Magdaléna Zadorová

„Večer sme dostali jeden kúsok chleba s niečím, povedzme s marmeládou alebo olomouckými syrečkami, čo vtedy boli strašne lacné. A nám to vtedy pomohlo, lebo to má veľa výživných látok. Mali sme si ho zadeliť na celý deň. Ja som chlieb väčšinou zjedla hneď, keď som ho dostala večer a druhý deň som bola o hlade až do večera. Ale aspoň raz som cítila, že som dačo jedla. Druhí si to rozdeľovali po kúskoch a potom volali: ,Poďte mi pomôcť, lebo mi ukradli chlieb.´ Jeden druhému, tiež bol hladný, tak stalo sa, že mu zobrali. A ostal úplne bez chleba. Tak to, čo som zjedla, som nemusela ratovať celú noc."

„Už niektorí z našich známych počuli o Osvienčime. A pamätám sa, že mi odkázal jeden priateľ, aby som išla k nemu, chce so mnou hovoriť. To bolo asi týždeň-dva, ako už ľudí brali do tehelne. Ja som k nemu išla, hovorí: ,Magda, preboha, nechoďte do tehelne, lebo vás zoberú a tam vás zabijú. Oni vás chcú koncentrovať všetkých a potom vás zabijú.´A ja som sa naňho nahnevala, hovorím: ,Čo robíš paniku, nie je dosť, čo máme? Daj mi pokoj.´ A odišla som, neverila som mu. Lebo to bolo také absurdné, že som neverila."