Juraj Stern

„Schoval nás do maštale. Bol som tam asi dva týždne alebo možno aj viac, schovaný vo válove. Predstavte si štvorročné decko, ktoré pochopilo, že nesmie kričať, nesmie vyjsť von, nesmie plakať, nesmie nikoho volať. Slovom: musí byť absolútne ticho. Jedine keď prišiel pán Zelenay alebo jeho manželka Borka podojiť kravu, tak vtedy som sa mohol s nimi trochu porozprávať. Tá krava žula pri mojej hlave. Bol som tam prikrytý senom. Pil som vodu z toho istého kýbla ako krava. Ja som tam urobil potrebu, všetko. Zelenayovci mi vždy doniesli nejaké jedlo, najedol som sa. V tom kýbli som sa umyl, keď bolo treba. Bolo to hrozné. Ťažko vám vysvetlím psychiku toho dieťaťa. Dodnes neviem pochopiť, ani si neviem vysvetliť, ako som to vôbec zvládol. Vyšiel som a nerozprával som."

„Keď prišlo k okupácii Slovenska a k SNP, tak musel vymyslieť niečo iného, a vymyslel pivnicu. Bolo tam všeličo - fľaše, aj víno, konzervy, zaváraniny a takéto veci. A on spravil jeden regál plný týchto zaváranín, fliaš a za ním bol jeden ďalší priestor. Tam sme boli. Tam sme prečkali v podstate to posledné obdobie, tie posledné mesiace, a potom prišlo oslobodenie. Hlohovec oslobodili Rumuni. A ja si pamätám, ako sme vyšli von z tej pivnice. Bolo nádherné slnečno a ja si pamätám to svetlo. Jak som z tej tmy vyšiel von a všetko bolo zaliate svetlom. Viete, pre mňa je sloboda slnko.“