s tým než došla do Karlových Varov, než tam sa teda udomácnila, potom išla domov, za tri slová, ktoré mi povedala: ‘Syn môj drahý.’ Zobrala mi ruku a ruku mi hladkala a to bolo toľko. Povedala tri slová. Tisíc kilometrov išla a cestovala, aby mi to povedala: ‘Syn môj drahý.’ Viac nebola schopná.“