„Ten prechod bol veľmi dramatický. Ja som založil špionážnu bunku pre francúzsku špionážnu službu, ktorej vedenie bol bývalý major Matúš. Ten ma skontaktoval so slovenskými, kanadskými emigrantmi, ktorí prišli do Bratislavy a presvedčili ma, aby som pre nich pracoval, čo som rád urobil. Ja som tú bunku založil tým spôsobom, aby bola malá, aby mala štyroch členov a mňa, aby sa navzájom nepoznali. Aby, keď by jeden člen vypadol a by mu niečo dokázali, aby nepochytali všetkých. V tejto činnosti bol najschopnejší aj najidealistickejší člen, ktorého som ja považoval za najschopnejšieho, Nemček, ktorého som poveril za zástupcu, pretože ja som musel opustiť Slovensko veľmi rýchlo, pretože ma vyhodili z vysokej školy a dali by ma do PTP, do pracovnej jednotky armádnej. Čiže rozhodli sme sa, predtým sme mali styky s ľuďmi zo Záhorskej Novej Vsi, Uhorská Nová Ves sa volala, tá hraničná, pri Devíne, kde vtekala rieka Morava do Dunaja, kde bola pomerne plytká. Aspoň sme predpokladali, že bude plytká, takéto informácie sme mali. Toto pásmo už bolo zakázané, na to sme dostali falošné priepustky a zobral som so mnou moju snúbenicu Anku Molekovú, neskoršie Šaškovú, s ktorou nás doprevádzali ešte traja, my sme boli dokopy piati. Ona mala aj tú výhodu, pôvodom Kutnerová, že hovorila čiastočne nemecky, ešte lepšie ako ja. Čiže aj to bol dôvod, aby ten prechod bol akosi jednoduchší, pretože my sme mali dohodnuté, že nás na druhej strane bude niekto čakať, aby nás uviedol ďalej. To sa nestalo. Pri tom prechode, ktorý som spomínal, že bol dramatický, sa jeden utopil, jedného zastrelili a traja sme sa dostali na pobrežie von, na územie Rakúska. Tam už nás prenasledovať nemohli, ale keď sme sa dostali do blízkej dedinky, nasaní, my sme mali zimné kabáty a nejaký malý kufor pri sebe, aby sme mohli ďalej existovať. Bola ohromne veľká zima v januári a preto aj rieka bola oveľa hlbšia ako sa predpokladalo. A sneh a ľadové kry a tak ďalej. V tomto stave som bol donútený zaklopať na oblok nejakého sedliaka, ktorého som prosil, aby nás prijal. Bol som tiež ozbrojený, pretože bolo nebezpečie, že nás môže zradiť a že nás môže doviesť na ruské oddelenie, vtedy to bola ruská zóna ešte a tí Rusi by nás boli okamžite poslali naspäť. Skrátka, ja som ho poprosil, aby nám pomohol. Mali sme obrovské šťastie, on bol ochotný, už pomohol pár ľuďom. Čiže na tej hranici aj oni sympatizovali so všetkými utečencami, mnohí Rakušania. Samozrejme, taxikári vo Viedni dostávali za hlavu určité peniaze, takže bolo nebezpečné, keď sme sa dostali potom do Viedne a vo Viedni som nasadol do taxíka, povedal taxikárovi: ,Tu mám pištoľ, tu nás musíte zaviezť na americký konzulát. Ak ma zavediete niekde inde, tak urobím konzekvencie.ʻ“
