„Pokiaľ sa týkalo v obci, tak hneď v začiatku septembra prišlo z okolia Bánoviec, Topoľčian a z toho celkového okolia veľa Židov do našej obce, kde hľadali prístrešie, aby mali troška kde sa uchýliť, trocha teplého čaju a tak ďalej. No takto títo židovskí občania sa v tej obci do každej rodiny niekde uchýlili, aby tam prežívali. No, každý dostal taký befel, že si musí čo najskôr zabezpečiť vlastný bunker, keby prišli Nemci, aby sa mali kde schovať. Toto sa aj udialo cca tak 1,5 kilometra od našej dediny. Bolo to, sa to volalo „Pod lazom“, kde bolo tých bunkrov 10-15, už presne neviem, ale tak nejako. Boli dobre maskované. Títo Židia večer si tam zohriali troška vody alebo čaj teplý vypili. Chodili si na vodu tak cca 100-120 metrov, čo tiekla voda z vrchu Rokoš až do našej dediny do Uhrovského Podhradia.“
0:09:05 – 0:11:14 Do Uhrovského Podhradia prišli židovské rodiny, neskôr odišli do hôr do bunkrov
„Keď u nás boli tí Židia, spávali v komore nad maštaľou, tak medzitým partizáni na tú komoru doviezli 20 vriec múky. Tam ju zložili, ale otočili tak tie vrecia tak, aby nebolo vidno, že je na nich napísané „partizán“. Otočili to „partizán“ tak, že nebolo vidieť, keď sa do tej komory vošlo. Ten nápis nebolo vidieť, len vrecia bolo vidieť. Prišla tá razia, keď Nemci robili tú raziu, keď boli zatlačení partizáni. Pre Boha živého a naraz oni to tam objavili, kde bolo napísané partizán. No hneď bol vynesený ortieľ, že celý dvor – sa volal „Turke dvor“ – že bude vypálený. V tomto dvore bývalo 5 rodín. No keď sme sa to dozvedeli, tak či už moja mama – vtedy v tom čase boli zajatí a odtransportovaní do Bánoviec nad Bebravou na výsluchy a tak ďalej. Všetci muži boli v Bánovciach. Tam nebolo v tom čase, keď sa toto stalo, tam nebolo ani jedného muža. Všetko bolo v Bánovciach.“
0:29:54 – 0:31:38 Nemci objavili u Turkovcov vrecia s múkou s nápisom PARTIZÁN
„Až keď Nemci zatlačili partizánov do hôr, obsadili aj našu obec a robili razie po tých našich horách. Až prišli na nich. No, samozrejme, všetkých tých, ktorí ešte zostali živí. Lebo hodne tých vtedy, či už zo strachu, alebo nepohodlného života, alebo od zimy pošli. No a tak sa stalo, že týchto Židov všetkých potom zajali, doviezli pred dedinu, cca takých 600 metrov od dediny smerom hore na Rokoš. Ich tam sústredili. Museli si vykopať takú ryhu cca 130-150 centimetrov do hĺbky. Na tú nakopanú zeminu si museli postavať. A už či to bol Nemec alebo gardista, zozadu všetkých skosil, teda zastrelil guľometom. Vtedy som – tam boli také pekné tie dievčence, môj ročník. Vtedy som aj plakal tam, to si pamätám dodnes.“
00:11:31 – 0:13:07 – Spomienka na popravu židovských rodín
Viliam Turek sa narodil 25. marca 1936 v Uhrovskom Podhradí Štefanovi a Márii Turkovcom. Má o dva roky mladšiu sestru Margitu. Otec pracoval v lese, mama bola v domácnosti a starala sa o malý statok. Školu navštevoval v Uhrovskom Podhradí, museli sa zdraviť: „Na stráž!“ Koncom leta 1944 sa v dedine začali objavovať cudzí ľudia, ktorých ľudia skrývali po domoch. V rodine Turkovcov prichýlili židovskú rodinu, celkovo sa v dedine skrývalo asi 120 Židov. V rovnakom čase sa v dedine objavili aj partizáni. Židia bývali v komore nad maštaľou, partizáni v domoch alebo v maštaliach. V okolí Uhrovca a Bánoviec nad Bebravou sa začalo formovať silné partizánske hnutie, vznikla II. partizánska brigáda Jana Žižku, ktorá mala až 1 600 členov. V susednom dvore bola zriadená veľká poľná kuchyňa, škola slúžila ako poľná nemocnica pre ranených partizánov a odbojárov. V októbri a novembri Uhrovské Podhradie zažilo niekoľko prepadov. V ich dvore bolo zaparkované auto Jozefa Tisa, ktoré mu ukradli partizáni. Viliam bol svedkom zastrelenia miestneho partizána. Rovnako si pamätá aj hromadnú popravu židovských rodín, ktoré sa predtým ukrývali aj u nich v dome. Po potlačení SNP bola dedina a okolie stále napádané nemeckými jednotkami, niekoľko dedín vypálili, 1 000 ľudí odviedli na výsluchy, do koncentračných táborov a niektorí skončili v hromadných hroboch. Pri jednej razii nacisti v komore u Turkovcov objavili vrecia múky s nápisom „partizán“ a chceli celý dvor vypáliť. Uhrovské Podhradie oslobodila 1. apríla 1945 rumunská armáda. Viliam po vojne doštudoval, odišiel z domu na základnú vojenskú službu do Karlových Varov. Neskôr pracoval v autodoprave u troch bratov Bežovcov, ktorých odviedli do baní do Jáchymova. Vrátil sa na Slovensko, zamestnal sa v Nitratexe ako vedúci pracovník. Oženil sa, s manželkou mal jednu dcéru a vnuka. Viliam Turek zomrel 08. marca 2023.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
