Jozef Nemlaha

„No, boli medzi nami väzni, ktorí to strašne ťažko znášali. Hlavne takí, ktorým sa rozpadol manželský život, že sa dozvedel od príbuzných, že sa manželka s ním rozviedla, alebo že mu tam niekto druhý chodí. Tak takí to strašne ťažko znášali a bolo tam hodne prípadov, že aj sám si človek zobral život. Alebo vošiel do ostreľovacieho pásma a keď sa odstreľoval kameň, aby ho tam zabilo, alebo skočil do drôtov, aby ho tam zastrelili bez vyzvania. Takéto prípady sa tam stávali. Ja som mal to šťastie, že moja manželka bola vychovaná v kresťanskom duchu a žila statočne, čestne. Starala sa o deti a to udržovalo vo mne duševnú silu, ako aj viera v Boha, ku ktorému som sa každý deň utiekal a prosil, aby mi pomohol to prežiť. Mal som aj ja všelijaké chvíľky, ale kvôli manželke a deťom zaháňal som tie myšlienky, aby som si sám siahol na život. Vedel som, že ma potrebujú a túžil som po tom, aby som sa ešte s nimi stretol, a aj som tomu veril. To udržovalo vo mne aj tú duševnú silu, že som to jáchymovské peklo prežil.“

„Išiel som z práce večer o pol siedmej. Zacítil som dvoch chlapov vedľa seba z každej strany a hlavne, pištoľ som už mal na rebrách. Na jednej strane aj na druhej, a hovorí mi: ,Ste zaistený. Urobíte najmenší podozrivý krok a máte guľku v sebe! Poďte, akoby sa nič nestalo.‘ No tak som pokračoval v chôdzi a doviedli ma na Okresný úrad v Ilave, do kancelárie Štátnej bezpečnosti. Tam ma priviazali na stoličku, nohy o nohu stoličky, ruky za chrbát. Prsteň svadobný, čo som mal, mi zobrali, nastrčili mi tam ten esesácky s kosťami a lebkou. Na krk mi zavesili nemecký kríž, urobili so mnou prehliadku a zobrali mi všetko, čo som mal predtým. No a potom ma tam priviazali a začali ma biť, že či viem, prečo som tu. Hovorím: ,Neviem.‘ Tak ma potom ešte bili, ale keď mi prezreli doklady, tam mi našli adresu môjho kamaráta z detstva (Pavla Gregora), na ktorú som písal a bolo to teda už prezradené.“

„Na šachte to bola ťažká práca. Vŕtal sa kameň, hľadala sa ruda, razilo sa. Koľkokrát sa vykopala aj 50 metrov dlhá chodba, čo sa ruda nenašla. Takže bola to ťažká práca baníka pri slabej strave. A niektorí sme prišli z väznice, tiež sme neboli nejako dobre živení pri tej väzenskej strave. Bola to strašne únavná a ťažká práca. Doviezli ma tam v zime, 9. januára a tam boli zimy od 20 do 30 stupňov. Tam neexistovalo, že by som mal rukavice, že by som mal na uši nejakú čapicu alebo šál, alebo zimný kabát. V lete sme mali, cvilingový oblek sa to volalo, len taký ľahký, pravda, z takého ľahkého plátna, a v lete na zimu bol súkenný. Či v lete, či v zime, boli sme počmáraní na chrbte všelijakými krížmi a čiarami, aby nás bolo poznať, že sme mukli. Tak sa to tam volalo.“

„Ja som tam prišiel v októbri alebo novembri 1959 a v máji 1960 bola amnestia na politické tresty, pri pätnástom výročí oslobodenia, teda konca vojny. Tak tam pri jednom nástupe nám prečítali pár mien, aby sme zostali na nástupišti. Ostatní mali rozchod a my niektorí, ktorí sme tam zostali, prišiel ku každému príslušník, ten bachár. Zobral ma na izbu, tam som si naložil všetky veci do deky a s tým príslušníkom som odišiel do skladu, kde som všetko odovzdal. So spoluväzňami sme nesmeli prehovoriť ani slovo. Odtiaľ nás naložili do pripraveného autobusu a doviezli do Liberca, do väznice Liberec. Tam podľa toho, ako nás ubytovali a ako sa k nám tí príslušníci slušne správali, aj stravu dobrú nám dali, tak sme cítili, že sa čosi deje. No a potom nás dali do tej kultúrnej miestnosti, kde prišiel prokurátor, asi z Liberca, a prečítal nám amnestiu prezidenta republiky, že budeme prepustení. Amnestia bola k deviatemu, ale neviem, tie administratívne úkony okolo toho než sa vybavili, tak povedali, že každý najneskôr desiateho, niektorí jedenásteho, že budú prepustení. Tak ja som bol prepustený 11. mája 1960.“

„To som sa dozvedel až neskôr, že som v Ružomberku. Tam mi povedali: ,Tak tu sa vyzlečte. Všetko, donaha.‘ Hodili mi tam väzenské oblečenie, v topánkach neboli šnúrky, v spodnom prádle tiež nebola šnúrka, na nohaviciach nebol gombík. Tak som to len tak musel na seba navliecť. Držal som to v ruke. ,Vaše meno zmizlo! Ste väzeň číslo 114 na cele 49. Tak keď sa vás bude niekto pýtať, vaše meno povedať nesmiete, len číslo!‘ Tak ma doviezli na celu hneď, čo ja viem, či bola dva metre dlhá, meter a pol široká. Nebolo tam nič, len v jednom kúte kýblik, teda pre osobnú potrebu a taký plechový džbán s vodou. Ani posteľ, ani stolička. ,Tu budete chodiť!‘ Na dverách tej samotky som zvnútra videl denný poriadok, kde bolo napísané, že budíček je päť hodín a večierka desať hodín. Tak do desiatej večer som musel chodiť po tej cele a ani sa nezastaviť. Keď som sa zastavil, tam otváral to okienko, teda ,kukátko‘ a už mi tam zabúchal: ,Chodiť, chodiť, chodiť!‘“

„No, keďže potom už chlapi, ktorí tam boli desať rokov, začali mať všelijaké nemoci a začali mrieť, keď sa niekomu niečo zlomilo, sa mu to nezrástlo, tak robili s nami prehliadky. Ja som sa dostal na tú prehliadku až v roku 1958. Teda po piatich, po šiestich rokoch, čo som tam fáral. A zistili mi, že mám tiež rádioaktivitu v kosti, no a takýchto potom už nedávali fárať, ale nechávali ich pracovať na povrchu.“

„Najvyšší súd zmenil rozsudky. Kamarátov trest smrti zmenil na doživotný trest a môj doživotný trest zmenil na sedemnásť rokov. Ale prehovoriť s príbuznými nám nebolo dovolené, takže pricestovali do Prahy zbytočne. Akurát že nás videli, ale hovoriť s nami nemohli.“

„Tam v Minkoviciach boli pre mňa najhoršie nočné zmeny. Tie ma strašne vyčerpávali a mal som ešte vtedy desať rokov pred sebou. Tak som raportným lístkom prosil veliteľstvo, aby ma zbavili tej nočnej zmeny, že mám ešte desať rokov pred sebou a doma ženu s deťmi, za ktorými by som sa ešte rád vrátil, a že keď som teda prežil Jáchymov, aby som mohol prežiť aj toto. Prosil som, aby ma zbavili tej nočnej zmeny a nechali ma len na ranných a denných. To mi bolo zamietnuté, že ja si rozkazovať nebudem a musím robiť tak, ako ostatní.“