Tomáš Votava

* 1965

  • „K tým vláčikom - po tom, čo ste prestali byť výpravca, tak či máte nejakú železnicu, či to sledujete? (otázka dokumentaristu) Jáj., ja mám ešte stále tú železnicu, tú pôvodnú, ktorej som sa minimálne nechytil už desať rokov, ak né vác. Lebo najprv to bolo skladované rôzne. Teraz už to mám skladované, že by sa to aj dalo, len sa k tomu nejak neviem dokopať, lebo furt něco, ale v rámci zábavy, že fotenia, tak sa občas snažím si fotiť aj vláčiky tu. Ale hlavne mám jedného kamaráta, ktorý zistil po mnohých rokoch, že vo mne pozná človeka, ktorý je tiež na vlaky scvoknutý, on je tiež, tak on ma občas vyvlačuje po výletoch, ktoré síce miestami obídu veľmi zásadné kultúrne pamiatky daného štátu, ale žiadne stanice a mosty, a tieto záležitosti. A bavíme sa tým, že sa buď cez to vozíme alebo to fotíme, alebo filmujeme, no dvaja pitomci, ale desne nás to baví týmto spôsobom. A samozrejme, jasne, že leziem aj po nejakých weboch a tak. Že by som bol nejak strašne informovaný, to nie, ale… to je tak, že to musíte. Ak sa s tým narodíte a ide niekde vlak, tak to je jedno, že ste niekde na diaľnici a že pri tých stoštyridsať by ste sa mali venovať šoférovaniu, nie, tam je vlak, musíte si ho pozrieť. Takto, to je normálne softvérová záležitosť. To je… “hard fire” sa tomu hovorí, že napálené promptne... (poznámka dokumentaristu) Áno, áno. To tam je, bez toho sa nedá existovať. Keď je k tomu nejaké pivo, káva... tak čo, krása. Ja som, ja som bol úplne šokovaný, keď som urobil taký objav. Ja robím so zvukom, s hudbou a tak. Napríklad som zadal nejaké záznamy zvuku vlaku, už neviem, na čo som to potreboval, a zistil som, že je komunita, ktorá nahráva akože zvuky vlakov na nejakej... že skrátka každý vlak, ktorý prejde na nejakej trase, tak skrátka je tam jeho zvuk. A tým pádom teda, niektorí zase zachytávajú, že stoja tam v pravidelných intervaloch, ja neviem, tri mesiace a fotia tam tie vlaky, filmujú. (poznámka dokumentaristu) No áno. Toto je. To už, to už sa mi tak nejak zdá. Áno, to je venovanie sa zábave vážne na sto percent, ale na to, že to tam mám napálené na pevno, tak toto tak úplne nechápem.

  • „Ako ste vnímali, už som sa spýtal na rozdelenie Československa, ale ešte sme sa nebavili o osemdesiatom deviatom. Ako ste vnímali revolúciu? (otázka dokumentaristu) Jaj, no to, to mi prišlo veľmi zaujímavé, ale na námestí som nebol, čo by veľmi čerstvý majiteľ mladej rodiny, to som bol dosť opatrný, si povedzme. Takže nemôžem povedať, že ja som niekoho niekam odštrngol, to by som síce veľmi rád, ale nie, nenastalo to. Takže mne to prišlo také, že... že hej, toto sa fakt dá? No bezva, hej, nemám na tom zásluhu, ale moc fajn. To je... som taký trošku pesimista, takže som si to pozeral v televízii a museli ma niekoľkokrát presvedčiť, že ono to vážne ide, no. A potom keď zavolali Kryla na SNP, aby niečo zahral, tak potom dobre už jasné, to už je ono. To by inak nešlo zrejme. Pardon, vy ste mali v rodine zrejme taký akože celkom protirežimový režim alebo názor, nie? (otázka dokumentaristu) No mama, ona by bola veľmi dobrá disidentka, ale mám taký pocit, že kvôli rodine nebola. Nie že by sa jej tu niečo pozdávalo a viem, že jej to liezlo na nervy desne veľa, ale držala sa na uzde. Takže otec, ten ju velice vtipne nazýval, že máma, to je starej protisocialistickej živl, a on zase z veľmi starých časov mal také jakési ľavicové korene, ktoré pobral asi po mojom starom otcovi, takže jeho otcovi, ktorý, mám taký pocit, trošku, neviem, z akýchsi príčin inklinoval...nebol to žiadny robotnícky káder práveže, takže. To bola tá poctivá ľavica kaviarenského typu? (otázka dokumentaristu) Nie. Práveže ťažko povedať. To bola myslím taká tá, taká tá prefíkaná ľavica alebo ja neviem, no. Nebolo to žiadne presvedčenie a boj za práva robotníckeho ľudu a podobné voloviny. No, a môj otec... jemu toto tak trošičku zostalo, takže on občas jako sa tak zaujímal o takéto hovadinky...”

  • „A ak si spomínate, tak pán Mečiar naháňal... nemám ho rád, áno, ak by to z toho nevyplývalo. Naháňal problémy, kde sa dalo a jeden z problémov boli určite aj kadejaké rozvratné živly a to znamená aj téma národnosti. Tak ten ma nasral, to musím povedať. Výraz tam potom prepíšte, ale nestal som sa nikdy jeho fanúšikom, napríklad aj kvôli týmto dementným nápadom. Ale inak, že by som bol niekde narazil na niečo, že... že tá národnosť má byť problém... No dobre, len pozor. Zase mám dva metre, keď si dám normálny kabát, nevyzerám ako podvyživený, je mi jasné, že do tejto výšky niektorí ľudia žiadnu výhradu nedodajú, aj keď si ju budú myslieť, takže no neviem. Z môjho pohľadu som na problém nenarazil, ale keby som bol drobnej postavy, tak možno že hej. Ťažko povedať. Takže neviem. Nemyslím si, no. Teraz preskočím nejaké desaťročia. Ako ste vnímali rozdelenie Československa? (otázka dokumentaristu) Nijak pozitívne, lebo ak si spomínate, tak tam chýbal, chýbal ten moment nejakého dotázania sa, nejakého referenda. Tak to ma zase trošičku malinko akože naštvali, ale prakticky vzaté, no tak fajn, prima. Prakticky vzaté, máš iné papiere, volá sa to inakšie, je to tá polovička tamtoho, čo poznáš, no tak to by mohlo byť tak všetko, ak sa do toho nebude nikto navážať, tak môže byť. Zobral som to vyslovene prakticky, ale spýtať sa myslím, že mali. Aj niekde na nejakom výlete som sa s niekym bavil, s akýmisi ľuďmi. To bolo niekoľko národností a bolo tam čo piť a snažil som sa ich mojou vtedajšou neskutočne špatnou nemčinou im vysvetliť, pozrite sa Česko a Slovensko vzniklo rozdelením a nie referendom. Oni za Boha nevedeli… to boli nejakí Švajčiari, Nemci a ešte ktosi… pochopiť, že jak sa to dá urobiť. No proste, že jak to. Oni to nepochopili. Tento problém... Proste dvaja ľudia si sadnú v Brne na záhrade historickej vily, dajú malinovečku, pokecajú a je to vybavené. A ako jedine to, to mi na tom tak malinko liezlo na nervy, to je no... prakticky vzaté fajn, však možno, že je to naozaj lepšie, čo ja viem. Nie som politológ, takže... beriem to tak, že spýtať sa mohli, no ale asi sa tam nejak, no. Takže áno, istá nostalgia tu je, ale že by som bol zapálený Čechoslovák a chodil mávať originálnou zástavou, no tak to nie, no. Tak…”

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 22.02.2021

    (audio)
    délka: 01:01:09
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Všetkým diktujem, že som sa narodil s vlakmi, ale ani netuším, od koho to mám... asi od dedka, on bol nejaký inšpektor koľajových dráh

Tomáš Votava sa narodil v roku 1965 rodičom pochádzajúcim z Prahy. Blanka a Ferdinand sa prvýkrát stretli v školskej jedálni pražskej vysokej školy, Akademie múzických umění, kde sa mama venovala štúdiu grafiky a otec hre na violončelo. Ich veľká láska bola zavŕšená svadbou v roku 1957 a tiež narodením dvoch chlapcov, Aleša a mladšieho Tomáša. Keďže krátko po svadbe dostal Tomášov otec pracovnú ponuku od Slovenskej filharmónie, bolo už vtedy viac ako pravdepodobné, že bude nasledovať sťahovanie do Bratislavy. V Tomášovej rodine sa rozprávalo po česky a češtinu si osvojil aj on s bratom. Po slovensky sa naučil, až keď mal sedem rokov, avšak pomerne dobrú slovenčinu mal už počas navštevovania materskej škôlky. Prevažnú časť Tomášovho detstva vypĺňali vlaky. Ide o srdcovú záležitosť, koníček, ktorý ho dodnes fascinuje. Po základnej škole sa vďaka tomu rozhodol pre Strednú priemyselnú školu dopravnú v Trnave. Neskôr sa stal výpravcom vlakov, i keď vždy túžil byť rušňovodičom, čo mu kvôli zhoršenému zraku nebolo nikdy umožnené. S tým, že je Čech, nemal nikdy vážny problém. Slovenskou spoločnosťou bol akceptovaný a ako malý chlapec si na žiadne narážky nepamätá. Snáď neskôr, vo vyššom veku si občas vypočul národovecké reči od priaznivcov politickej strany SNS. Tiež si spomína, že musel ísť vybavovať na slovenské úrady tzv. osvedčenie o štátnej príslušnosti. V súčasnosti má Tomáš dve deti a niekoľkomesačnú vnučku. Od vlakov sa odklonil v roku 1994 a stal sa expertom na retuš a skenovanie, čím sa profesionálne zaoberá dodnes. Vlaky stále miluje, ale venuje sa im už len vo voľnom čase, ktorý trávi na webových stránkach s tematikou vlakov alebo na výletoch v rôznych krajinách, ktoré sú plné koľajových mašín.