„Poviem jednu príhodu, čo sa mi stalo vo Zvolene. Raz sme leteli na tom béčku. Boli sme rozdelení v letke po skupinkách a tých skupiniek bolo v každej letke osem a v skupinke štyria. Aké sa lietadlo uvoľnilo, na takom išlo hore. To bol pokračovací výcvik, z Olomouca sme išli do Zvolena, kde sme lietali na lietadlách S-199, to boli nemecké Messerschmitty. To bolo už bojové lietadlo, to Nemci už používali v druhej svetovej vojne. Veľmi dobré stíhačky. To boli bojové lietadlá. Vybavené rádiom aj zasúvacím podvozkom. Mali jednu veľkú nevýhodu, mali veľmi silný motor M211, to si pamätám dobre a trup bol oproti tomu labilný. Trojlistová vrtuľa, také lopatiská. Keď som štartoval na hentých dvoch typoch, tak som videl pred seba. Ale na Messerschmitte som nevidel pred seba. To bolo postavené tak,že až keď som to dal do určitej polohy, až vtedy som videl pred seba. To bolo veľmi nebezpečné, keď sa pridával plyn. Keď ten plyn pridal prudšie, tak ten záber vrtule bol veľký a tak ho stočilo vždycky doľava. Kto to nezachytil, to sa aj mne stalo, to som mal osudné. Sa mi zavrzla ľavá noha podvozková, lietadlo sa prevrátilo a ja som ostal pod tým. Našťastie to bolo ešte na letisku pred štartom. Mal som šťastie, že sa lietadlo nechytilo horieť. Keby sa chytilo, tak ma odtiaľ nedostanú a zostane zo mňa len oškvarok. Mal som veľké šťastie.“
0:36:58 - 0:40:00 - Nehoda, ktorá ukončila Alojzovu sľubnú kariéru pilota
„My sme mali vinohrad, 1900 koreňov vinohradu. Rodičia mali. A neskôr už nestačili. Mamka zomrela a otec už na to sám nestačil. Ja som to nemohol sa tomu odtiaľto venovať. Ponúkali sme, aby si to niekto zobral. Zadarmo. Starý 40-ročný vinohrad, víno bolo. Nikto to nechcel. Niekedy aj 1200 litrov vína bolo. Keď tú pôdu chcel odovzdať do družstva, musel celý vinohrad vyklčovať. No a to som si zobral ja, zobral som si pracovníkov, zobrali si dovolenku. Štyroch do auta, to už som vtedy mal auto. A celý deň sme klčovali vinohrad. Skoro mi slzy padali, keď sme ničili ten starý zarodený vinohrad. Nikto ho nechcel, mal jednu nevýhodu, že bol blízo hlavnej cesty a dediny. Keď zarodil, musel sa tam niekto zdržovať, aby ho niekto neobral alebo nezničil. Tá pôda išla do družstva.“
2:18:20 - 2:20:00 - Likvidácia vinohradu a odovzdanie pôdy do družstva
„V roku 1993, keď sa delila republika, s týmto som nesúhlasil. Je pravda, to musí si každý priznať, že do určitej miery my sme doplácali. To je pravda, to nikto nemôže poprieť. Ale keď prevrátime niekoľko listov dozadu, keď vznikla ČS republika, tak na Slovensku nebolo takmer nič, takmer žiaden priemysel. Neboli školy, nebolo tu nič. Slovensko bolo, ako sa hovorí, sedliaci, poľnohospodári. Až prišli Česi, učitelia, žandári, doniesli priemysel z Plzne do Martina, Dubnice, do Detvy. V ten priemysel sa začal. V tom nám Česi hodne pomohli. Vyškolili kádre. V tomto smere musíme byť Čechom vďační. I keď priznávam, že na niečo sme doplácali, ale tak ako sa za necht špiny vojde. S rozdelením republiky som nesúhlasil a nesúhlasím ani teraz. Keby to bolo teraz o tom, či sa s Čechmi spojíme, tak som za. Mám tam celú rodinu, syna, dcéru. Československo by som nikdy nerozdelil, lebo Slovensko je tak malá krajina.“
1:08:16 – 1:10:47 – Nesúhlas s rozdelením Československa
Alojz Novák sa narodil 20. októbra 1932 v Trakoviciach pri Hlohovci ako posledné, deviate dieťa Antonovi a Terézii. Ako chlapec si z obdobia druhej svetovej vojny pamätá zostrelenie amerického lietadla neďaleko ich obce. Po vojne študoval v Trnave, neskôr nastúpil do učenia do Harmanca a do školy dôstojníckeho dorastu v Rožňave. Vyučil sa za letca a chcel sa stať letcom bojových lietadiel, no nešťastná udalosť na konci výcviku v júli 1954 mu v tom zabránila. Už od malička inklinoval k športu, najmä cyklistike a stolnému tenisu. Po skončení výcviku sa zamestnal v Trenčíne v 32. bojovom pluku. Istý čas pôsobil v Košiciach a v Prahe, no v roku 1963 sa definitívne vrátil do Trenčína do Leteckých opravovní. Z funkcie mu vyplývala povinnosť členstva v komunistickej strane. V auguste 1968 pôsobil vo funkcii náčelníka útvaru obrany letiska a o príchode vojsk Varšavskej zmluvy sa dozvedel až na druhý deň v práci. Hrozilo mu vyhodenie z armády kvôli názoru na ich príchod. V novembri 1989 bol na liečení v Tatrách, s rozdelením republiky v roku 1993 nesúhlasil. Celý život sa venoval cyklistike a stolnému tenisu ako športovec aj ako funkcionár. Je držiteľom niekoľkých ocenení, dlhoročne pôsobil ako rozhodca. Športu sa venuje aj vo vysokom veku 90 rokov.
Hrdinové 20. století odcházejí. Nesmíme zapomenout. Dokumentujeme a vyprávíme jejich příběhy. Záleží vám na odkazu minulých generací, na občanských postojích, demokracii a vzdělávání? Pomozte nám!
