" Toho starého Soukaného som si počkal za jeho bránou. Samozrejme, že som mal pri sebe revolver. Keď otvoril bránu tak jeden člen, volal sa Mislovič mu svietil baterkou do očí. Ja som mu oprel zbraň o prsia a povedal som mu, aby papiere čo má v aktovke okamžite vydal. Tak on ich vydal. Bol tam zoznam 32 rodín, ktoré mali byť vysťahované z Devínskej Novej Vsi. Kam? To sme netušili... Takže som mu povedal, že ten zoznam si zajtra večer nájde v schránke, že si ho len opíšeme. Zároveň som mu povedal, že keby ho napadlo to oznámiť na polícii, tak ten čo naňho svieti príde za mnou. A že svetlo rána už viac neuvidí... "
" U jedného dozorcu vo Valdiciach u Jičína som si pýtal uhlie, aby som si mohol zakúriť. Bola tam zima. Ten bachar, nebudem to opakovať mi vulgárne povedal, aby som si nas..l (našpinil) do krku. Jedna tyč na posteli bola vymontovateľná. Ja neviem prečo, proste mi tam vybehla ruka. Tú tyč som zobral a udrel som ho. Keby neuhol hlavou, tak ho zasiahnem do hlavy. Takto som ho udrel do ramena. Tak som dostal 3 krát 10 dní "korekcie", s prestávkou 10 dní."
" Bolo niekoľko miest, kde keď pršalo pohraničiari boli bezmocní. Stačil kus železa, a na tie mriežky, ktoré mali napustené elektrinou ho hodiť. Ale muselo sa to vedieť. To zaiskrilo, zhasli svetlá, vyhodilo im poistky a na takých 15 minút bolo celou tou čiarou - my sme tomu hovorili spod skaly až po bývalý drevený most, ktorý stavali sovietski zajatci, teda približne kilometer možné prejsť. Takže tento úsek sa používal aj na prechod do Rakúska. Keď to inak nešlo oprela sa doska, to sme organizovali. Zo záhrady sa vybehlo s doskou. Oprelo sa to o ten plot. Človek vybehol po tej doske a keď sa dostal na vrchol, ona sa prevážila a dostal sa až k Morave. A tam za ním nestíhali ani psy, ani nikto preplávať. Tam bola totiž najplytšia Morava. "
" Noví väzni na to doplatili. Kládli odpor. Tam sa to neoplatilo. Oni hneď doviedli aj dvoch psov vlčiakov. Pustili vám ich do cely a mali ste čo robiť. Jediná možnosť bola schúliť sa do kúta. Skrčiť sa a chrániť si hlavu aj tvár. To bola najlepšia obrana. Bol tam jeden väzeň, volal sa Škobit. Tomu jeden z tých psov vyhrýzol ľadvinu. Volal sa Škobit. S tým chlapom som sedel na samotke. "
" 6. decembra 1952, teda na Mikuláša ma štátna tajná bezpečnosť na stanici v Devínskej Novej Vsi, ktorá bola obsadená pohraničiarmi aj civilistami, teda štátnou tajnou bezpečnosťou pod vedením veliteľa zatýkacej štvorky plukovníka, alebo kapitána Jureňku zatkla. Títo mi zaviazali oči. Hodili ma do auta, na ruky mi dali želiezka a jednu ruku dali o operadlo, druhou si ma oprel ten od štátnej tajnej služby. "
Celé nahrávky
1
Prievidza - v mieste bydliska pamätníka, 17.10.2015
V rozsudku som mal červeným písmom zvýraznené: NÁVRAT NEŽIADÚCI!
Štefan Ružovič 60.te roky
zdroj: fotografia z obdobia základnej vojenskej služby (1963)
zdroj: fotografia z obdobia základnej vojenskej služby (1963)
Stáhnout obrázek
Štefan Ružovič sa narodil 6. mája 1934 v Devínskej Novej Vsi. Po absolvovaní ľudovej školy nasledovanej štátnym gymnáziom sa po mnohých kontroverziách režimu dostal k štúdiu Chemickej Priemyselnej Školy v Banskej Štiavnici. Ako presvedčený odporca režimu založil protištátnu skupinu pod názvom „SOVA“, s ktorou uskutočňoval sabotážne akcie a pomoc osobám pri úteku za hranice do Rakúska. 6. decembra 1952 bol zadržaný a odsúdený k 7 rokom väzenia. Tresty absolvoval v zariadeniach po celej republike. Okrem Leopoldova, Ilavy a Hradca Králové strávil prevažnú časť v uhoľných a uránových baniach Zdeňka Nejedlého v Rtyni v Podkrkonoší. Neskôr sa za nevydarený pokus o útek s priateľom a spoluväzňom Egonom Kinaschom dostal do najprísnejšej väznice vo Valdiciach u Jičína. V októbri roku 1958 bol prepustený na slobodu. V Devínskej Novej Vsi prežil väčšinu svojho života ťažkou manuálnou prácou v kameňolome, či tehelni. V roku 1979 bol režimom opäť zatknutý. Oficiálnou zámienkou sa stalo údajné rozkrádanie socialistického majetku. Vo väzbe strávil 8 mesiacov v Leopoldove. Od roku 1995 žije s treťou manželkou Jarmilou Ružovičovou v Prievidzi. Zomrel 27. mája 2022.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
