Adam Repka

„No a keď už prišli na popravu, tak stáli vo fronte, celý väzenský zbor bol prítomný. Prečítal sa väzňov rozsudok, z čoho bol obžalovaný a kat mu zavesil na krk šnúru. Pritom si oprel koleno o jeho brucho, aby ho nekopol, stlačil nejaký gombík a dno sa prepadlo pod ním. Potom ešte zobral mu hlavu a vylámal mu väzy. To tak išlo jedno za druhým, tretí, štvrtý, piaty... Ostatní čakali. No a potom tí, ktorí neskôr boli popravovaní, to už psychicky silno účinkovalo na nich. Niektorí sa už tak báli smrti, že hlasno kričali... .“

„A tam potom som už videl, že zavretý je ten i ten, že tam bola už celá skupina. Tak som čakal, čo bude ďalej. Tam nás oni vyšetrovali. Jeden z tých, čo ho predo mnou vyšetrovali, sa volal Karol Mihaľ, náš vedúci. On bol práve na rade. Jeho cela bola nad vyšetrovacou celou, o poschodie vyššie. Tak celú noc počúval plač a vyvolávanie, keď vyšetrovali a bili tam ľudí. A on z toho nemohol spať, celý bol z toho deprimovaný. Takže po týždňoch, keď ho bili, ja som ešte nebol tam, keď ho vyšetrovali, lebo to išlo reťazovo, tak potom dali mu cigaretu zapáliť a vyzvali ho, aby hovoril. Tak on len táral také nezmysly, že napísali zápisnicu na šesťdesiat strán, že sa schádzal s jedným agentom v Bratislave. A keď mu prikázali povedať, na akej adrese sa stretávali, tak on, keďže robil na notárskom úrade, adresy poznal všelijaké: ,Tak tam na tej ulici, tam sme sa schádzali s jedným v pivnici... .‘ A kto ešte mal tie letáky, a tak to išlo za radom ďalej až po mňa. A keď už to malo isť k súdu, tak potom videli, že jeho výpoveď je úplná volovina. Čo tam natáral, skrátili potom na tridsať strán, na dvadsaťosem, približne polovicu vyhodili z toho. No a celé to vyšetrovanie, keď sa nechcel priznať, tak to oni mali na to už také čierne komory a tam musel byť v tme o hlade, na betóne ležať bez stolíka, bez postele, nič tam nemal.“

„...Jeden kňaz, ktorý bol u františkánov provinciál, Jozef Jurčovič, z Vištuku pochádzal. Tak ja som mu miništroval dole, on tam slúžil v bani päťsto metrov v zemi a ja som mu chodil miništrovať. Robil som pri ‚diaľkovrtoch‘, tak druhý väzeň obsluhoval stroj a ja som išiel na omšu za ten čas. Takže z hľadiska toho kresťanského sme sa aj tajne spovedali. Kňazi niektorí, čo slúžili omše, nemali víno ani hostie, ktoré musia byť pečené bez cukru, bez mlieka, bez všetkého. Tak tam boli zatvorení úradníci z Beranovej kancelárie, toho arcibiskupa v Čechách čo bol. A ich manželky vedeli, čo chcú, tak im v balíkoch poslali pečené hostie, ktoré mohli premieňať. My sme mali svoje väzenské peniaze, čo len na jednu stranu boli razené, a teda neboli vonku platné. Tie, ktorými sa platilo medzi obyvateľstvom, sme volali ‚tvrdé‘. Keď do kantíny prišlo hrozno, tak sme ho asi šiesti lisovali, aby sme mali z toho víno. Ale len jedno bolo dobré, ostatné skyslo. No a to sme používali po takých maličkých štamprlíkoch, boli to sklenené rúrky od liekov, ktoré sme namiesto kalicha používali. Kde bola taká izba, že každý bol stopercentný, že nebol medzi nami nijaký ‚bonzák‘, tak tam sa mohla slúžiť omša. Ale takým spôsobom, že ja som mal šach roztvorený, oproti druhý čítal noviny a na lôžku stál kňaz a tam naspamäť, čo vedel, slúžil omšu.“

„Napríklad prišli väzni na to, ako by sa dalo utiecť. Všetka hlušina sa sypala na násypy mimo závodu. Závod bol ohradený plotom a civili to tam sypali. Civili boli zamestnaní na nočné zmeny, lebo na tri zmeny sa pracovalo. Jedna partia väzňov si vymyslela zhotoviť do tých vozíkov, ktoré oni tam nakladali na nočnej zmene, ‚povalku‘ a tam sa skryl jeden väzeň a zasypali ho navrch s kameňmi a poslali ho medzi plné vozíky. No a tak tam prišiel ten vozík, tam sa obrátil a vysypal. Kamene išli dolu a on spadol na kamene. Nič sa mu nestalo a utekal ďalej. Oni ho, tí civili, aj videli, že utekal. Dosť na tom, že chýbal jeden väzeň a teraz museli zistiť, akým spôsobom on ušiel, pretože by ušiel aj druhý za ním tým istým spôsobom. Tak niektorý civil sa potom priznal, že ho zbadal, ako utekal pri tom vysýpaní tých vozíkov. Tak potom spravili pódium a tá ‚gebuzka‘, čo tlačí tie vozíky, mala taký špic a každý vozík prešla so špicom až do dna.“