Dominik Slobodník

„To bolo tak, že keď sa vyhlásilo povstanie, tak to všetko išlo do hôr. Ale potom bolo vyhlásené, asi tak za dva týždne, že kto sa vráti, tak sa mu nič nestane. Tak sa to zase húfom všetko hrnulo domov, vtedy pršal dážď a všetci chodili zabalení v celtách. Kto kade mohol, tade išiel domov, lebo v horách sa nedalo vyžiť, keď nemáte čo jesť, žiadne zásoby."

"Keď zakričal niekto na hornom konci (dediny), že idú Nemci, tak partizáni odtiaľto tak utekali, že sme sa na nich smiali. Dolu smerom k vode, kde je ihrisko, tak čo mali na sebe všelijaké bubienky (zásobníky) z automatov (samopalov), to všade strácali, utekali a behom preč."

„No a potom po vojne tu nebolo ani komunistov, viete v našej dedine. Tak títo, čo prebrali (vládu), nás tak zaznávali. A fakticky sme my boli vypálení ako prvá dedina v okrese Banská Bystrica. Boli voľby (v roku 1946) a nevyhrali komunisti. Neviem, či mali 5 alebo 6 hlasov, a naša obec mala 1000 obyvateľov. Čiže od tých čias sme boli takí opovrhnutí. Aj komunisti tvrdili, že sme republika v republike. Vždy keď bolo dačo, dáke voľby, tak sme s tým nesympatizovali."