Ľubomír Miklo

“Mal bane… mal bane od Štítnika až po Rákoš. On ich mal nejako na starosti? (dokumentarista) To mal na starosti on. On bol vedúci bane aj na Hrádku vtedy, keď sa objavila jaskyňa. On bol vedúci bane! Volalo sa to Kapusta Štôla, tak doniesli mu baníci dva také kusy, tých pekných takých vecí stade. No a to bola baňa. Oni bežne natrafia baníci na takéto ornamenty nejaké. No a on to zobral domov, nahlásil to na príslušné orgány, a potom odrazu sa baňa zavrela a neviem, koľko rokov bolo to zavreté tam. Tá Ochtinská aragonitová jaskyňa. Zaujímavé toto bolo, že zo Štítnika chodil pešo na nádražie napríklad. Krížom cez Hrádok, ja som sa vždy smial, že to mal dosť, keď prešiel tam a naspäť, šichta bola hotová. No ináč, čo sa týkalo jeho profesii, tak bol v rámci týchto rudných baní, tak bol vyhlásený za jeden z najlepších, čo rozoznávajú jednotlivé kamene… ako čo obsahuje, ktorý kameň. Keď bolo treba niekde ísť na haldu, tak otca volali a on išiel tam. Povedal koľko, hovorme trebárs o magnezite, tak povedal, koľko je magnezit, koľko je dolomit a podobné veci. Tak jeho to, ešte aj počas štúdií v Banskej Štiavnici, jeho to zaujímalo. A bol vraj aj na takom krúžku, čo chodili hore po lesoch, lebo Štiavnica je známa, že kadejaké skaly sú tam, kamene kadečo obsahujú a tak ďalej. A spomína si na tie štúdiá v Štiavnici? Má stade nejaké príhody? (dokumentarista) Tak spomínal to, že bol dobrý brankár futbalový, chytal za Štiavnicu. Pomerne dosť fotografií zanechal z tej oblasti a väčšinou, no… To ešte neboli také bývania, nebol internát, to ešte z Polomy si musel, no keď išiel na začiatku školského roka do Štiavnice, tak si duchnu niesol so sebou. Išiel pešo? (dokumentarista) Perinu, perinu. No tak musel. Išiel pešo z Polomy, a tak… Áno, z Polomy do Hačavy, a až tam vlak chodil. Lebo Poloma, Rimavská Sobota a Tisovec čo je, no tak. Aha. (dokumentarista) Tak sa vždy smial, že duchnu musel niesť sebou. Takže musela, nesmela byť veľmi napchatá perím, lebo by to nevedel zbaliť. Tak len do kufra takú duchnu, len málo páperia aby bolo v nej.”

“Ako som spomínal, otec bol partizán, ale ochorel. Dostal silný zápal pľúc. To je spomínané aj v tej knižke pána Bolfíka, čo som spomínal. A mama tiež dostávala, mala dvestopäťdesiatpäťku, to sa volalo, taká… Štát dával príspevok v dôchodku za to, že boli v partizánskej činnosti. Otec bol aktívny partizán a potom ležal v nemocnici. To bola taká nemocnica na Hačave, v bani. Pán inžinier Novák, čo bol majiteľ Masteku, tej bane, tak on zriadil v bani, v banských priestoroch takú… To ani nemôže sa nazvať nemocnica, ale takú útulňu, kde sa schovávali tí partizáni a chodili k nim dáki doktori a tak ďalej. Mama, tá nebola priama účastníčka Povstania. Mama tá bola taká… medzi tých 255károv, sa počítali aj tí, čo pomáhali partizánom. Napríklad, mama nosievala stravu do lesa pre partizánov už, tam. Tam v okolí niekde? (dokumentarista) Áno, v okolí Poproča, čo boli partizáni, tak im nosili. Aby sa neukazovali na verejnosti, tak ženy im to nosievali stravu hore. No… A nechodili tí partizáni aj dole do dediny? (dokumentarista) Neviem toto detailne. Chodili určite, ale v dedine boli aj ľudia, ktorí nemali radi partizánov. Ako všade - sú ľudia, ktorí majú radi a ktorí nemajú radi. A váš otec, počas toho čo bol partizán, bol iba s tými partizánmi, či aj niekde ďalej sa dostal? (dokumentarista) Nie. Bol v okolí, a potom čo sa, čo sa týka toho, že kde priamo bol v boji, tak spomínal, že bol povyše Rimavskej Soboty, smerom ako sa ide na Hnúšťu, že tam bojovali. A tak, stade má aj týchto… spolubojovníkov. Aj pán Bolfík bol tam, priamy účastník toho. A spomínal aj konkrétne boje? Rozprával o tom? (dokumentarista) Rozprával, ale bol som na to malý, nejak som si nezapamätal tieto veci všetky. A pred tým, ako sa stal partizánom, tak bol v armáde? (dokumentarista) Nebol. Nebol… (dokumentarista) V päťdesiatych rokoch oni chodili… My sme bývali v Štítniku a oni chodili na taký, tí čo neabsolvovali základnú vojenskú službu, tak absolvovali taký výcvik v Rožňave. To boli tie ročníky 1920, 1921.”