„Jeden taký príbeh som zažil, ako tú prišla tá rodinka v nedeľu po obede k demarkačnej čiare, ktorú tam tvoril taký potôčik. Oni mali za sebou les a pred sebou na našej strane lúku. Na tej lúke bolo plno lesných jahôd. Začali sa tam dívať a ošívať. A ja pozerám, no snáď nechceš preskočiť potok. A naraz hup, to bol taký potôčik, preskočil ho a išiel k tým drôtom. Ja som neveril svojim vlastným očiam, že toto môže byť pravda. Nerozumel som tomu, čo ten človek, čo chce na tej lúke - bol odo mňa tristo metrov. A potom mi došlo, že to sú jahody. Že on tam zbiera jahody a jeho manželka s deckom za ruku čakali z druhej strany toho potôčika. A ja som bol v tej službe sám, to sme málokedy sami chodili, a včil som nevedel, či mám volať na rotu alebo vyliezť na ochoz tej veže. Na kričanie to bolo veľmi ďaleko, na dostrel to bolo ťažko zamieriť, na tristo metrov ťažko trafíte niekoho. Bola to nepríjemná chvíľa, čo sa deje. Tak som vybehol von a dívám se na neho, čo robí. Tá žena ma zbadala, keď som vyšiel von z tej búdky na ochoz. A videl som, že mu ukazuje: ,Poď späť, poď späť.’ Zdvihol hlavu, zbadal ma a s tými jahodami odbehol k tomu potôčiku a preskočil. Samozrejme, mohol som strieľať, podľa predpisov som mal strieľať. Ale ja som vedel, že tam bol na jahody. To bolo to šťastie, že tam bol na jahody, a že tie jahody tomu decku nesie. Tak preskočil naspäť s tými jahodami a zmizli v lese. A včil som tam stál pri zábradlí so samopalom v ruke, ostré náboje, samozrejme. A teraz čo urobiť? Zavolám na rotu, poviem, že tu bol a ja som po ňom nestrieľal? Alebo zavolám na rotu a poviem, že narušil štátnu hranicu a prešiel späť beztrestne? Toto keby sa zavolalo na brigádu, to by bol pohraničnej poplach, také fofry. Úplná bojová pohotovosť, akcie, susedné roty. To by ste sa divili, koľko ľudí by sa muselo dať do akcie. A tak som tam sedel sám a čas plynul v sekundách a minútach, telefón v ruke a rozmýšľal som, čo urobím. Pozrel som na druhú strážnu vežu - to už bola druhá rota - ďalekohľadom, veža prázdna, nikto tam nebol. Na druhú stranu - bol som tam úplne sám. Krásny nedeľný letný deň. Tak si hovorím, zavolám na rotu, že som ho nechal odísť? Nakoniec si hovorím, však to nikto nemohol vidieť. A tak som to riskol, že nepoviem. Prišiel som na rotu a hneď prvý, čo sa pýtal dozornej, bolo: ,Čo na rote?’ - ,Všetko v poriadku.‘ O chvíľu prišiel veliteľ z kancelárie: ,Co Beláni, co bylo?’ A ja, že nič. Tak takto to skončilo. Nikomu na rote som to nehovoril. Lebo na rote boli aj takí ľudia, ktorí udávali také veci.“
