Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Juraj (George) Vago (* 1929  †︎ 2021)

• narodil sa 15. júna 1929 vo Vrútkach, do židovskej rodiny

• do roku 1938, Juraj žil v Košiciach, kde mali jeho rodičia podnik

• otec, Arpád Vago, vlastnil kaviareň a jeho pôvodným menom bolo Vaksberger

• matka, Blanka Bihelerová pochádzala z Ružomberka z rodiny, ktorá vlastnila zmiešaný obchod

• obe rodiny oslavovali len základné sviatky, neboli veľmi pobožní

• Juraj, jedináčik, bol do roku 1938 vychovávaný opatrovateľkou Annou

• rok 1938-skrachovanie kaviarne, návrat do Vrútok a presťahovanie sa do Ružomberka

• Jurajov otec, v roku 1942 odvedený do koncentračného tábora, do Majdanek

• matka Blanka a Juraj prizvaní do otcovho transportu- odmietli, rozhodli sa skrývať

• život na úteku premenlivo v Ružomberku, vo Vrútkach či v Banskej Bystrici- sprevádzajúci dramatickými zážitkami

• po potlačení SNP, ušli do Banskej bystrice, kde zotrvali do oslobodenia, do 25.marca 1945- návrat do Ružomberka

• na prelome rokov 1947/1948 sa Jurajova matka vydala druhýkrát, za Eugena Grossmana, ktorý vlastnil galantériu v Košiciach

• Juraj kvôli chorobe nedokončil gymnázium a v roku 1950 úspešne ukončil Strednú priemyselnú školu v Ružomberku- následne Strojnicka univerzita v Brne

• po prvom ročníku na vysokej škole, prestup do Prahy, kde Juraj promoval v roku 1954

• zamestnanie v Keramoprojekte v Prahe a po roku prestup na Výskumný ústav tepelnej techniky v Prahe, do úteku 1958

• 1958- útek cez Berlín do americkej zóny

• do roku 1961 práca vo Frankfurte, následne emigrácia do USA

• 24. január 1971 sa oženil s Danou - dve deti, dcéra Mišel a syn David

• spolu s rodinou sa usadil v New Jersey

“Mali sme takú filozofiu, bojovať za náš život a slobodu” 

Len vďaka silnej a rozvážnej osobnosti Jurajovej matky, vďaka jej rozhodnutiu odmietnuť nastúpiť do manželovho transportu, ona a jej syn Juraj, hlavný hrdina príbehu, prežili besnenie 2. svetovej vojny. Nebolo jednoduché vzoprieť sa a žiť v strachu toľké roky, avšak aj napriek tomu, ako Židia v tej dobe odsúdení na smrť, dokázali svoj osud zmeniť.

Pamätník, Juraj Vágo, sa narodil 15. júna 1929 vo Vrútkach, do židovskej rodiny. V roku 1930 sa jeho rodina presťahovala do Košíc, kde žil spolu s matkou a otcom až do roku 1938. Jeho otec, Arpád Vágo, vlastnil v Košiciach kaviareň, Café Astoria, ktorá bola zároveň aj dôvodom jeho odchodu z Vrútok. Pôvodné Arpádovo priezvisko bolo Wachsberger, avšak ešte za Uhorska, sa ho rozhodol spolu s mladším bratom zmeniť na Vágo. Jurajova matka, Blanka Bihellerová, pochádzala z Ružomberka z rodiny, ktorá vlastnila  obchod zmiešaným tovarom a živila výrobou a predajom sódovej vody. Síce boli obaja jeho rodičia židovského pôvodu, avšak ani jedna z rodín nebola veľmi pobožnou. Vrútky, ale aj Ružomberok boli malé mestá, v ktorých fungovali malé židovské obce zložené zväčša z obchodníkov. Veľká časť týchto rodín oslavovala najmä základné sviatky. Aj napriek voľby, si potrpeli na tom, aby ich deti chodili do židovskej ľudovej školy, čo bol aj Jurajov prípad. V Ružomberku ale, štátne ľudové školy neboli, len cirkevné; katolícká, evanjelická a židovská.                       

Jurajove spomienky na detstvo sú veľmi pozitívne, až do začiatku 2. svetovej vojny. Síce žil ako jedináčik v Košiciach, prázdniny prežíval striedavo, raz u starých rodičov vo Vrútkach, v dome Wachsbergerovcov alebo u matkiných rodičov, v Ružomberku. Práve vo Vrútkach zažíval ako dieťa niečo úplne iné, než v bežnom živote, nakoľko otcova rozvetvená rodina žila spoločne vo veľkom komplexe, kde bol hostinec, kaviareň a aj menší hotel. Ruch, ktorý tam stále bol, je určite nezabudnuteľný.

Jurajovi rodičia boli veľmi zaneprázdnení prácou v kaviarni, fungovala v ich domácnosti opatrovateľka Anna, ktorá viac-menej predstavovala aj gazdinú. Anna pochádzala z nemeckej menšiny v Gelnici a práve preto bol Juraj vychovávaný viac v nemčine, než v slovenčine. Síce svojich rodičov vídaval pomenej, na ich kaviareň má len pekné spomienky. “Pre mňa to bola zábava. Ja som tam chodil a oni mi dávali zmrzlinu a čokolády.” Cafe Astoria, ktorá bola dlhé roky prosperujúcim podnikom, fungovala do roku 1938, v ktorom došlo k jej zbankrotovaniu. Kvôli strate práce, či narastajúcej vojenskej nálade, sa Vágovci rozhodli, v marci 1938, presťahovať do Vrútok. 

Vznik Slovenského štátu a narastajúce napätie

Po príchode do Vrútok sa Juraj s rodinou usadil v komplexe Wachsberger. Väčšina domu bola obsadená otcovou rodinou a Juraj sa čoraz viac začal zbližovať so svojím bratrancom Elim, ktorý bol len o rok mladší. Toto obdobie, je nielen obdobím zmeny bydliska, ale aj obdobím vzniku Slovenského štátu, v marci 1939, ktorý predstavoval realizáciu sľubu, Nemeckej Ríše, riešenie „židovskej“ otázky. Nenávisť voči židovskému obyvateľstvu sa začínala stupňovať a vydávanie protižidovských opatrení naberala na obrátkach. Juraj, ako žiak tretieho ročníka, ako malé dieťa si veľmi situáciu neuvedomoval, ani na oficiálne narážky na jeho pôvod, si v škole, vo Vrútkach, nepamätá. Situácia sa značne skomplikovala keď zomrel matkin otec a nemohla nechať svoju mamu žiť osamotenú v Ružomberku. Preto, krátko po presťahovaní do Vrútok, nasledovalo ďalšie sťahovanie do Ružomberka. V roku 1939 začal Juraj navštevovať židovskú ľudovú školu v Ružomberku, kde sa ľudia ešte dokázali vzájomne rešpektovať.

“Ale samozrejme, my sme vedeli, že to sú katolíci, to sú evanjelici a my sme Židia. Ďalej som teda vyrastal v židovskej spoločnosti.” 

Rok 1939 predstavoval krutú zmenu pre život všetkých Židov, ktorí žili na území Slovenského štátu, Jurajovej rodiny nevynímajúc. Na scénu prichádzali prvé opatrenia v podobe zatvorenia všetkých ich podnikov. Jurajov otec teda prišiel o zamestnanie, avšak jeho strýko, ktorý v tom čase bol stavebným inžinierom, mu zohnal prácu skladníka, za ktorou dochádzal do vtedajšieho Svätého Kríža nad Hronom, (teraz Žiar nad Hronom).  

“Všetko začalo postupne.”

Okrem zatvorenia hostinca vo Vrútkach, bol zatvorený aj obchod  so zmiešaným tovarom Jurajovej starej mamy v Ružomberku.  Juraj si spomína, že každé opatrenie sa v meste vyhlasovalo bubeníkom. “Bubnujú, bubnujú. Tak som bežal, vždycky som bežal.” Všetci nadobudli veľký strach, keď počuli zvuky bubnov. Nasledoval rad všelijakých opatrení. Židovskí obyvatelia mali zakázané vychádzať po šiestej hodine alebo museli odovzdať športové náradie, šperky.

Jurajova rodina, kde bolo veľa vášnivých lyžiarov, radšej lyže rozrezala, akoby ich mali odovzdať.

Pamätníkovi sa podarilo dokončiť piatu triedu, po ktorej bol prijatý na gymnázium, avšak vplyvom okolností nastal rýchly zvrat a do školy nastúpiť nemohol. Pre židovské deti bolo povolené pridanie len ďalších troch ročníkov. “To bolo ako meštianka.” V tomto čase bol Juraj členom “Makabi Hacair”, teda športového mládežníckeho klubu, kde sa stretávala len židovská spoločnosť.  Chlapci hrávali futbal, na vlastnú päsť, proti inými jedenástkami, ktorými boli prezývaní, ŠK Židia. Ich skutočným názvom bol Slavia meteor, ale keďže katolíci a evanjelici boli k nim veľmi nepriateľskí, vymysleli im vlastný názov. Niekedy nastali protižidovské roztržky s katolíkmi, zvlášť keď vyhrávali. V Makabi klube boli aj rôzne schôdze, kde sa rozprávalo o aktuálnej situácii a boli motivovaní k vysťahovaniu sa, do vtedajšej Palestíny, ktorá bola britskou kolóniou.

Avšak ľudia mali strach, pretože to nebolo také jednoduché. Napríklad bratranec Jurajovej matky to skúsil v roku 1939, kedy sa snažil dostať loďou cez Dunaj, Varnu až do Palestíny, ale  nakoniec zásahom britských vojakov, bola ich loď potopená. 

Rozhodnutie skrývať sa - šťastie v nešťastí 

Zlomovým rokom pre rodinu Vágovcov bol rok 1942, ktorý je symbolický najmä Jurajovou Bar micvou. Spomína si, že išlo o veľmi smutnú udalosť, lebo jeho otec sa jej zúčastniť nemohol. Žiaľ, týždeň pred jej uskutočnením bol chytený vo vtedajšom Svätom Kríži, odkiaľ smeroval do zberného tábora v Kremnici. Keďže mal jeho otec rodinu, bolo Jurajovej mame zaslané povolanie, aby pristúpila do transportu svojho manžela spolu s ním. Mala sa so synom dopraviť do Vrútok, cez ktoré tento transport prechádzal. Nestalo sa tak, keďže to radikálne zamietla a zvolila možnosť ísť do úkrytu. “Mne to bolo jasné, že to je koniec,” podotkol Juraj na adresu svojho otca. Nakoľko teda nenastúpili, otec putoval vlakom sám. Ešte zo Žiliny sa mu podarilo poslať kartu, v ktorej bolo napísané: “Moje číslo je 120, toto číslo dúfam, že bude šťastné.” Veľmi dobre pochopili, že týmito slovami sa v podstate so svojou rodinou lúčil. Neskôr sa dozvedeli, že vlak smeroval do Majdaneku v Poľsku, odkiaľ sa už otec nikdy nevrátil. 

Mená Juraja a jeho matky zostali na listine transportov v Ružomberku. Jeho mama mala brata, ktorý pôsobil ako mestský inžinier, mohol svojej rodine pomôcť. Vďaka svojej funkcii mal množstvo kontaktov, kde jedným bol okresný náčelník. Aj rodina vo Vrútkach musela konať. Starí rodičia z otcovej strany sa rozhodli, že sa presťahujú k dcére do Banskej Bystrice. Toto rozhodnutie zvolili preto, lebo manžel ich dcéry mal výnimku, označenie “hospodársky Žid”. Pod túto výnimku spadali zväčša židovskí obyvatelia, ktorí boli akademicky vzdelaní a teda dôležití pre štát. Avšak ani táto ochrana nebola istotou. Nakoniec sa starí rodičia k výnimke nedostali a posledným transportom boli odtransportovaní do Osvienčimu, kde zahynuli.

Kontakt s rozvetvenou rodinou sa pomaly, ale isto prerušil a Juraj s matkou museli hľadieť na seba, na svoje životy. “Mali sme starosti sami o seba.” Echá, ktoré dostávali aby sa nedostali do transportu, nebolo možné dostávať večne. Síce organizovanie, ktoré vykonávali miestne úrady nebolo dôsledné, aj napriek tomu išlo o veľmi nebezpečnú situáciu. Na poslednú chvíľu sa im podarilo ujsť pred ružomberským transportom, vďaka úteku vlakom do vtedajšieho Svätého Kríža. Židia nemohli cestovať bez cestovného povolenia, tak sa museli zamiešať medzi ostatných, čo však vôbec nebolo jednoduché. Prvýkrát utiekli ešte v máji 1942, za otcom, ktorý pracoval vo Svätom Kríži a keď transporty utíchli, vrátili sa naspäť. Druhýkrát, už po otcovom transporte, boli tiež upozornení a podarilo sa im odísť za matkinou sestrou do Liptovského Mikuláša. Avšak tu mal Juraj s mamou doslova šťastie v nešťastí. Nejakým spôsobom boli u matkinej sestry prezradení a na druhú noc k nim prišla polícia, aby ich odviedla späť do Ružomberka. Keďže transport mal odchádzať až pred obedom, dovtedy mali byť zatvorení na policajnej stanici. “S mamou sme sedeli vo väzení.” Ráno sa otvorili dvere a v nich stál policajný šéf, ktorý k nim prehovoril: “Tak ten transport už odišiel, tak vás púšťame domov a budete v tom ďalšom transporte.” Zostali veľmi prekvapení a neverili, že sa znovu dokázali zachrániť. Neskôr sa dozvedeli, že znovu mamin brat, pomocou okresného náčelníka, ktorý poznal veliteľa polície, pána Pružinského, sa za nich prihovoril. Pán okresný náčelník bol náš prvý záchranca života. 

Síce sa odtiaľ vrátili späť domov, avšak Jurajova mama si uvedomila, že v Ružomberku zostať určite nemôže, pretože nabudúce už také šťastie mať nemusia. Spomenula si, že vo Vrútkach žije jej strýko, Ing. Július Steiner so ženou Adou. Pôsobil ako stavebný inžinier na mestskom úrade a jeho manželka bola zubná lekárka. V júni 1942 sa mama rozhodla, že z bezpečnostných dôvodov pôjde za Júliusom len ona a Juraj ostane so starou mamou v Ružomberku. Bola si istá, že samotné dieťa do transportu nevezmú. Avšak, mýlila sa. Juraja, aj keď bol len dieťa a sám bez rodičov, zobrali do nasledujúceho transportu. “Nič som nemal, len krátke nohavice a košeľu.” V tej dobe ľudí zhromažďovali v židovskej škole. Juraja odovzdali veliteľovi, nech mu vysvetlí, že je sám, avšak dočkal sa len zahriaknutia. Vtedy len trinásťročný vystrašený Juraj, nevedel čo bude ďalej. Mal strach. Zrazu sa ozval veliteľ: “Bež domov.” Nerozumel, ale pamätá si, že utekal ako o život. Znovu pomohol jeho strýko, Erno Biheller, ktorý sa ohradil tým, že nemôžu vziať dieťa bez rodičov a tak jeho manželka, Edita utekala za okresným náčelníkom, ktorý zavolal do školy, aby ho pustili. Juraj musel bezodkladne odísť za mamou do Vrútok. Riskovania už bolo dosť. Cesta bola nebezpečná sama o sebe a vôbec nepridal ani fakt, že ju musel absolvovať sám. Na vlak nastúpil zo susednej dediny, Rybárpole, schovaný v úzadí nástupišťa. Podarilo sa mu to a s matkou bol u rodiny Steinerovcov až do vypuknutia Slovenského národného povstania. 

Celý ten čas, teda takmer tri roky, síce boli chránení, ale nikdy nesmeli stratiť ostražitosť. Život sa úplne zmenil, nakoľko sa nesmeli voľne pohybovať. V dome bývali len oni so strýkom a tetou. Zubný technik, ktorý sa stal arizátorom a bol tam každý deň, o nich pravdaže vedel, ale keďže predtým než získal daný majetok, strýka poznal veľmi dobre, robil sa, že o ničom ani len netuší. Juraj sa zabával rôzne. Bol len mladým chlapcom, takže jeho aktivity sa niesli v duchu hrania sa so psom, či vyrezávaním z dreva. Občas vybehol po minerálku do Záturčia. Ani v tomto období sa nevyhli nečakaným raziám. Síce mali priateľa na Mestskom dome, ktorý sa im snažil vždy oznámiť keď mali prísť, napriek tomu im to bolo raz takmer osudné. Nečakali, že príde narýchlo rozsiahla razia gardistov, pred ktorou by sa im nepodarilo skryť. Z ničoho nič vstúpilo na dvor vyše sedem gardistov, ktorí začali všetko prehľadávať. Nezostávalo im nič iné len sa ukryť v kurníku. Našťastie ich priateľ vedel kde sú, a tak mohol odviesť pozornosť. Keď sa jeho kolegovia pýtali, či sa tam bol pozrieť, prikývol. Život Juraja a jeho mamičky bol mnohokrát o veľkom šťastí. “Celý život je šťastie,” podotkol Juraj. Neskôr sa síce razie opakovali, ale už nie v takom rozsahu. 

Slovenské národné povstanie a pokračovanie života na úteku

Príchod roku 1944 znamenal aj príchod vzbury partizánov. Juraj si spomína, že v jednu noc počuli ako lietadlo zásobovalo partizánov už veľmi blízko Martinských holí. Dokonca ich strýko, Ing. Steiner, ich stretol, keď vymeriaval cestu v lese. V osudný deň, 25. augusta 1944 ľudia v meste nič netušili. I keď bolo cítiť vo vzduchu, že sa niečo deje. Napadalo ich jediné, a to že ich pravdepodobne obsadia Nemci, a tak sa vybrali prespať k susede Mendelovej, ktorá ich vždy ochotne prichýlila. Keď o štvrtej ráno počuli výstrely a rachot guľometov, boli si istí, že sa niečo robí. Juraj si spomína ako po utíchnutí streľby sa išiel pozrieť k bráne. Videl Nemca, ktorého pri prebiehaní ulice zasiahol guľomet a zostal nehybne ležať na zemi. “Tak začalo povstanie na Vrútkach.” 

Nastali obrovské boje. Zväčša sa začali odohrávať pri Strečne, kde si partizáni vybudovali hradby a tunel zatarasili. Juraj si pamätá prichádzajúce nákladné autá partizánov, medzi ktorými boli aj Rusi či Francúzi. Išlo o vojakov, ktorí ušli z nemeckého zajatia a smerovali spolu so Slovákmi na front. Nakoniec sa však, Nemcom podarilo povstanie potlačiť a Jurajova mama sa rozhodla utiecť spolu so Steinerovcami na východ krajiny. Dostali sa znovu do Ružomberka, kde ešte stále žila stará mama s rodinou Blankinho brata, Ernesta. Ružomberok už bol Nemcami bombardovaný. Vedeli, že dlho nevydrží, rozhodli sa teda utekať ďalej na Banskú Bystricu. Utekali, Ernest, Jurajova mama, Juraj a Steinerovci, pričom stará mama, Edita a Darinka sa rozhodli, že s nimi v tom momente neodídu a pridajú sa až neskôr. Jurajova skupina šla smerom do Liptovskej Osady, kde ich previezol kočiš s vozom a potom do Liptovskej Lúžnej, čo bolo ich útočiskom do konca októbra 1944. Keďže Nemci pokračovali ďalej aj oni museli vo svojej ceste pokračovať. Dostali sa až do Korytnice, odkiaľ už bolo možné ísť len do hôr. Neváhali. Starú mamu však museli nechať v Korytnici u horára, keďže kvôli jej veku už nevládala ďalej. V horách bolo veľmi ťažko. Zostali tam celú noc, avšak kvôli nedostatku jedla boli značne vyčerpaní. Na druhý deň počuli neutíchajúcu streľbu a na tretí deň sa žiaľ, stretli s nemeckými vojakmi, ktorým sa museli vzdať. Museli ísť s nimi späť do Korytnice, kde boli odovzdaní ich veliteľovi. Juraj si spomína, ako im strýko zakázal prezradiť, že vedia po nemecky. Predstavili sa ako civilisti, ktorí kvôli povstaniu museli ujsť do hôr. Bola vtedy obrovská tma. Na otázku či sú Židia strýko neodpovedal, ale nakoľko tam bolo rušno, veliteľ im dovolil odísť s tým, že sa majú na druhý deň hlásiť. Pravdaže k tomu z ich strany nedošlo. 

Čas bol neúprosný a museli nájsť nové riešenie. Jurajov strýko, Ernest Biheller si spomenul, že keď stavali cestu Banská Bystrica-Staré Hory, prespával v dome veľmi milých Zimovcov, v Kostiviarskej. Napísal lístok a odovzdal ho Jurajovej mame so slovami, že keď prídu pred ich dom nech im ho dá. On sa rozhodol nepokračovať, keďže v Ružomberku bola stará mama v nemocnici, ktorá medzičasom dostala infarkt a so sebou mal tiež len štvorročnú dcéru Darinku, ktorá už cestu nezvládala. Tak sa Juraj spolu s mamou vybral pešo do Kostiviarskej. Cesta bola náročná, stále pršalo. Zastavili sa na Donovaloch, ktoré síce boli obsadené Nemcami, ale našlo sa pár milých ľudí, ktorí ich aj napriek vlastnému strachu boli ochotní prichýliť. Neskôr pokračovali smerom na Staré Hory. Boli veľmi unavení a tak sa rozhodli zaklopať na dvere horárne, ktorú mali po ceste. Znovu mali šťastie na dobrých ľudí, ktorí ich pozvali dovnútra. Poprosili síce len o čaj, ale ponúkli ich aj dobrou polievkou a nocľahom. “Ja som myslel, že to je prvotriedne šampanské.” Ráno im zaplatili a pokračovali ďalej až kým sa nedostali do Kostiviarskej. Strýko mal pravdu. Po odovzdaní odkazu, rodina Zimových ich privítala a dočkali sa od nej pomoci. Ihneď boli pozvaní, aby sa u nich prechodne ubytovali.

“Pod lampou je najväčšia tma.” Ani vo sne by ich nenapadlo, že práve tento dom sa stane útočiskom siedmich Nemcov, ktorí si v ňom založia komandatúru. Totiž v tej dobe ak chcel niekto opustiť hranice obce, musel mať priepustku. Jurajova matka bola Nemcom veľmi nápomocná, keďže ako jediná vedela po nemecky a dokázala sedliakom preložiť, čo hovorili. Dá sa povedať, že fungovali v relatívnom pokoji, až kým obyčajnú jednotku Nemcov nevystriedala jednotka Esesmanov. Títo vojaci boli omnoho nepríjemnejší a každého označovali za partizána. Prišli za účelom schovania si tanku v humne. Aj oni však využívali mamine prekladateľské služby. Práve počas ich pôsobenia sa Jurajovi podarilo zistiť, že strýko z otcovej strany, ktorý bol lekárnikom, žije. Pri náhodnej prosbe dedinčanky o priepustku do Banskej Bystrice za doktorom do lekárne, kvôli zdutej krave, pochopil o koho ide. Jeho strýko alebo tiež “Šimko, pán doktor” takmer omdlel keď Juraja zbadal. Strýko mu rozpovedal, že majiteľ lekárne, Nemec Goelner, sa za neho aj jeho ženu postavil, keďže vždy boli srdce lekárne. Im už bolo ale všetko jedno. Zobrali im 16-ročnú dcéru a život pre nich stratil zmysel. Dokonca mali vo vrecku arzén, ak by došlo k ich chyteniu. Napriek všetkému boli obaja veľmi radi, že sa mohli vidieť. Krátko po Jurajovom príchode späť, do domu Zimových, jednotku Essess, vystriedala jednotka Ukrajincov. A to im znovu bolo osudné, keďže išlo o najhoršiu návštevu. Títo vojaci veľa rozumeli, a práve preto boli veľmi nebezpeční ľudia. Juraj a jeho matka museli opäť zmiznúť. Nastala kritická situácia, ktorú sa Juraj pokúsil vyriešiť po svojom. Odbehol za svojim strýkom do lekárne, kde ho požiadal o pomoc. Ten mu prisľúbil, že keď sa vráti o týždeň, snáď bude mať pre neho riešenie. Tak aj bolo. Od decembra 1944, im bolo umožnené uchýliť sa v Banskej Bystrici, v podnájme, v dome Novákovcov. 

Priebeh oslobodzovania a prežitie toho najťažšieho obdobia v Banskej Bystrici

Novákovci boli dobrí ľudia. Mali dve dcéry a pán Novák bol železničiar na dôchodku. Prenajímali izby rôznym ľuďom. Juraj si spomína na manželský pár, ktorý rozprával po maďarsky. Išlo o maďarských Židov, ktorý v čase vypuknutia transportov v Maďarsku ušli na Slovensko. Manžel sa vždy predstavoval ako Detmar, ale pravdepodobne nešlo o jeho pravé meno. Bol z Košíc, vedel slovensky. Čo sa týka legálného prihlásenia, o Jurajovi a jeho matke vedel aj starosta v Kostiviarskej. Síce ich neprezradil, ale podotkol, že by bolo oveľa lepšie ak by sa oficiálne prihlásili na úrade, pravdaže nie ako Židia. Tak aj urobili.

Poprosili ich o to aj manželia Novákovci, že ak to je v ich silách, bolo by to lepšie. Výhodou prihlásenia bolo, že obyvatelia dostali prídelové knižky na potraviny a mohli si nakúpiť. Mali šťastie, keďže vlastnili preukazy so slovenským štátnym občianstvom bez určenia náboženstva. A tiež sa mohli prihlásiť pod pravým menom, keďže priezvisko Vago neznelo židovsky. Juraj si na úrade vymyslel, že sú vojnoví utečenci, ktorí sa skryli pred Rusmi v Banskej Bystrici. Podarilo sa. Veľmi zaujímavým faktom bolo, že Juraj ako ukrývaný Žid sa dostal k práci pre Nemcov. Jeho sused Detmar veľmi potreboval peniaze a Juraj nebol výnimkou. Nemci organizovali protitankové prekážky a na to potrebovali chlapov, ktorí budú kopať. Keďže bolo množstvo snehu, nikomu sa dobrovoľne veľmi nechcelo, a potom Nemci odchytávali chlapov z ulice a donútili ich. Lepšie bolo prihlásiť sa a dostať plat. Detmar pracoval ako jeden z organizátorov a bol natoľko prešibaný, že čo mu Nemci vyplatili aj za ostatných, nechal si. Jurajovi však dal čo mu patrilo. Žiaľ, Juraj mohol pracovať len necelé dva dni, nakoľko natrafil na zákerného chlapca, ktorý mu výhražne povedal: “Ty si Žid.” Juraj sa zľakol a zmohol sa len na rovnakú odpoveď. Snažil sa upokojiť a nahováral si, že sa nič nedeje, avšak nevydržal to a keď sa nik nepozeral, počas obednej pauzy ušiel. Mal vtedy len 15 rokov, tak niet sa čo čudovať, že mu to nebolo príjemné. Práci bol koniec.  

Deň oslobodenia bol plný nedočkavosti, ale aj strachu. Banská Bystrica bola 25. marca 1945 oslobodená Červenou armádou, ktorá útočila z každej strany, a ani bomby neboli výnimkou. Práve preto obyvatelia domu museli ísť do úkrytu, do pivnice. Nakoniec po oslobodení Nemci spolu s maďarskými fašistami, utekali na západ, v pomerne zúboženom stave. Stále panovala napätá atmosféra a ešte neraz bolo počuť kanonádu. Preto sa Juraj s mamou a Detmarom rozhodli odísť z Banskej Bystrice, kým sa situácia úplne neupokojí. 

Rozhodli sa ísť autostopom do Zvolena. Jediný, kto ich mohol zviesť boli Rusi, ktorí len tak by nikdy nezastavili. Detmar si spomenul, že má fľašu s rumom a vedel, že keď ňou zamáva, tak sa pristavia. Už len počuli: “Davaj, pajďom”. Vo Zvolene bývali v starom dome, v prenajatej izbe asi týždeň. Keď sa všetko upokojilo, vrátili sa späť do Banskej Bystrice. Opustili ju znovu po pár týždňoch, keď sa rozhodli vrátiť do Ružomberka, ktorý bol oslobodený 5.apríla. Putovali pešo po Hradskej aj so Steinerovcami, ktorý sa celý čas skrývali v Liptovskej osade. Návrat späť domov, po vojne, pre Juraja a jeho matku znamenal nový začiatok. 

Rozhodli sa zostať v Ružomberku, v dome ich starej mamy, ktorý na počudovanie bol prázdny a v pôvodnom stave. Až neskôr sa dozvedeli, že ľudia, ktorí tam žili boli vyhnaní bratrancom, Otto Bihellerom, ktorý bol v tom čase dôstojníkom v ČS brigáde. Usadili sa zase doma. Nasledujúce dni sa snažili čo najviac dozvedieť o svojej rodine. Kto a či vôbec niekto prežil? Cez Červený Kríž si len potvrdili, čo tušili. Jurajov otec zahynul v koncentračnom tábore. Stará mama, ktorá počas úteku zostala v Korytnici, dostala infarkt, ktorému žiaľ podľahla. Strýko Biheller so svojou ženou Editou prežili. Síce sa s nimi osud zahral, pretože strýko bol na koniec chytený a odvedený do koncentračného tábora, ale prežil. Edita bola uväznená v Ilave, avšak po oslobodení, ju tiež prepustili. Bolo ich len pár, ktorí besnenie prežili. Dcérku Darinku našli v poriadku u ich priateľky.

Chvíľkový pocit slobody, nástup komunizmu a otázka emigrácie 

Život po vojne bol zo začiatku zvláštny. V ľuďoch bola stále zakorenená nenávisť voči Židom, ktorú bolo niekedy cítiť. Juraj sa vrátil v septembri 1945 späť do školy, do piatej triedy. Riaditeľ školy bol veľmi nepríjemný a nenávidel Židov. “U mňa Židia nebudú mať žiadne výnimky.” Aj to bol dôvod na to, aby sa Jurajova rodina zamyslela, či emigruje do Izraela. Boli k tejto voľbe veľmi naklonení, avšak Jurajova mama sa na prelome rokov 1947/1948, znovu vydala za Eugena Grossmanna, ktorému bola vrátená galantéria v Košiciach. Znamenalo to presťahovanie jeho matky za svojím manželom. Juraj žil striedavo v Košiciach a v Ružomberku, v ktorom stále navštevoval školu. Na toto obdobie spomína v dobrom, keďže konečne bol ako taký pokoj. 

V roku 1948 nastúpil nový režim, komunizmus. Predstavoval zvrat a najmä rýchle znárodnenie súkromných podnikov, medzi ktoré patrila aj galantéria jeho otčima. Síce mu dovolili byť vedúcim, avšak nevydržal to a vzdal sa ho úplne. Eugen s Jurajovou matkou prijali prácu úradníkov a snažili sa prispôsobiť novej dobe. 

Čo sa týka Juraja a jeho vzdelania, pre silný zápal pľúc, ktorý dostal keď bol na gymnáziu, musel výučbu prerušiť a istý čas sa nedokázal učiť. Neskôr už nedokázal dobehnúť zameškané a gymnázia sa musel vzdať. Spravil si medzitým meštianku a nastúpil na Strednú priemyselnú školu, v Ružomberku. Ukončil ju zložením maturitnej skúšky, v roku 1950. Následne nastúpil na Strojnícku univerzitu v Brne. Avšak nebola to úplne šťastná voľba, keďže po prvom ročníku z univerzity spravili vojenskú akadémiu. Juraj nehodlal zotrvať na vojenskej škole a prestúpil na rovnaký odbor do Prahy. Komunizmus priniesol znovu tú istú obavu, a to obavu z vyslovenia nahlas, že je Žid. Síce sa nebál, ale nesmel sa ani chváliť. Jurajovu spoločnosť počas života v Prahe predstavovala skupina židovských priateľov. Bola to uzavretá skupina, v ktorej sa cítil veľmi dobre a nemusel sa na nič hrať. Medzi nich patril napríklad jeho spolubývajúci v Prahe, Karol Košík, či priateľ Erich Spitz, ktorý stále žije v Paríži. Vysokú školu zvládol bez nejakých väčších problémov, veľmi dobre a promoval v roku 1954. Medzičasom sa o ženy veľmi vážne nezaujímal a mamu v Košiciach zvykol navštevovať každý sviatok. 

Po škole Juraj dostal miestenku v Keramoprojekte v Prahe. Síce keramické inžinierstvo bolo celkom zaujímavé, nebola to pre neho výzva akú potreboval a po vyše roku odišiel. Následne v roku 1955 prestúpil na Výskumný ústav tepelnej techniky v Prahe, kde býval v podnájme. Spolunažíval s komunistami, preto musel byť veľmi ostražitý a veľmi sa do otvorených debát nepúšťal.

“Za komunizmu, človek hral komédiu stále.” Vydržal tam do roku 1958, do roku v ktorom začal zvažovať útek z ČSSR cez Berlín. Juraj priam neznášal komunistický režim, ktorý mal znovu veľmi negatívny vzťah k Židom. “Nesmel povedať, že je Žid.” A práve preto vedel, že útek je pre neho jediná možnosť žiť inak. S mamou sa síce bol rozlúčiť, ale neprezradil jej nič. Jeho otčim bol veľmi paranoidný, a preto bolo lepšie ak nič nevedeli. 

Plánovanie úteku nebolo jednoduché. Prvýkrát mal záujem dostať sa na západ s jeho priateľom Petrom Loubalom z Prahy. Prihlásili sa na zájazd do Berlína, keďže iba tak sa dalo ujsť. V roku 1958 ešte síce nestál Berlínsky múr, ale už bol rozdelený na zóny, cez ktoré sa dalo prechádzať jedine s povolením. S Petrom sa to však nepodarilo a musel sa vrátiť. Neskôr, ešte v rovnakom roku, útek naplánoval znovu, avšak s iným priateľom, keďže Peter sa medzičasom oženil a rozhodol sa, že nikde nepôjde. Neskôr, ale ušiel cez Egypt a žije v Kalifornii. Tým druhým kamarátom bol absolvent medicíny, Pavel Weitzmann. Žil v Nemecku, kde sa oženil a kde zomrel.

Podarilo sa im to, avšak až na ceste späť zo zájazdu. Ich zámienkou boli dievčatá, ktoré stretli pri Severnom mori a pri odchode z Berlína, teda pri prestupe na rýchlik do Prahy, požiadali vedúceho aby ich pustil za roh sa s nimi rozlúčiť. Cestu do amerického pásma už mali dobre naštudovanú a most, ktorý potrebovali prejsť bol veľmi blízko. Pokojne sa presunuli po boku dievčat, do spomínaného pásma a následne im povedali “Goodbye”. Keďže sa rozhodli zostať, Američania ich rozdelili a Juraja poslali do Frankfurtu. Nemal nič, len “najlepší oblek, baloňák a foťák pod baloňákom”. 

Nový život po emigrácii  

Juraj sa rozhodol zostať vo Frankfurte, kde pracoval vo firme, ktorá sa zaoberala výrobou priemyselných pecí. Legalizovať sa, mu pomohli Američania, vďaka ktorým získal medzinárodný utečenecký pas a mohol sa voľne pohybovať po západnej Európe. Býval v prenajatej izbe a pracoval tam takmer dva a pol roka. Oficiálny kontakt so svojou rodinu stratil, ale zbežne komunikoval cez brata svojho otčima. V ČSSR bol odsúdený vo svojej neprítomnosti na päť rokov. 

V roku 1961 sa Juraj Vágo rozhodol, že bude pre neho najlepšie, ak emigruje do USA. Mal tam množstvo priateľov a žil tam aj otec jeho bratranca Eliho, Laci, jeho strýko. Po príchode do New Yorku, ho Laci s manželkou pozvali k nim, kým sa v Amerike usadí. To kde sa usadí, záviselo od miesta, kde získa čo najskôr prvú prácu. Podarilo sa mu zamestnať vo firme na výrobu pecí v Bostone. Zotrval tam veľmi krátko a odišiel za priateľmi do Kalifornie, kde pôsobil ako asistent na univerzite v Berkley. Pôsobil tam do roku 1965 a rozhodol sa vrátiť späť do New Yorku, kde dostal ponuku vo firme, ktorá sa venovala výstavbe chemických tovární. Pôsobil tam až do nástupu na dôchodok. 

Po emigrácii sa Juraj so svojou matkou nevidel dlhých osem rokov. Síce sa stretol s otčimom v Nemecku a rozprával sa s ním o jeho mamičke, avšak predsa len nešlo o stretnutie s ňou. S mamou sa stretol až počas 60. rokov, počas života v Amerike. Dokonca za ním párkrát aj prišla. Stretávali sa aj v Európe, napríklad vo Viedni, či dvakrát v Taliansku. Poslednýkrát, keď sa s ňou videl v Rakúsku, sa zároveň stretol so svojou nastávajúcou.

Juraj sa stretol vo svojom živote s osudovou láskou, Danou, s ktorou sa zoznámil v roku 1970. Ich príbeh bol v skutku neobyčajným. Všetko sa to začalo návštevou otca Anity Riškovej v USA, keď mu Juraj robil sprievodcu. Veľmi sa pánovi Vernému zapáčil a ten mu ponúkol, že ak by mal záujem vo Viedni žije jedno dievča, ktoré by sa mu určite páčilo. Juraj súhlasil a táto myšlienka zaujala aj Danu. Počas Jurajovej návštevy vo Viedni, sa spolu stretávali dva týždne a hneď na to ju požiadal o ruku. Dana neverila vlastným ušiam, bola veľmi mladá a neskúsená, avšak veľmi zamilovaná. Odpovedala, že musia rýchlo zavolať jej rodičom, čím nepriamo súhlasila. Keď Juraj odišiel späť do Ameriky, mesiace si spolu písali listy a potom sa rozhodla navštíviť Ameriku, aby sa presvedčila, či nový život zvládne. Juraj vybavil pre svoju snúbenicu vízum na dva mesiace, po ktorom sa musela rozhodnúť či sa vydá alebo sa vráti späť do Rakúska. A tak 24. januára 1971 bola svadba, na ktorej bolo 20 ľudí. Hneď o deväť mesiacov sa im narodila dcéra Michelle. Keďže Jurajova firma, v ktorej v USA pracoval, mala pobočku v Haagu, v Holandsku, rozhodli sa, že v roku 1973 sa na nejaký čas tam presťahujú, už ako rodina. O dva roky na to, v roku 1975 sa im v Holandsku stihlo narodiť druhé dieťa, syn David. Síce zvažovali, že zostanú v Európe, ale nakoniec si Juraj s manželkou Danou, vybrali návrat do Ameriky. V roku 1976 si spoločne kúpili dom v New Jersey, kde pracovali a vychovávali svoje deti. 

Juraj sa snažil žiť naplno a nemal čas sledovať dianie v bývalom ČSSR, či už potom v osamostatnenom Slovensku, ale skoro každý rok boli v Prahe a Bratislave. Museli veľa pracovať, aby sa im podarilo slušne žiť a zaplatiť dobré školy svojim deťom. Celý život šetrili a žili skromne.

Juraj (George) Vago zomrel 9. apríla 2021.