„Prišli Rusi v noci, naozaj už boli v našej nemocnici. Všetky sme dostali varovanie dávať si pozor. Išla som so sestrou predstavenou, on tam bol, uštipol ma ponad ňu a pýta sa ma: ,Kde máš človeka?' Tak som ukázala smerom na kríž so slovami: ,To je náš človek.' Tak potom vedel, že nemôže robiť špásy."
Mal pocit, že niekoho ukrývate?
„Nie, zrejme mal na mysli, či mám manžela."
„Mali sme večernú modlitbu v kaplnke. Ktosi otvoril dvere a zavolal: ,Justína.' To sa ale niekedy stávalo, že potrebovali do laboratória vyšetriť napríklad krv na leukocyty. Tak som vyšla von a tam stali dvaja páni, spolu s nimi aj jedna naša sestra. Spýtali sa ma: ,Ste Tuková? Zatýkame Vás!'"
„Fráňa Zemínová bola sociálna demokratka. Bola už stará, vyše osemdesiatročná. Chodila po chodbe - už vtedy, keď nám otvorili cely, len chodba bola zamknutá. Chodila a volala: ,Dievčatá, dievčatá - Krížová cesta, krížová cesta! (modlitba)' Alebo sme spievali pápežskú hymnu. Ona mala rada tieto mladé dievčatá, takže sa takto pridávala. To sa mi tak páčilo, že nebola nijako veľmi s vierou zadobre, ale kvôli mladým sa prispôsobila."
„Tlačili na otca. Viem, že niekde ho tam v dedine vypísali, že je kulak, pretože má tri dcéry v kláštore. My sme boli tri dievčatá, čo sme boli v kláštore. Takže z takého dôvodu on mal titul kulak. "
Takže nie len Vy ste boli na duchovnej ceste, ale aj Vaše sestry neskôr?
„Áno, dve sestry."
Celé nahrávky
1
Dom Matky Alfonzy Márie Vrícko, okres Martin, 27.10.2017
Sr. Justína Tuková sa narodila 23. januára 1922 ako Terézia Tuková v Nižnej nad Oravou. Po skončení ľudovej školy nasledovanej meštianskou školou v Tvrdošíne nastúpila do rehole Sestier Svätého Kríža v Podunajských Biskupiciach. Po čase prestúpila k sestrám Božieho Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi. Noviciát absolvovala v kláštore v Raslaviciach, kde prijala rehoľné meno Justína. Počas služby v prešovskej nemocnici zažila 20. decembra 1944 sovietske bombardovanie mesta. V roku 1950 sa tu stretla s kňazom Štefanom Sninčákom, ktorý po čase emigroval a poslal jej z USA list so žiadosťou o pomoc ďalším kňazom. Vyvrcholenie prišlo 4. februára 1954, keď Justínu zatkli vyšetrovatelia. Súd v Prešove, ako aj odvolací súd na Pankráci jej vymeral 10-ročný trest za vlastizradu. Od roku 1955 bola väznená v Pardubiciach. 13. mája 1960 bola po amnestii prezidenta Novotného prepustená na slobodu a poslaná domov do Nižnej nad Oravou. Keď režim rozhodol o opätovnom návrate sestier do kláštorov, nastúpila na hrad v Slovenskej Ľupči. V roku 1964 odišla do bývalého premonštrátskeho kláštora v Jasove, ktorý bol v tom čase ústavom sociálnej starostlivosti. Tu strávila 17 rokov. Od roku 1982 pracovala v Levoči ako kostolníčka, neskôr v rokoch 1994 - 2008 v Košiciach na oddelení geriatrie. Od roku 2008 žije sr. Justína Tuková v kláštore Matky Alfonzy Márie vo Vrícku.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
