Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Ing., Mgr., PhDr. Anna Otčenášová rod. Miháľová (* 1936)

• born on March 13, 1936 in Uzhgorod as one of 6 children

• her father Ján Miháľ was a shoemaker, her mother Mária, née Pitvorová, took care of household

• during the Slovak National Uprising, the family lived in a village of Orechová, but after the declared evacuation, they moved in with Anna’s grandmother in Kolibanovce

• Anna became a witness of many local war events

• after the war she graduated from grammar school in Sobrance

• in years 1954 – 1956 she studied geography and biology in Banská Bystrica within a reduced pedagogical university program

• since 1956 she was a teacher in Štrba

• in 1959 she married Ján Otčenáš, a former political prisoner, together they had two children

• since 1964 they lived in Liptovský Mikuláš, where Anna worked as a deputy director, later as a director of the elementary school in Palúdzka

• right before the arrival of Warsaw Pact troops in 1968 she and her husband left for a visit to Ukrainian city of Uzhgorod

• currently Anna Otčenášová lives retired in Liptovský Mikuláš

Anna Otčenášová sa narodila ako Anna Miháľová 13. marca 1936 v Užhorode, ktorý bol vtedy súčasťou Československa. Otec Ján Miháľ, ktorý živil rodinu ako zručný obuvnícky remeselník, pochádzal z dedinky Kolibabovce (okres Sobrance). O Annu a jej štyroch súrodencov sa starala matka Mária Miháľová, rod. Pitvorová, pôvodom z obce Ľubické Kúpele.

V roku 1936 sa rodina presťahovala do Starého Smokovca, kde otec pracoval v obuvníckej firme. Tradičné zázemie, aké malo vtedy mnoho slovenských rodín, narúšala len dobová vojnová realita, ktorá správami z bojísk z východného frontu, aj postupnou stále intenzívnejšou aktivitou partizánskych skupín dávala tušiť blížiace sa nepokoje: „Keďže sa situácia zhoršovala, stará mama prehovorila otca, aby sme boli s rodinou nablízku a prečkali tam vojnové časy. Nasťahovali sme sa do neďalekej obce Orechová, kde mala rodinný dom sestra starej mamy, ktorá vtedy žila vtedy v USA.“ 

Rodina bola nábožensky založená, avšak nikdy sa politicky neangažovala vo vtedajších štruktúrach Slovenského štátu ani horthyovského Maďarského kráľovstva, ku ktorému bol okres Sobrance s priľahlými obcami po tzv. Malej vojne pričlenený. Detskými očami si Anna spomína na protižidovské nariadenia v horthyovskom Maďarsku, ktoré sa tragicky dotkli aj jej blízkej kamarátky a spolužiačky z ľudovej školy v Orechovej: „Volala sa Eliza Róthová, jej rodina mala miestnu krčmu. Sedávali sme spolu v jednej lavici. Jedného dňa mi doniesla do školy bábiky so slovami, že ona sa už s nimi nebude môcť hrať. Mám na to ťažké spomienky. Celú rodinu naložili na voz a odviezli ich do Užhorodu. Už som ju nikdy nevidela, zahynula v plynovej komore.“

Vojnové hrôzy detskými očami

Okrajová oblasť terajšieho východného Slovenska (vtedajšieho Maďarska) vrátane Sobraniec sa veľmi rýchlo stala epicentrom a zlomovým strategickým bodom stretov znepriatelených armád. V okolí operovalo množstvo sovietskych partizánskych skupín, nemeckí vojaci zas mali stanoviská v miestnych obciach. Na prelome rokov 1944 a 1945 prebiehali ťažké boje o Dargovský priesmyk a všetky obce v okolí sa stali vojnovou zónou. Rovnaký osud stihol aj Orechovú a miestne domy a dvor Miháľovcov sa stal útočiskom štábu nemeckých a maďarských vojakov: „Boli to odvedenci z radov klasického Wehrmachtu, mladí chlapci. Chovali sa slušne, mama vedela po nemecky, otec po maďarsky, a tak nebol problém sa dohovoriť. Oni sa mnohokrát aj posťažovali, že mocní si niekde spolu popíjajú koňak rozhodujúc o osudoch sveta, a oni tu musia za nich nastavovať svoje životy.“ 

V bezprostrednom období prechodu frontu už bola situácia natoľko nebezpečná, že občania Orechovej dostali príkaz na evakuáciu: „Pobrali sme sa teda k starej mame do neďalekých Kolibaboviec. Otec zostal v Orechovej tak dlho, ako sa dalo; chcel chrániť náš majetok. Avšak týmto oneskorením riskoval vlastný život. V noci tam už prebiehali ťažké boje, paľba delostrelectva a mínometov. Vrátil sa až nadránom, špinavý a unavený. Musel sa dva kilometre plaziť pomedzi potoky a stromy, aby sa vyhol paľbe.“ 

V ich dome v Kolibabovciach sa usídlil sovietsky štáb. Anna si ich pamätá ako mladých, sotva plnoletých chlapcov, ktorí boli jednoduchí, ale obetaví. Pri definitívnom prelomení obrany musela nemecká armáda zo svojich pozícií ustúpiť. V tomto živelnom ústupe sa niektorí nemeckí vojaci začali správať omnoho agresívnejšie: „Oni už vtedy nemali vo zvyku klopať. Dvere na domoch skrátka vykopli, keď tak prišli do nášho domu, mama sa na nich rozčúlila, či sa takto zdravia slušní ľudia. Povedala im to po nemecky, čo na nich asi zapôsobilo, potom sa trochu ukľudnili.“ Napriek tomu sa však Anna s rodinou dostali do bezprostredného ohrozenia života zo strany nemeckých vojakov, hoci už boli Sovieti takmer v obci: „Keď sa u nás ocitli, matka sa ich spýtala, čo tam ešte robia, že nablízku sú už Rusi. Oni sa zľakli a začali od matky vyzvedať, kde sú. Mysleli si, že pozná ich presné pozície, začali ju podozrievať. Matka to myslela len všeobecne, že Rusi sa už blížia. Nedali si povedať a matku chceli zastreliť, my deti sme vystresovane stáli okolo nej. Nakoniec si to našťastie rozmysleli a rýchlo ustupovali ďalej.“

Po prechode frontu sa rodina vrátila do Orechovej, ktorá bola donedávna bojovou zónou. Tam Anna uvidela následky vojny na vlastné oči: „Na ceste domov museli rodičia obchádzať míny. Dom sme našli zničený, obloky, dvere povytŕhané. Záhrada bola plná mŕtvych nemeckých a maďarských vojakov. Po zemi aj na stromoch viseli odtrhnuté časti tiel, ruky, nohy. Bol to pre mňa pohľad, na ktorý nikdy nezabudnem. Na okolí ostalo ešte po rokoch množstvo nevybuchnutej vojenskej munície, ktorá pripravila mnoho detí o život, keď sa hrali na miestnych lúkach.“ 

Rodina sa nakoniec z vojnových útrap spamätala a začala žiť odznova, hoci lepšie časy nenastali ani po opätovnom pričlenení obce k Československu. Čoraz väčšie zázemie v republike totiž získavala nová diktatúra.

Doba, keď sa muselo mlčať

Po skončení ľudovej školy v Orechovej pokračovala Anna štúdiom meštianskej školy v Sobranciach. Vďaka svojmu študijnému nadaniu však nakoniec v Sobranciach absolvovala gymnázium. Po februárovom prevrate roku 1948 sa vlády v republike definitívne ujali komunisti, ktorí začali kádrovať obyvateľstvo a prenasledovať všetky potenciálne opozičné živly. Za tie považovali predovšetkým vzdelancov, intelektuálov a pedagógov, ktorí vo svojom slobodnom myslení predstavovali pre „diktatúru proletariátu“ hrozbu. Paradoxne vďaka tomu Anna dostala to najkvalitnejšie vzdelanie: „Režim vtedy zvykol trestať nepohodlných pedagógov ich premiestňovaním do odľahlých kútov republiky. Tak sme mali v Sobranciach tých najfundovanejších pedagógov, ktorí mi dali do života veľa nielen ako učitelia, ale aj ako osobnosti.“

Veľmi citlivé spomienky má Anna aj na nešťastné okolnosti prenasledovania gréckokatolíckej cirkvi v roku 1950. Vtedy bolo rozhodnuté, že podľa vzoru likvidácie gréckokatolíckej cirkvi v Sovietskom zväze má aj gréckokatolícka cirkev v Československu prejsť na pravoslávie. Zásah štátnej moci dostal názov Akcia P a 28. apríla 1950 prebehol takzvaný Prešovský sobor – zinscenovaná schôdza predstaviteľov gréckokatolíckej cirkvi v Československu. Tam mali ideologicky podchytení duchovní presvedčiť ostatných členov na podpísanie dokumentov potvrdzujúcich pravoslavizáciu gréckokatolíckej cirkvi. Väčšina kňazov sa voči tomuto rozhodnutiu ohradila, za čo boli neskôr vystavení krutému prenasledovaniu, väzneniu a perzekúciám. Rodina Miháľovcov mala blízke vzťahy s rodinou Havašiovcov, ktorých syn bol gréckokatolíckym farárom: „Volal sa Béla Havaši, po povojnovom rozdelení hraníc sa vrátil z Užhorodu do Vyšného Nemeckého. Pod tamojšiu farnosť spadala aj Orechová. Odmietol prejsť na pravoslávie, a tým nad sebou vyriekol ortieľ. Dodnes si pamätám na poslednú hodinu náboženstva. V závere nám poprial veľa šťastia a pri rozlúčke zdôraznil, že niekedy si ľudia hovoria dovidenia, inokedy zbohom. On nám však musí tentokrát povedať zbohom. Bol to pre mňa veľmi ťažký a emotívny okamih. Zakrátko bol zatknutý a v zinscenovanom procese odsúdený na 10 rokov väzenia.“

Atmosféru strachu z udaní a prenasledovania, ktorá v Československu vládla počas najtvrdšej éry komunizmu 50. rokov, vnímala mladá Anna veľmi intenzívne: „To si dnes nikto nevie predstaviť, aké to boli časy. Ten, kto to nezažil, ten pocit neistoty. Ten strach čokoľvek povedať. Tá neustála ostražitosť, pred kým, čo povedať, ako to povedať, aby nemal problémy. Celá spoločnosť bola ako na ihlách.“ 

Po skončení gymnázia pokračovala Anna v štúdiu na Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. Jej odbočka sa  v roku 1954 presunula do Banskej Bystrice, kde Anna v roku 1956 úspešne ukončila učiteľské štúdium v odbore geografia-biológia. Po skončení školy mala pracovať na fakulte. Vzhľadom na celorepublikový nedostatok pedagógov a potrebu zárobku však hneď v roku 1956 odišla vyučovať do Štrby.

Skúškami režimu so spriaznenou dušou

V Štrbe zakrátko Anna v rámci lyžovačiek a spoločenských akcií spoznala svojho neskoršieho manžela. Ján Otčenáš vtedy pracoval v štátnom podniku Stavoindustria, ktorý prerábal Grandhotel v Starom Smokovci. Ján si so sebou niesol stigmu „triedneho nepriateľa“, keď ho ešte ako študenta gymnázia v Spišskej Novej Vsi v roku 1949 neplnoletého zaistili a vyšetrovali orgány štátnej moci. V Košiciach absolvoval vyšetrovaciu väzbu, dlhé mesiace výsluchov, týrania, samotky, kde sa z neho snažili dostať vynútené priznania. Neskôr prebehol v bratislavskom Justičnom paláci vykonštruovaný proces s 48 študentmi z rôznych kútov republiky pod vedením  hlavného prokurátora Antona Rašlu. Ján Otčenáš bol ako mladistvý odsúdený za velezradu a bol mu udelený trest 36 mesiacov odňatia slobody a celoštátny zákaz štúdia. Väzbu absolvoval v Ústave na výkon trestu pre mladistvých v Košiciach. Po dosiahnutí plnoletosti bol nasadený na nútené práce v bani Cígeľ v Novákoch, ako aj na stavbách v Trenčíne. Ani v neskorších rokoch na neho režim nezabudol a poslal ho absolvovať trestnú vojenskú službu v útvaroch PTP. Počas celého obdobia komunizmu bol zo strany režimu perzekvovaný: „O svojom osude nikdy veľmi nerozprával, tie spomienky pre neho boli ťažké a snažil sa ísť ďalej. Ja som však od začiatku videla jeho obrovský potenciál. Bol to mimoriadne nadaný človek, ktorý celý svoj život a najlepšie roky musel premrhať v tieni komunistickej diktatúry, ktorej sa stal nechceným nepriateľom.“

Anna v roku 1959 uzavrela s Jánom manželstvo, hoci si bola vedomá možných dôsledkov spoločnej budúcnosti s bývalým politickým väzňom, na čo ju spočiatku upozorňovali aj rodičia. Neskôr sa jej manžel priznal, že dokonca istý čas uvažoval nad emigráciou, avšak kvôli Anne sa rozhodol zostať. Vzájomné puto, dôvera, úcta a láska ich spájala po celý život. Postupne im pribudli do života dve deti: dcéra Eva narodená v roku 1960 a syn Ján v roku 1963. V roku 1964 sa zo Štrby presťahovali do Liptovského Mikuláša, kde získala Anna prácu zástupkyne riaditeľa základnej školy v Palúdzke: „Škola mala 28 tried, bolo to náročné, avšak mňa práca s deťmi a pre ľudí vždy napĺňala. Jedinou prekážkou boli mnohokrát absurdné zásahy štátnych orgánov do vyučovacieho procesu, ale aj personálnych otázok školy. V tej dobe vládlo medzi straníkmi mnoho zlomyseľných ľudí.“

V období tesne pred inváziou vojsk Varšavskej zmluvy do Československa v roku 1968 sa Anna s manželom nachádzali na návšteve rodiny v Užhorode. Tam na vlastné oči videli  prísne pomery, ktoré vládli v Sovietskom zväze. Bol to rozdiel oproti Československu, kde práve prebiehalo obdobie spoločenského odmäku: „Krstný otec nás upozornil, aby sme si dávali pozor na to, čo povieme, pretože v bytoch majú nainštalované odpočúvacie zariadenia. Aj my sme boli počas pobytu sledovaní a preverovaní. Až komicky na mňa pôsobili výklady obchodov, ktoré boli plné rôzneho tovaru pre účely natáčania propagandistického filmu. Keď však človek vošiel dnu, nemohol skoro nič kúpiť. Išlo totiž o nedostupný tovar, ktorý bol vystavený len ako kulisa. Pri rozhovore s miestnym profesorom na lekárskej fakulte v Užhorode sme zas zostali prekvapení, keď nám hovoril, že Dubček čoskoro skončí. Ľudia tam už tušili, čo sa chystá – k hraniciam s Československom sa presúvalo stále viac vojenskej ozbrojenej techniky. Všetko bolo samozrejme kamuflované len ako vojenské cvičenie.“

V čase invázie vojsk do Československa sa už rodina nachádzala v Liptovskom Mikuláši: „Pre mňa to bol napriek predošlým obavám šok. V rýchlosti som zháňala deti, aby prišli domov. Najviac som sa bála, aby nemuseli prežiť vojnové hrôzy, ktoré zažívali deti mojej generácie.“ Po odstúpení Alexandra Dubčeka a počas následného obdobia normalizácie Anna opäť vnímala atmosféru strachu a neistoty, ktorá vládla aj medzi pedagógmi. Prebiehali ideologické previerky a perzekúcie v učiteľskom zbore. Manžel si spravil maturitnú skúšku a v roku 1971 bol promovaný na Vysokej škole technickej v Bratislave ako stavebný inžinier. Vyššiu funkciu než pozíciu vedúceho výroby alebo vedúceho oddelenia však napriek svojim schopnostiam z dôvodu svojho zlého kádrového posudku nikdy nedostal. 

V roku 1980 sa Anna stala na škole riaditeľkou. V roku 1986 dostala štátne vyznamenanie „zaslúžilá učiteľka” a o tri roky neskôr jej vyznamenanie udelil aj prezident republiky. Počas celej svojej kariéry sa snažila pristupovať k svojej práci odborne, ale aj humánne. Vďaka tomu sa zaslúžila o mnoho projektov pri rozširovaní školy a žiaci aj tunajší obyvatelia na ňu spomínali ešte dlhé roky po jej odchode do dôchodku: „Ja som si vážila každého človeka, ktorý vedel pracovať, ktorý chcel pomôcť, a nikdy som nerobila medzi ľuďmi rozdiely. Vo svojej pracovni som rovnako úctivo pohostila radového robotníka, ktorý u nás staval, ako akúkoľvek stranícku návštevu funkcionára. Ak som mohla, snažila som sa ľuďom v tej dobe uľahčiť. Rodičom, žiakom. Videla som, čo urobí nespravodlivosť aj nadanému človeku. Zažil to môj manžel aj ja, keď som po príchode do Liptovského Mikuláša mala v posudku z predošlej školy uvedené, že som ‚ideologicky nevysporiadaná‘. Pre maličkosť mohol človek prísť o všetko. Mnoho detí malo napríklad v posudku zápis len pre navštevovanie náboženskej výchovy. Ten im mohol spôsobiť problémy pri štúdiu a snahe dostať sa na strednú školu, dosiahnuť adekvátne vzdelanie. S pár dobrými kolegami sme mnohokrát tajne prepisovali negatívne posudky prehnane angažovaných učiteľov, aby tie deti nemuseli mať čiernu škvrnu na svojom mene hneď na začiatku svojho života.“

Po príchode Nežnej revolúcie a páde komunistického režimu sa rodina tešila z možnosti konečne sa slobodnejšie nadýchnuť, V roku 1991 Anna dosiahla dôchodkový vek. Jej manžel sa na dôchodku angažoval v Konfederácii politických väzňov Slovenska, ktorá združuje pamätníkov a obete prenasledované komunistickým režimom. Snažil sa o to, aby sa nezabúdalo na krivdy, ktoré režim spôsobil nevinným občanom. Oboch manželov celý život spájala aj spoločná láska k prírode a turistike. Divoké 90. roky vnímala Anna negatívne hlavne preto, že  z riadiacich funkcií štátu neboli odstavení bývalí komunisti. Dôsledky podľa nej výrazne zabrzdili našu spoločnosť v napredovaní. Veľkou ranou bola pre Annu strata jej milovaného manžela, ktorý umrel v roku 2016. Anna Otčenášová žije na dôchodku v Liptovskom Mikuláši, no naďalej je činná v komunitnej oblasti. Okrem iného je v poslankyňou mestského zastupiteľstva za mestskú časť Palúdzka. Vo svojom živote si najviac ctí zásadu pracovať pre svojich blížnych, pre komunitu a celú spoločnosť. To jej v živote prinieslo množstvo priateľov a dobrých známych, s ktorými sa aj to najťažšie bremeno stáva znesiteľnejším.