Juraj (George) Vago

Ale to bol tiež taký trošku dramatický, dramatická cesta, keď ste išli do toho Mikuláša, nie? No tak okay. No, tak a tam, tam sme boli tiež sme išli taxíkom do, do Mikuláša a tak sme tam boli jednu noc a na druhú noc prišla polícia po nás tam. Tak nás odviezli v noci, odviezli o druhej v noci. Nás odviezli späť do Ružomberka a nakoľko transport mal ísť nejak pred obedom na druhý deň tak, tak nás zavreli do šupárne. Na polícii v Ružomberku a tak sme tam boli zavretí a nevedeli sme čo je, čo je, čo sa robí. S mamou sme tam sedeli v tej, v tom. Jak sa to menuje. Jail. Vo väzení. Väznice. Áno, no a tak. A tam sme čakali, ale tak ráno asi o desiatej, naraz otvorí sa dvere a príde dnu policajný šéf, ružomberský. Pán Palčin, pán, jak sa menoval. Pán, okay. Mám, v tej knihe to mám napísané. Ale. Ja ju tu mám. Dobre, tak áno, no a tak potom čo sa stalo. Tak on prišiel. Povedal, že tak ten transport už odišiel, tak vás púšťame domov a budete v tom, v tom ďalšom transporte. Číže on vás zachránil? On, on nás pustil, ale potom som sa, potom sme sa dozvedeli, že jako sa to stalo. Môj strýk, ktorý bol, bol tak, ktorý bol v Svatom Kríži na cesty. On tam dal výpoveď a dostal miesto na, ako na mestský inžinier lebo tak on povedal, že budeš tak chrániť matku, je v Ružomberku, žila. A on býval, v tom jednom dome sme bývali všetci. Tak on pracoval pre to, a on dobre poznal. Zabudol som jeho meno, ale to bol okresný náčelník.

Ale tá situácia sa radikalizovala, postupne. Akože dobre, prvé tie momenty boli, že židovskému obyvateľstvu boli prevzaté, teda. Alebo boli vyhodení zo svojich pôvodných pracovných činností. Áno, to bolo. Všetky podniky, obchody a všetko, bolo arizované. Tak sa to menovalo. Áno. Arizácia a. Môžeš spomenúť napríklad, to je taká pekná story, keď ti tvoj strýko Ernbáči, čo ste robili so svojimi lyžami. Lyže. A nechcel odovzdať lyže. No napríklad, čo sa stalo vtedy. Nie, tak ja, nechaj ma. Rozprávajme dôležitejšie veci. Tak neviem, no tak pokračujme s otázkami, ináč. Dobre a teda tá situácia, keď sa radikalizovala, spomínal si vlastne aj ten rok. Prejdime teda do roku 42. Ty si už spomenul, že ty si mal v júni Bar Micvu. Áno. Môžeš. Spomenieš si ako to prebiehalo, lebo to už bol. No tak ako to prebiehalo.Samozrejme som, chodil som. To bolo tak, že všetko začalo postupne. Tieto zákony protižidovské. A tak prvá vec bola, že zatvorili hostince, a také tieto židovské. Potom obchod mojej starej mamy. Tam bol, musel sa vypísať židovský obchod a to vždycky sa oznamovalo. Sme sa, bubnovalo, ešte ten to obec, teda. Mesto malo bubníka, bubeníka a ten chodil oznamovať tieto všelijaké nové príkazy. A to bol, to si pamätám akože naj. To bolo. Bubnuj, bubnuj, tak som bežal, vždycky bežal som na, na rohu ulice bubnoval a potom. Haló, zasekol si sa mi. Haló, haló. No, počujeme sa? Ja som naposledy počula, že bol bubeník na rohu ulice, neviem kde. Áno, áno. Tak, ten vždycky potom. No, my sme mali ísť hneď, ešte také obavy, že bubeník bubnuje, že väčšinou to bolo v tej dobe židovské, protižidovské zákony sa oznamovali. Dáva sa na všeobecnú známosť, že židia nemôžu, nesmú chodiť von po šiestej hodine, a tak ďalej. Vieš, alebo dáva sa na všeobecnú známosť, že židia musia odovzdať športové veci a zlato a šperky a tak ďalej. To šlo jedno za druhým.