Imrich Brezanský

„Na ulici sme sa stretli my, väčší chlapci. Boli sme takí skoro mládenci po osemnásť rokov. Však keď som bol v dvadsiatom prvom narodený, v tridsiatom ôsmom som mal sedemnásť minutých, osemnásťročný, skoro. Tu sme sa stretli. Čo budeme robiť? Ako chlapci, mládenci. Potom už v tridsiatom deviatom to Maďari zobrali úplne do svojich rúk. Nastali maďarské úrady. Ja som už do školy maďarskej nechodil, lebo som bol už veľký, ani ma neučili maďarsky. Potom som robil doma na poľnohospodárstve u mamy. Až potom sme boli na asentírke v štyridsiatom prvom roku. Tu bola maďarská asentírka, tak nás zobrali. Devätnásť chlapcov nás rukovalo odtiaľto v máji, naraz. To bolo v štyridsiatom druhom, prvého októbra som narukoval k 24. pluku do Erdély, to je Sedmohradsko, ale Maďari ho volali Erdély.“

„Zhromažďovali nás na rumunských hraniciach, ako sa to len volalo, ten sústreďovací tábor... Také známe, príde mi na rozum, poviem. Tam sme boli sústredení nielen my, tam boli všelijaké národnosti, ešte aj židia alebo aj Nemci, Taliani, Rakúšania, Francúzi. Všetko čo Rusi zajali, všetko sa tam sústreďovalo. Však potiaľ vedie....užšia kolajka a potiaľ. Fokšany, prišlo mi na rozum. To bola taká vonku na hraniciach vysunutá stredná dedina. A tam sa usadili a urobili tábor z tej dediny. Tam sústreďovali všetkých zajatcov.“ „Koľko vás tam bolo zajatcov?“ „Okolo päťtisíc zajatcov sa tam pohybovalo, ale odchádzali do Ruska na robotu. Prišiel rozkaz. Podľa toho ako sme prichádzali, tak sme aj odchádzali. Lebo však raz cez deň si išiel so šálkou na tú zupu čo varili. Chodil si, nebolo kde spať. Neboli prične, to bol tábor voľný na tráve. Vonku na zemi. Zakryl si sa mantlom, na mantel si si ľahol, polovicu na seba, polovicu pod seba. Takže dlho sme tam neboli, ale tri týždne v tom. Pred chvíľou som to hovoril, ako sa volala... Takže radšej sme išli, však keď pôjdeme do Ruska robiť, bude nám lepšie. Keď ale Rusi sami nemali čo jesť, nieto ešte toľkýto národ. Však potom sme sa ubytovali. Najprv sme šli až hore za Ural, hore na Sverdlovsk. A od Sverdlovska ide tá magistrála, čo ide až do Vladivostoku. To som všetko prežil až tam. A zima. Tam sme veľmi mreli, tam nás išlo tisícpäťsto Maďarov a tam padalo viac ako na fronte, lebo nebolo čo kúsať, nebolo ešte kúrenia tam, kam sme prišli.“

„Voľaktorí poutekali na Slovensko, voľaktorí. Aj s nami čo narukoval, bol druhý rok vojak, ale mal brata na Slovensku u Hlinkovej gardy, tak ušiel od Maďarov, prešiel tu cez hranice. Pri Vrábľoch bola hranica, tu je neďaleko. Ale ja komu by som tam, keď som nikoho nepoznal. Ani som tam nemal známych, ani nič, ani komu ísť. Tak som sa ja vrátil, aj keď sme boli na dovolenke, lebo keď sme mali ísť na front, boli sme doma na dovolenke. Dostal som tri dni voľna. Päť dní som dostal prakticky, ale dva som cestoval. Až dole ako je Brašov, až tam sme mali hranice. A Rumuni furt brnkali, lebo sa jedovali na Maďarov, že im zobrali Sedmohradsko, teda Erdély po maďarsky. Tak sme boli, do roka aj tri – štyri razy Rumuni brnkali na hranice.“

„To bol rozkaz Stalinov. Najprv išli už v auguste štyridsaťpäť domov, už v júli štyridsaťpäť a v auguste už boli doma, ktorí boli nezdraví. ,Jechali domoj!‛ Čo boli na voľačo chybní. A my, čo sme boli zdravší, tak sme chodili ešte do roboty. My sme išli odtiaľ až v októbri. Na začiatku októbra prišiel rozkaz, Čechoslováci. Ale keď ste u Rusov raz. Previerka bývala skoro každý... ,Kakoj naciji?‛ Keď ste raz povedali, že si Maďar. Ale ja som povedal, že som Čechoslovák, lebo Slovákov nevedeli, čo je. Ale Čechy vedeli, čo je Československo. Takže keď ste raz povedali, že ste Nemec alebo Maďar, už ste neboli čistý. Keď ste už začali tú previerku s jedným, že ste takej národnosti, naciji. ,Kakoj naciji?‛ Tak Čechoslovák. Domov som šiel až s druhým transportom. Ale vtedy išlo s nami aj šesť vagónov Rakúšanov a ostatní sme boli Čechoslováci. Išlo nás pätnásť vagónov a v každom vagóne bolo sto ľudí.“

„Aké podmienky boli v maďarskej armáde?“ „Aké. Ja som ani tam nevedel ani slovo maďarsky, ani chleba vypýtať, ani vodu. A starý vojak ma kopol do zadku, že: ,Tak ťa kopnem do zadku, že vyletíš jak bomba!‛ Ja to pretlmočím, lebo vtedy to tak vyznie lepšie ako v slovenčine, má to iný význam, aj prízvuk, aj všetko.“ „Takže vy ste mali maďarských veliteľov.“ „Ako vám to poviem. Medzi nimi boli rozumní ľudia a boli aj takzvaní vitázni, robili sa veľkí gavalieri. Ale v celku som sa ako vojak nemal zle u Maďarov, nemôžem povedať. Ako každý druhý, ako maďarskí chlapci. Ja som potom slúžil sám u roty, sám Slovák som bol. A nevychádzali so mnou zle, nemôžem povedať. Aj som sa dosť podučil maďarsky, aj tam boli rozumní velitelia, lebo veď to boli posťahovaní väčšinou učitelia, pedagógovia z civilu. A boli povolaní takisto ako my. Lebo Maďarsko sa vtedy rozmáhalo, zabralo, pravda, z nášho územia, nás teda, Felvidék sme to volali. Potom zabrali Sedmohradsko, od Juhoslovanov zabrali územia Baja a Báčka. A všade potrebovali obsadiť hranicu. Takže aj títo dôstojníci čo poprichádzali, voľaktorí boli civili. Buď robil učiteľa alebo iné zamestnanie, čo ja viem. Ja som sa o to nestaral, poviem vám pravdu, ja som bol rád, že žijem. Medzi tými Maďarmi, to som robil, keď oni ľahli, keď bolo cvičenie, aj ja som si ľahol. Ale nemôžem povedať. Horší boli títo, čo boli slobodník alebo desiatnik na cimre. Hodil vám kvér, opucovať. Znova. Opucovať. Alebo za šálku vody vypiť, alebo pokrovec vám rozhádzal. A takéto sprostosti. To bolo aj v československej armáde. Starý vojak a nováčik. A my sme to opakovali, keď narukovali nováčikovia.“