Mira Radová

„Bola tam jedna Košičanka – doma veľká dáma – mala náš barak na starosti. A tá sa starala o mňa – dávala mi nejaké obklady, a tie mi striedala. A to mi zachránilo asi život. Dostala som aj nejaké pilulky, ale to som hneď vyvrátila. Aj tak to nič nebolo. Ale jeden deň sa objavil vedúci tábora, esesák – a zistil, že tam niekto je. Prišiel za mnou, kukol na mňa a hovorí: ,Koľko máš rokov?´ Hovorím: ,Osemnásť.´ Musela som toľko mať. ,S tými rukami?! Ani trinásť nemáš!´ A odišiel. Ale na druhý deň som dostala hrnček mlieka. Každý deň mi potom poslal hrnček mlieka, ten esesák hrozný. A ešte ďalší deň prišiel nejaký funkcionár nemecký a dal mi poslať ďalšiu deku. Neviem, čím som sa im tak oľutovala, alebo čo.“

„Dostali sme sa z vagónov. Jeden uniformovaný povedal: ,Wie viele Jahre alt?´ Som povedala: ,Vierzehn.´ Urobil tak. To bol vpravo – to bolo ešte trošku život. Tak sme sa s tetou a sesternicou ocitli v Osvienčime. Sme nevedeli vôbec, kde sme. Sa vyprávalo, že vo Švédsku či kde. V Osvienčim-Birkenau nás bolo 1200 v jednom baraku. Takže sme na malom lôžku my štyri ležali – bez jednej deky, alebo možno jedna tam bola pre všetkých. Bolo to veľmi smutné. Keď sme tam prišli, dostali sme takú asi 1 kocku niečoho tmavého. Tak som si povedala - lebo už bol večer, kým sme sa k tomu dostali. Boli sme holí a ostrihaní v nejakej šedej handre. - To mi nevadilo, ale tá situácia, som bola z toho šokovaná. Tak som sa na to pozrela a som si myslela, že to je asi mydlo. Kdeže – to boli raňajky. O mydle dlho, dlho nebola reč.“