Jaromír Nickl

* 1929

  • „Bol som doma, lebo mi zomrel otec. Dostal som dovolenku šesť dní, ale tam musel niekto spraviť chybu a vypísal to na celý mesiac. Ja som si to najprv nevšimol, len veliteľ mi povedal, tu máte na šesť dní. Lebo zo Žatca do Popradu, to je dobrá cesta, a vtedy ešte neboli elektrické mašiny. Ale využil som len tých šesť dní, lebo som dostal strach."

  • „Druhá svetová vojna prišla, sme mali dosť ťažkosti, lebo sme bývali pri stanici, a keď prišli partizáni, tak sa moc strieľalo, to bol taký rachot, že až. Ale sme to všetko prežili. Keď môžem tak povedať, nás považovali za spišských Nemcov. Ale otec, to bol vždy Moravák a mamka, tá bola len doma, ako domáca. A vtedy, keď bolo Československo, sa rozprávalo viacero rečami – slovensky, česky, poľsky, maďarsky, rusky, aj nemecky, prosto všelijako. Nikto nikomu nenadával, všetci spolu žili a vychádzali. Až keď prišla vojna, tak už bolo zle.“

  • „Keď som už bol dospelý, tak som narukoval. Vtedy sme ešte nevedeli, ani vôbec netušili, čo je PTP. Do Libavy nás zobrali, tam sme mali výcvik, potom nás dali do prasacích vozňov a odviezli do Mostu. Celý čas, čo som bol vojakom, sme mali lopatu a čakan. To boli naše zbrane. Stavali sme domy, robili cesty, prosto čo bolo treba. Museli sme si odrobiť svoje a kto to nespravil, nedostal ani vychádzku. Od začiatku to pre mňa bolo veľmi ťažké, lebo ja som bol holičom. Ja som bol 31 alebo 32 mesiacov na vojne.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Liptovský Hrádok, Slovensko, 17.03.2018

    ()
    délka: 
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Lopata a čakan, to boli naše zbrane

V zrelšom veku
V zrelšom veku
zdroj: Pamět národa - Archiv

Jaromír Nickl sa narodil 27. februára 1929 v Poprade. Do ľudovej školy chodil v Poprade, tu sa aj vyučil za holiča. Po druhej svetovej vojne ich rodine hrozilo vysťahovanie pre údajnú nemeckú národnosť a tiež preto, že doma rozprávali nemecky. Od apríla 1951 do  novembra 1953 vykonával vojenskú službu v trestných Pomocných technických práporoch. Strávil ju na viacerých miestach - v Libavej, Přerove, Moste, Plzni, Zbůchu a ukončil ju v Žatci. Po návrate do civilu mal veľké problémy sa zamestnať aj nájsť si bývanie. Oženil sa so Zuzanou, rod. Michalkovou, a presťahoval sa do Liptovského Hrádku. Nakoniec sa mu podarilo zamestnať v tunajšom závode Tesla, kde pracoval až do odchodu do dôchodku. Ten trávi v súčasnosti v opatere rodiny v Liptovskom Hrádku.