Anton Adámek (* 1930)

Príbeh pamätníka

Anton Adámek (1930)

Motto:

„Nech sa všetci snažia, aby sa nikdy, nikdy takáto hrôza neopakovala. Na vlastnom národe, na vlastných ľuďoch takéto zločiny páchať.“

• narodil sa 2. septembra 1930;
• pochádza z Veľkých Janíkoviec pri Nitre;
• rodičia boli maloroľníci;
• vychovávaný bol v náboženskom duchu;
• v roku 1936 nastúpil na rímsko-katolícku ľudovú školu, ukončil ju v roku 1944;
• v roku 1945 pokračoval na učňovskej škole, vyučil sa za holiča a kaderníka;
• v roku 1949 sa v Strážach pod Tatrami zúčastnil duchovných cvičení, na základe čoho ho ŠtB zatiahla do vymyslenej výroby protištátnych letákov;
• v roku 1949 bol v Trenčianskych Tepliciach zatknutý;
• súdený bol podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky;
• v apríli 1949 ho odsúdili na 8 rokov odňatia slobody;
• trest si odpykal prevažne v Jáchymove;
• v novembri 1957 bol prepustený na slobodu;
• po skončení trestu pracoval ako holič, neskôr ako pomocný rádiologický laborant v Nitre, bol zamestnaný aj v Pozemných stavbách v Bratislave;
• ako 29-ročný začal študovať večernú priemyselnú školu stavebnú, ktorú zakončil maturitnou skúškou;
• v  roku 1989 bol aktívnym účastníkom „Nežnej revolúcie“;
• 4. marca 1990 stál pri zrode Konfederácie politických väzňov Slovenska a bol jej aktívnym členom.

Detstvo

Anton Adámek sa narodil 2. septembra 1930 vo Veľkých Janíkovciach pri Nitre v maloroľníckej rodine. Otec, vojnový invalid, nemal pravú ruku. Základné vzdelanie získal na rímsko-katolíckej ľudovej škole, ktorú začal navštevovať v roku 1936 a ukončil ju krátko pred vypuknutím Slovenského národného povstania v roku 1944. O rok neskôr išiel na učňovskú školu, kde sa vyučil za holiča a kaderníka. V roku  1949 sa v Strážach pod Tatrami zúčastnil duchovných cvičení. „Domov sme odoberali Katolícke noviny. V nich bol inzerát, že v Strážach pod Tatrami, v kláštore, sa konajú duchovné cvičenia, exercície. Vo februári 1949 sme týždeň mali čas, tak sme sa ich zúčastnili. Z dediny sme išli traja chlapci. Tým, že sme tam boli, len vtedy nás ani vo sne nenapadlo, čo z toho všetkého môže vzniknúť. V tom čase už boli komunisti rok pri moci. Eštebáci došli pre nás na recepciu alebo do kláštora, zobrali zoznam účastníkov. To nebol pre nich žiadny problém. Získať  zoznam, kto sa cvičení zúčastnil.“ Na základe jeho účasti ho ŠtB zatiahla do vymyslenej výroby protištátnych letákov.

Súd

V roku 1949 ho zatkli v Trenčianskych Tepliciach. Súdený bol podľa zákona č. 231/1948 Zb. na ochranu ľudovodemokratickej republiky. V apríli roku 1949 mu bol vymeraný trest vo výške 8 rokov. „K tomu súdu pár slovíčok. Tam sa stala taká udalosť, ktorá sa asi nikde na svete nestala. Obhajca Viktor Vietor, ex offo, ktorého mi štát pridelil, hovorí záverečnú reč: ‚Vážený súd, vážená porota, prosím, aby ste brali ohľad na týchto mladých ľudí, ktorí páchali trestný čin asi z nerozvážnosti. Boli ešte veľmi mladí. Ale napriek všetkému, že ich kamaráti vrstovníci budujú trať mládeže z Dúbravy do Banskej Štiavnice, tisíce mladých ľudí je tam zapojených, táto skupinka sa dohodla medzi sebou, že budú podrývať a podkopávať autoritu a robiť všetko pre zrútenie ľudovodemokratického zriadenia. A preto ich čo najprísnejšie potrestajte.´ To bola záverečná reč môjho obhajcu ex offo Viktora Vietora z Bratislavy.“

Cesta z Leopoldova do Jáchymova

Antona  Adámka odsúdili na 8 rokov za niečo, čo nikdy neurobil. Dňa 30. mája 1950 sa dostal do Jáchymova. „Na cestu sme v Leopoldove dostali kus marmelády zabalený v papieri. Dvadsať alebo tridsať dekagramov. Dosť! Kus marmelády, lekváru a chlieb. Mali sme to vo vrecku, bola to strava na celý deň, až kým prídeme do Jáchymova. Marmeládu som ale nechal vo vrecku, pretože mi cestou nechutilo jesť. Asi o päť rokov vyšiel zákon, že kto má väčší trest ako päť rokov, šaty väzňov posielali domov do civilu. Lebo to nemali kde skladovať. Takže aj moje šaty poslali domov. Moja marmeláda bola päť rokov vo vrecku. Tam zhnila. Vyžrala vo vrecku kabáta dieru. Keď som o osem rokov nato došiel domov, tak mi mama ukazovala: ‚Pozri sa, aký kabát.‘ A oni sa ešte naľakali, že sa voľačo so mnou stalo, lebo oni nenapísali príčinu, prečo to posielajú. Poslali domov šaty. A tí povedali: ,Už je mŕtvy. Náš syn. Už je mŕtvy.‘“

Zárobok

„My sme mali najfajnovšie cigarety, najfajnovšie čokolády, cukríky, to sme mali. Pretože sme mali desať percent zo zárobku, to sme dostali ako vreckové. Rozumiete tomu? Desať percent! U nás to bolo tak. My sme dostali zhruba desať percent vreckové, desať percent zhruba mi išlo do banky na úložné a osemdesiat percent som mal za zrážky. Ošatenie, strava a hlavne bezpečnosť, aby sa mi nič nestalo, aby ma nikto neukradol. Strážna služba. Osemdesiat percent! Keď som zarobil osemtisíc korún, desať, tak som dostal desať percent z toho, tisíc korún vreckové.“

Radosť z nešťastia druhého

„A viete čo hovorím? Čo je trošku drsné, tvrdé, neľudské? Azda ani neviem, ako to mám povedať. Tešiť sa z nešťastia druhého. Viete, keď ja som mal dvadsať rokov, dvadsaťjeden, dvadsaťdva, dvadsaťtri, dvadsaťštyri... Ako som to povedal, slobodný, bezdetný, bez záväzkov. A videl som takého pána doktora, generála, profesora, ministra. A vedel som, že  mal doma ženu, dve deti, tri deti, päť detí, tak mi to dobre padlo. Čo ty vlastne chceš? Čo tebe chýba? Keď ten chudáčik mal doživotie a ja som mal len osem rokov. To nebol trest v tej dobe. To ako sa hovorí, človek to v kúte prestojí na jednej nohe. Musí to vydržať. Čiže mal som radosť z nešťastia druhého, že druhý je ešte nešťastnejší ako ja. Je to neľudské, tvrdé, ja sa za to aj hanbím, ale to mi pomohlo, veľmi mi to pomohlo, že som sa mohol na toto ako odvolať alebo si to predstavovať. Nebolo to správne, ja viem, ale hanbím sa za to niekedy v kútiku duše ...“

Anton Adámek bol prepustený na slobodu v novembri roku 1957. Po skončení trestu pracoval ako holič, neskôr  ako pomocný rádiologický laborant v Nitre a určitú dobu bol zamestnaný aj v Pozemných stavbách v Bratislave. Ako 29-ročný začal študovať večernú priemyselnú školu stavebnú, ktorú zakončil maturitnou skúškou. V roku 1989 sa aktívne zapojil do „Nežnej revolúcie“,  neskôr stál pri zrode Konfederácie politických väzňov Slovenska.

Odkaz ...

„Niekto hovorí, že si vymýšľame, že to nie je možné, aby ľudia toto prežili, že to nie je možné, že to sa nestalo, to si všetci vymýšľajú. Nie je to pravda. Ja zas hovorím, že je to pravda, smutná pravda a nech sa všetci snažia, aby sa nikdy, nikdy takáto hrôza neopakovala. Na vlastnom národe, na vlastných ľuďoch takéto zločiny páchať.“