„Ja som začala v 1941 roku robiť v Merine vo fabrike. Vyšla som zo školy v júni a v septembri som išla do Meriny. Tak koľko som mala rokov? (13 rokov) Lebo vtedy brali, tak som išla do tej Meriny. A peši sme chodievali cez Brezinu. A keď sme išli domov, tak sme boli mladé a sme spievali. A naraz prídeme tu za humná tuto za dedinu a sme si pospevovali a robili hlúposti ako mladé, veď aj chlapci. A taká babka tu trhali konope. A naraz tá babka krik na nás spravili – A čo húkate, čo robíte, čo ste neni ticho?! My sme sa len pozerali na tú babku, čože nás hrešíte? Však nerobíme zle, spievame. Dívame sa, prečo hrešíte? Veď židov strieľali tuto v bani, ich vozili tu aj tu ich strieľali. Čo sme my vedeli, čo sa robí?!“
0:40:33 – 0:41:59 – Spomienka na postrieľaných Židov v lome za Soblahovom
„Keď sme chodili do roboty a sme chodili – sa to volalo Vápenice – cez Brezinu. Tak tam sme zišli na takú vojenskú lúku, tam mali strelnicu vojaci. Ale ešte keď bol pokoj. Vojaci naši. Tade sme chodili. A potom, keď sme išli odtiaľ, to sa išlo hore brehom. Naraz začali, keď sme mali ísť tade nás vojaci pristavoval tam stáli. Prečože nás pristavujú, veď nestrieľajú, necvičia. Prečo nás nepúšťajú? Tak sme museli chodiť na taký oblúk. Oni tam vyvážali a strieľali väzňov. Do takej jamy. Jeden raz sme išli do roboty a už tam stál vojak, už nás nechcel pustiť. Tak sme museli obchodiť kusisko na taký oblúk a potom jak sme prichodili k Merine. Ale ako sme išli kúsok ďalej, sme obchodili, išli dve nákladné autá. Zakryté a za nimi išlo osobné auto. Sme vedeli, že čo bude. A keď sme prišli už k Merine, už sme mali ísť skoro kúsok, naraz išli tie autá prázdne, už boli postrieľaní. Potom to tam aj čistili. To bolo cez vojnu...“
0:42:46 – 0:45:05 – Na Brezine Nemci strieľali zajatých a umučených väzňov, Mária chodila okolo do práce
„A potom oni zajali tých vojakov. Tí Nemci. Voľajakých tých Rusov zajali. A oni ich nedali do boja, ale oni im slúžili. Dali im vozy a kone a chodievali brať voľakde muníciu a vozili do frontu. Vždycky ráno o piatej spával u nás jeden. O piatej ráno už išiel preč a večer aj o šiestej prišiel. Rus, on bol zajatec. A mali sme len jednu izbu a ja som bola. Boli sme štyria a on už nemal kde spať, tak si na zemi ležal. A naši mu dali taký strožok, nech neleží na zemi, tak tam ležal. Ja som potom začala chodiť do fabriky aj s bratom a my sme museli vstať o piatej a keď on ešte ležal, tak sme ho prekračovali. Kone mal na pajte a vo vnútri spával. Nebol celý deň u nás, až večer prišiel. Do takej piksli umelej doniesol večeru a to bolo tak, naši mu vždy ponúkli voľačo, čo bolo navarené. Mame to bolo tak ľúto. A potom ráno vždy bez slova odišiel, zapriahol kone a nebolo ho.“
0:05:50 – 0:07:50 – V dome Máriiných rodičov prespával zajatec nemeckých vojakov
Mária Zaťková, rodená Kopačková sa narodila 18. februára 1928 v Soblahove pri Trenčíne. Rodičia Filip a Helena boli maloroľníci, mala ešte o dva roky staršieho brata Rudolfa. Pred druhou svetovou vojnou Máriin otec musel v rámci mobilizácie narukovať. Po skončení ľudovej školy v roku 1941 ako 13 ročná začala aj s bratom pracovať ako tkáčka vo fabrike na výrobu látok Tiberghien (Merina) v Trenčíne. Počas druhej svetovej vojny bol Soblahov obsadený nemeckými jednotkami. Nemeckí vojaci mali so sebou sovietskych zajatcov, jeden z nich spával v dome Máriiných rodičov. Mária chodila spolu s ostatnými dedinčanmi do práce cez les Brezina, kde od októbra 1944 do apríla 1945 nacisti zastrelili a pochovali do masových hrobov 69 umučených obetí, ktoré predtým väznili v Trenčíne. Počas práce vo fabrike zažila aj niekoľko poplachov, kedy museli evakuovať. V lome za Soblahovom zastrelili niekoľko Židov. Počas oslobodzovacích bojov v apríli 1945 dedinu na niekoľko týždňov obsadili sovietskí vojaci, na dvore u Kopačkových mali zložené vozy plné jedla a pálenky, o dva domy ďalej u gazdu Baláža bola zložená poľná kuchyňa. Mária musela odísť z domu, bála sa ich. Po vojne začalo platenie kontingentov a združstevňovanie. Mária sa vydala za Jozefa Zaťka a porodila dve deti. Neskôr pracovala na družstve, nikdy sa politicky neangažovala. V auguste 1968 česali a sušili chmeľ, pristavili ich vojaci a prezerali celé auto. V novembri 1989 už bola na dôchodku, vďaka reformám sa jej zlepšil dôchodok. Počas dokumentovania, vdova, žila s rodinou svojej dcéry v Soblahove. Mária Zaťková zomrela 24. decembra 2022.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
