„To som zažila tiež, že skoro by matku zastrelili Nemci. Pretože prišli a chodili po dedine, a mama im vravela po nemecky, že čo ešte tu chcú, lebo už sú tu Rusi. A oni na mamu, že kde sú Rusi. Ale mama len počula, že už sú niekde nablízku, tie spojky nejaké. To sa už šuškalo a tak, že tu sú. A oni už mamu chceli zastreliť, že nechce povedať, kde sú Rusi. Mama mala sestru, takú dvojmesačnú, na rukách a my sme boli okolo nej, obklopení nimi; mali granáty, kopu granátov. Tak potom odišli preč a nechali nás tak."
„Už v tých 50. rokoch z Užhorodu, keď tam urobili hranicu. Môj otec býval v rodine Havašiovcov, ktorí tiež mali obuvnícky priemysel. A jeden z ich synov bol gréckokatolícky farár. Tiež odišiel z Užhorodu a prešiel do Vyšného Nemeckého. Tá dedina, kde sme bývali, Orechová, bola filiálka. Takže on chodieval na gréckokatolícke bohoslužby aj do Orechovej, čiže sme sa často stretávali aj potom neskôr. Vyučoval aj náboženstvo, pamätám si na jeho poslednú hodinu. Keď odchádzal, hovoril, že keď sa ľudia lúčia, niekedy si povedia dovidenia a niekedy zbohom. A on sa pozdravil ‚zbohom!‘ Nechcel prestúpiť na pravoslávnu vieru, tak ho zobrali a odsúdili ho na 10 rokov."
„Keď som chodila do ľudovej školy tak som mala spolužiačku-židovku Elizku Róthovú. Tam boli dve rodiny: Herškovičovci a Róthovci. Herškovičovci mali obchod so zmiešaným tovarom, Róthovci mali krčmu. A s tou Elizkou sme spolu chodili do triedy, spolu sme sedeli. Pamätám si, keď mi doniesla bábiky, že ona sa s nimi hrať nebude. Lebo ich už potom brali do tých plynových komôr. Tak mi utkvel taký pohľad, ako ich celú rodinu naložili na taký jeden voz a viezli ich do Užhorodu. Potom sme sa dozvedeli, že rovno do plynovej komory, kde nakoniec zahynuli."
Anna Otčenášová sa narodila ako Anna Miháľová 13. marca 1936, pochádza z Užhorodu spomedzi 6 detí. Otec Ján Miháľ bol obuvnícky remeselník, matka Mária Miháľová rod. Pitvorová sa starala o deti a domácnosť. V období Slovenského Národného Povstania žila rodina v obci Orechová, po vyhlásení evakuácie u starej mamy v obci Kolibabovce. Ako malé dieťa bola svedkom mnohých nebezpečných situácií v súvislosti s SNP a neskoršieho prechodu frontu. Po skončení vojny dokončila štúdium gymnázia v Sobranciach. V rokoch 1954-1956 absolvovala v Banskej Bystrici skrátené vysokoškolské pedagogické štúdium v odbore Geografia-Biológia. V roku 1956 odišla učiť do Štrby. V roku 1959 uzavrela manželstvo s Jánom Otčenášom, ktorý bol bývalým politickým väzňom. Vychovali spolu dve deti. Od roku 1964 žili v Liptovskom Mikuláši, kde pracovala ako zástupkyňa riaditeľa, neskôr riaditeľka základnej školy v Palúdzke. Tesne pred príchodom vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 sa nachádzali s manželom v ukrajinskom Užhorode. V súčasnosti žije Anna Otčenášová na dôchodku v LIptovskom Mikuláši.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
