Ladislav Zošák

„A potom, keď nás Maďari vyhnali, mama im povedala, to sa pamätám ako chlapec, že načo sem prišli. Že my tu s ľuďmi maďarskej národnosti dobre vychádzame. On ju udrel pažbou po hlave. Spadla a ja som potom utekal do maštale, vzal som vidly, že toho vojaka idem prepichnúť. Ale otec mi v tom zabránil."

„Len som dostal bitku, pretože som utiekol aj s chlapcami do hory a nosili sme. Keď mi dal na rameno mínu, ja som ani nevedel, že je to mína. Položil na mňa jednu, druhú a po rusky mi vravel, že asi 200 metrov ďalej je partizánsky spolok, aby som tam išiel. Tak sme tam išli asi šiesti a ja som si pomyslel, že keby nás teraz Nemci stretli, tak nás bez pardonu postrieľajú. No a keď sme prišli, tak nám jeden po rusky hovorí, že: ,To sú tí chlapci!´Zobral tú mínu a hovorí mi: ,Pozri sa tam.´ A tam boli v takej jame Nemci, práve si varili. A oni na nich strieľali, mali tam tri mínomety, tí Rusi. Aj naši vojaci tam boli a jeden bol asi Francúz. Tak to nachystali a tie míny tam leteli. A bolo po kuchyni aj po Nemcoch." „To ste videli na vlastné oči?" „Áno, a to len tak lietalo. Vtedy som videl prvýkrát, čo dokáže granát."