Vladimír Rafaj

„Chodili sme do obchodu do starej Valaskej, a zároveň vtedy tam bola aj pekáreň a tam sme chodili chlieb piecť. Ale za vojny to bol dosť problém. Lebo len čo sme sa vytrčili na cestu, už bol šrapnel nad nami, takže sa chodilo len večer. Aj do obchodu, aj do pekárne sa chodilo len potme. Lebo ináč to bolo veľmi nebezpečné. Tu sme boli sedem týždňov pod paľbou. Tu, v tomto svahu, boli zasadení Nemci, ktorí strieľali smerom na Brezno, takže tá fronta trvala z Brezna do Valaskej päť týždňov. Potom ustúpili Nemci do Podbrezovej. A tuto v Podbrezovej, čo je teraz zlievareň, na Čiklove, oni ťahali škváru, tak tam bola taká strieška a hore na vrchu mali Nemci pozorovateľňu. Takže to všetko videli tunáka. Vravím, keď sa človek vytrčil na cestu, už strieľali, tak to trvalo zase dva týždne. Tak celých sedem týždňov sme boli tu pod paľbou.“

„Tam sme mali zaistenú robotu, z Valaskej bola tam jedna rodina, ktorí tam aj zomreli. Tak oni nám tam vybavili farmu. Vždycky tá rodina, ktorá išla do Ameriky, tak bol komisár, ktorí prišiel tú rodinu obzrieť, a ten dal potom podpis a s tým potom išlo a už mohla odísť tá rodina. A k nám už ten komisár bol v Bratislave a akurát sa vojna strhla. Tak potom on už neprišiel, takže to aj padlo, už potom sme nešli nikde. Tak sme ostali tu.“