Anna Očenášová

„My sme boli prinútení z týchto dedín ísť na roboty. Takže deti ako aj ja, došli pre nás na vozoch. Gazdovia tu okolo Komárna, Nových Zámkov, to boli všetko maďarskí majitelia, grófi. My sme išli po tých majeroch len na poľnohospodárske roboty. Inšie už nebolo pre nás a keď sme tam došli, tam boli dlhé maštale, kde boli buď kone, alebo dobytok. Napoly ich prehradili s doskami, trocha olíčili a v polovici maštalí sme bývali. Buď sme mali prične, tam bola nastlatá slama, tam sme spávali, alebo aj na zemi. Horšie ako zveri. Na zemi sme mali slamu a tak chlapi, ženy, deti, to všetko jedno s druhým spávalo, no to bolo hrozné. Jedávali sme, doviedli sme si aj kuchárky a mali sme také kotly, v ktorých nám varievali. Celkom sme o sto rokov, hádam aj o viac ako sto rokov padli dozadu. Takto sme žili až celých sedem rokov.“

„Už odchádzali slovenskí vojaci, Maďari už dochádzali do Komjatíc, ale ešte slovenskí vojaci boli v Komjaticiach a po Nitrianskej ulici išli a spievali pesničku „Na komjatskom moste, fialôčka rastie“. To spievali a išli tadiaľ do Nitry. Došli k cigáňom, tam konča už je cigánska osada a bol tam jeden cigáň, Mišo Adam sme ho volali. On bol basista. A ten údajne už vyvesil maďarskú zástavu, ale vtedy sa z tých vojakov dvaja rozbehli, išli a tú zástavu mu strhli a vyprášili mu kabát, teda dostal svoje. Ale tí vojaci išli potom ticho, odišli do Nitry a títo maďarskí vojaci zase prišli sem do Komjatíc.“

„My sme chodili na Slovensko, ja sama som chodila, volali nás pašeráci. Nosili sme tam vykŕmené kačice, vykŕmené husi, masť, to sme nosili predať do Nitry. Chodili sme v noci, lebo hranica bola blízko. A odtiaľ sme si nosili šaty, topánky, aj pre deti, pracie prášky, mydlá a také veci sme si nosili zo Slovenska do Maďarska. A zásobovali sme ešte aj tie maďarské dediny za Novými Zámkami, ešte aj tam sme predávali. Boli skupiny, ktoré doniesli toho tovaru viac, na chrbte sme to nosili, takže sme zásobovali ešte aj týchto Maďarov. Ba aj sami naši kupovali, čo tu boli, od nás. Lenže bývali tam colníci, potom pohraniční vojaci, határvadászi ich volali, oni dosť chytali ľudí, aj tovar zobrali a bili. To bola ich metóda, biť.“

„No potom sa ľudia akosi už spamätali, čo sa stalo v skutočnosti. Bolo to v nedeľu, bola omša, išli sme do kostola a samozrejme títo oficieri, aj dosť vojakov, dosť bolo Maďarov v kostole. A po svätej omši začali spievať maďarskú hymnu. Maďarskú hymnu začali spievať, ale ľudia začali plakať. Začali sme všetci plakať, vtedy sme sa spamätali, že čo sa s vlastne stalo...“

„Tu je odfotený môj brat, ktorý narukoval asi v roku 1943 k Maďarom do Nagyatádu. Mal tam jedného veľmi zlého veliteľa, menoval sa Sziva. Dvakrát bol vyviazaný a keď zamdlel, vždy ho obliali a ako sa prebral, znova ho obliali. Potom ho druhýkrát postavili na kufor, taký drevený, vtedy keď rukovali vojaci na vojnu, mali porobené drevené kufre. Postavili ho na ten kufor, ku kufru mu postavili polievku, do ruky mu dali vidličku a aby jedol tú polievku. Takto bol trýznený. Keď došiel z vojny domov na dovolenku, na Vianoce, bol samý vred, zničený. Horší došiel ako z lágru. Povedal: ,Viac ta nejdem, radšej si život zoberiem, aj tak už viac nejdem. Už sa viac trýzniť nedám.‘ Tak potom ušiel pred Novým rokom na Slovensko a zachránil si tým život. Na Slovensku dostal zamestnanie a bol tam až do frontu.“

„Po krátkom čase mal prísť do Komjatíc z Nitry vlak zo Slovenska. Toto ma veľmi zaujímalo, hneď od rána som išla na tú stanicu, ale ľuďom to nedalo. Bolo to utajené, ale ľudia sa to dozvedeli, tak nás tam mohlo byť vyše sto na tej stanici a čakali sme od rána ten slovenský vlak. Bolo to tak asi pred obedom, ten vlak konečne prišiel a to ste videli ľudí ako kričali: ,Slovák, Slovensko, na Slovensko,‘ a len o Slovensku. Začali utekať k vlaku, hádzali kvety, ale okolo vlaku chodili žandári, ktorí nás k nemu nepustili. Ľudia by boli objímali ten slovenský vlak, ako nám to len bolo vzácne. Ešte len pár dní a už sme vedeli, že nie sme doma, veď sme boli odtrhnutí ako zdravý úd od zdravého tela. Tak sme boli odtrhnutí, tak sme sa cítili. A potom oni ten vlak zastavili. Potom zo Slovenska ten vlak ani nesmel sem chodiť. Kvôli tomu, že ľudia robili také ovácie, aj plakali...“

„Lenže teraz táto doba, toto štvanie, všelijaké nemožné požiadavky, no mňa to samú znepokojuje a tak si myslím, prečo tento nepokoj, prečo, kto toto vyvoláva medzi nami, tieto nezrovnalosti. Maďari, však tu majú naozaj všetko, majú aj školy. Veď my sme sa museli v škole učiť, nie my, ale naše deti ako mládež, čo boli odo mňa mladší, veď sa museli učiť maďarsky, museli sa učiť písať, čítať, rozprávať maďarsky. Ale teraz majú voľnosť, slobodu. Však máme úradníkov aj Maďarov, aj v nemocniciach maďarské sestričky. Ale prečo Maďari v terajšej dobe, prečo nie sú spokojní, čo vlastne chcú? My sme spokojne líhali, aj spokojne vstávali. Ale v dnešnej dobe, toto je strašná doba. Toto je strašná doba. Aj po politickej stránke, aj po druhej stránke. Nie sú toto dobré časy. My nie sme zvyknutí. Lebo čo už sme všeličo prežili, aj zlé, aj dobré. Mala som tvrdý život, robila som v družstve dvadsať rokov, skoro vždy len tú najťažšiu robotu, ale bola som spokojná. Aj moja rodina bola spokojná, aj moje deti, môj muž, ten bol na železnici, bol železničiar, on bol dlho v Nemecku, bol aj zavretý v tábore v Nemecku. Keď sme sa aj zobrali, boli sme radi, že máme robotu, že si môžeme deti vychovať. Ale terajšia doba je taká neistá. Ja neviem kto nám to dal, však my sme boli taký spokojný národ, kto túto nevraživosť zasial medzi nás. Takže nie som veľmi spokojná s touto dobou.“