Mgr. Boris Strečanský

„Demonštrácie na námestiach – no strašne som sa tešil, že konečne bude tá (prvá, pozn. ed.), lebo tá prvá bola myslím že v stredu. V pondelok sme potom šli na Hviezdoslavovo námestie, potom v utorok bol taký pochod spred Domu odborov, takisto večer na Hviezdoslavovo námestie, a na tom Námestí slobody som nebol, lebo tam bola tiež nejaká taká reťaz. To bola veľká vec a videl som, že v Prahe na Václaváku bolo 100-tisíc, 200-tisíc, no to bolo úžasné, že bude to aj tu. Šiel som neďaleko Františkánskeho (námestia, pozn. ed.), zo Zámočníckej zozadu pošty, v podstate tuná po Nedbalovej na Námestie SNP, no a videl som tam autobus s tými bielymi štítmi, tí policajti, a som si hovoril: ‚Fúha, to bude zaujímavé, ale tak ideme do toho.‘ A mal som fotoaparát, ja som vlastne potom začal už intenzívne fotografovať, už od toho utorka, a som v podstate v kuse dokumentoval, lebo som bol taký fotoamatér. Takže som si robil takú fotodokumentáciu celého obdobia. Na to si spomínam takto, stál som hneď pod tribúnou, teda som to vnímal všetkými pórmi svojho tela (smiech)."

„Mňa zaujímala história, ja som veľa čítal. Ja som bol taký knihomoľ, takže ma nominovali do nejakého kola, že čo vieš tuším o ZSSR. Takže sme boli taká partia (...) z katolíckeho prostredia, ktorí sme z toho mali akože srandu (...) a sme sa dostali celoštátneho slovenského alebo akého kola. A teraz, toto bolo vo Véčku: Tak tam sedíme, oni niečo tam riešili, nejaké otázky, a teraz taký týpek tam prišiel: „No, chlapci, tak vás teda budeme potrebovať, že výborne to je teda, že vy ste teda tí...“ Ja si toho človeka pamätám, ten pán sa volá profesor Mešťan, v tom čase profesor PhDr. Mešťan, DrSc., ktorý bol v nejakej funkcii v tom čase a zrejme tam riešil tú omladinu kádrovú a stranícku a správne ideologicky orientovanú, a sa mu veľmi páčilo, že tuná títo mladí chlapci sa tak intenzívne venujú dejinám ZSSR. No ale ten moment, na ten nezabudnem, akože ten taký, tú takú... (nechuť, pozn. ed.), že vtedy som si uvedomil: „Ty čo musíš byť za človeka, že takto tuná toto mi tu rozprávaš?“ Akože to je neskutočné. Akože kebyže ilustruje toto pre mňa niečo tú normalizáciu, tak to bolo toto. Neskôr som si potom pozrel, že vlastne čo on písal a čo bol jeho akoby (záber, pozn. ed.). Ako ja chápem, že on mohol mať na to svoje dôvody, to teda nechávam bokom, ale pre mňa v tom čase, ako študenta, to sa mi len tak zapojilo do takej absurdnosti a zároveň odporu, že tak toto je niečo, s čím ja teda totálne nechcem mať nič spoločné."