„Veľmi drastický zážitok, ktorý poznám od mojich rodičov, bol ten, že v deň, keď som sa narodil, prišli k nám gardisti, ktorí hľadali peniaze, rádio, dokonca pichali do postele, kde maminka ležala, bodákmi, atď. Druhý zážitok mám, že v ôsmy deň po mojom narodení, keď ma maminka viezla do lekárskej ambulancie na vyšetrenie, to bolo 9. mája, tak šéf gardistickej organizácie v mojom rodnom meste v Ilave jej odňal fusak, ktorý som mal oblečený. Tento fusak zobral, ja som bol v ňom polonahý, a tak ma matka odniesla s plačom na hrudníku domov a mal som v dôsledku toho zápal pľúc ako dieťa. Tento pán odovzdal maminke papier, že odníma maminke kožušinu. A v roku 1968 som ako lekár-neurológ tohto pána dokonca vyšetroval, ale nestihol som mu to pripomenúť, pretože som sa hanbil a dokonca viac ako on."
„Došiel ku mne na vyšetrenie jeden pán, ktorého mi avizoval jeden môj kolega, či by som nemohol vyšetriť jeho jedného známeho. Tak samozrejme, prečo by som nevyšetril jeho známeho. A vyšetroval som tohto pána, ktorý mi začal byť v tvári veľmi povedomý a napadla mi vtedy jedna knižka: ,Tragédia slovenských Židov,´ kde na obale je Alexander Mach, hajlujúci. Ale tak Alexandrov Machov môže byť aj šesťsto. Tak som sa opýtal: ,Prosím vás, vy ste bývalý minister vnútra Slovenského štátu?´ A on odpovedal, že áno, je to on. A ja mu na to hovorím: ,Tak ja som vás vyšetril, pán Mach, napísal som aj nález, napísal som odporúčanie liečby, ale viete, ja som Žid. A nehnevajte sa..., môžete si preveriť, že som vám napísal správnu liečbu, ale už by som vás nerád vyšetroval.´ A on sa čudoval, že prečo a tvrdil, že mal v Leopoldove, keď bol vo väzení, množstvo židovských spoluväzňov, ktorí boli jeho priatelia: ,To ja rešpektujem, ale musíte uznať, že patríte medzi vrahov členov mojej komunity.´ Už som ho potom vyšetroval iba jedenkrát, v hlbokom bezvedomí, keď ležal v nemocnici v Podunajských Biskupiciach, kde som chodil ako konziliár a myslím, že tam aj neskôr zomrel. Ja som ho vtedy samozrejme čestne vyšetril, ako mi káže Hippokratova prísaha."
„Ja si z obdobia holokaustu pamätám jedine to, ako ma starý otec a mama zohrievali vlastnými telami. A ako ma dedko učil hebrejské modlitby. To si pamätám dodnes. A ešte jednu takú úsmevnú príhodu si pamätám, že nevedli moji rodičia riešiť taký problém, keď sme išli na tom voze, hrkalo to a šerblík, ktorý pre mňa zobrali, dosť intenzívne hrkal a nevedeli, ako ho utlmiť. Takže to bol taký zážitok, ktorý som sa dozvedel aj od rodičov, ale niečo som si pamätal i ja."
Pavel Traubner sa narodil 2. mája 1941 v Ilave. Spolu s rodičmi prežil obdobie holokaustu len preto, že jeho otec zubár ošetroval aj istého policajta, ktorý im prišiel povedať, aby sa schovali, lebo inak celú rodinu odtransportujú do cudziny. Schovávali sa, v roku 1944 dokonca v lese prikrytí čečinou. Po vojne sa vrátili do Ilavy, kde dostali štátny byt, pretože ako Židia prišli o ten pôvodný, ktorý ale mali tiež prenajatý. Študoval medicínu. Po skončení štúdia pracoval na patologickej anatómii, od roku 1966 prestúpil na neurológiu. V roku 1991 bol vymenovaný za profesora. V tom istom roku sa stal aj prednostom Prvej neurologickej kliniky Fakultnej nemocnice v Bratislave a bol ním až do roku 2008. Dekanom Lekárskej fakulty Univerzity Komenského bol od roku 2000 do 2007. V čase dokumentovania bol čestným predsedom Židovských náboženských obcí a zároveň aj čestným predsedom medzinárodnej organizácie B´nai B´rith. Pavel Traubner zomrel 14. novembra 2024.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
