Miroslav Žbirka

„Tento, čo som spomínal, Šimon Žbirka, bol kamarát s Clementisom, najprv išli do Francúzska, samozrejme, ako komunistov ich internovali na istú dobu, keď zistili, čo sú zač, a potom z Francúzska išli do Anglicka a odtiaľ potom... Neviem presne, že kde všelikade pochodili, lebo ja som sa ho pýtal potom po nejakom čase, ako sa on napríklad dostal do Španielska ako interbrigadista v tridsiatom šiestom. On o tom asi ani moc nehovoril, ale bojoval, určite že bojoval za republiku. Keďže to bolo na Západe, tak potom týchto všetkých, čo boli na Západe, tak ich brali skoro ako nepriateľov režimu. Keďže bol starý bojovník, tak bol aj v slovenskom výbore Zväzu protifašistických bojovníkov. Ale to komunisti nebrali, ako že je na ich strane. A ako západniara ho aj ho sledovali. Tak mi hovoril, že raz sa bol prejsť po nábreží Dunaja: ,Aj tadeto ma raz jeden sledoval a ja som ho poznal! Tak som ho počkal podišiel k nemu a hovorím mu: ,Ja viem, že ma musíš sledovať, ale vieš čo? Daj si trošku väčší odstup, dobre?!‘“

„Ja, keď prišli v šesťdesiatom ôsmom v auguste Rusi, tak v prvom rade som išiel do potravín tie najnutnejšie veci nakúpiť. Lebo sa nevedelo, čo bude, ja som sa až tak netrápil, ako bude komunistická strana pokračovať a aký režim bude, ale hlavne som sa naozaj bál, aby sa niečo nestalo. Tak hlavne som narobil zásoby. A až potom som išiel aj sa rozprávať s tými Rusmi. Oni chudáci ani nevedeli, že kde sú poriadne. To boli mladí chlapci, oni ani nevedel, čo sa deje, ich oklamali, nahnali ich proste k nám. Čakali, že z každého rohu na nich bude strieľať nejaký kontrarevolucionár. Mňa len štvalo, že sa ani nedalo spať v noci, lebo chodili na tých tankoch a robili proste demonštráciu sily, ničili asfalt, svietili do okien a takýmto spôsobom terorizovali obyvateľstvo. A mne to všetko prišlo zaťažko.“