Vladimír Michal

* 1961

  • „My sme hneď, asi v druhej alebo tretej triede nás doviedli do knižnice a tam sme vlastne chodievali pravidelne s tou družinou a vlastne sme si vymieňali knihy a vlastne nám robili istým spôsobom poradcov toho, že čo sú také tie fajn knihy, ktoré by nás mali zaujímať. A všimol som si už takto čítajúc, že boli napríklad dostať vtedy také, že Rýchle šípy, také tie komiksy, teraz by sa to nazvalo komiksy, a že jedny z prvých kníh, ktoré ma zaujali v tej knižnici, tak boli Foglarovky. To som si začal požičiavať, a tak som to pravidelne čítal okrem nejakých Stopy a proste takýchto tých Verneoviek a takých. Tak toto boli knihy a veľmi ma prekvapilo, že v istom čase ony zmizli z tej knižnice. Neviem to presne lokalizovať, oni proste nebolo to, že v šesťdesiatom deviatom, možno to bolo v sedemdesiatom prvom-druhom, ale proste že zmizli zrazu.“

  • „To bolo v nejakej šiestej triede a si ma vybrali mňa a spolužiačku, že mám ísť na nejaké školské zasadnutie pionierskej organizácie. A ja ako nesmelý človek som nepovedal, že ja ale nie som pionier. `No tak zajtra príďte, nezabudnite si košeľu a šatku a pôjdete niekde do pionierskeho domu tam proste na nejaké zasadnutie.` A teraz ja som došiel domov a že ale ja nemám ani rovnošatu, nemám ani košeľu, ani šatku nemám. Tak moja mama našla, že moja sestra má takú červenú šatku, ktorá mala taký biely lem. Tak to vypárali, vypárala to a tá šatka nemala ten správny rozmer, ale bola červená, tak ju nejako uviazali na košeľu, ktorá sa podobala na modrú. Potom som tam bol takým, na tej konferencii som bol takým objektom záujmu, že čo to mám na sebe. No a toto presne ilustruje taký ten pasívny odpor, proste že áno, že keď stojí niekde človek v rohu a proste kým ho nevyzvú, tak keď by ho vyzvali, tak to urobí, ale keď ho nevyzvali, tak sám to neurobí a proste snaží sa to nejako akože, aby to bolo viac-menej akože to. Ale doma, keď sme rozprávali o tom, že proste komunisti a pionieri a takéto veci, tak to boli proste také, že sú to zlé veci.“

  • „V istej chvíli som zistil, že ten Egon Bondy rovná sa Zbyněk Fischer, ktorého knihy asi dve alebo tri boli normálne dostať v knižnici, teda asi iba v Univerzitnej knižnici, asi v nejakých normálnych knižniciach moc neboli, a jedna z nich sa teda volala, že Budha a bolo to o budhizme a tam nás to velice zaujalo, to bolo také, že budhizmus bol istým spôsobom cesta, jedna z možných ciest, ako rozmýšľať o živote. Vtedy aspoň teda, teraz si to až tak veľmi nemyslím. No a potom sme zistili, že vlastne tento Egon Bondy alias Zbyněk Fischer napísal aj knihy, ktoré nedostanete nikde, iba sú proste niekde v samizdate. A to boli napríklad tie Dejiny filozofie. On vlastne popísal niekoľko dielov, možno desať dielov to bolo, kde vlastne popísal dejiny filozofie. A neviem, ako sme sa dostali k tomu, že sme proste mali jeden ten výtlačok, teda na stroji písanú tú samizdatovú kópiu. Možnože sme v tej partii ľudí sme mali aj všetkých tých desať dielov, nejako sme si to rozdelili, že niekto napíše jeden diel, niekto prepíše druhý a tak. A teda robilo sa to tak, že bolo treba zohnať ten preklepový papier, čo zas tiež nebolo až tak jednoduché, lebo nie v každom papiernictve to bolo a keď ste tam prišli a kupovali ste dva balíky preklepového papiera, tak sa na vás pozerali veľmi divne a potom bolo treba zohnať teda ešte ten kopirák a to tiež nebolo jednoduché zohnať ten kopirák v dostatočnom množstve. Že keď ste prišiel do papiernictva, tak nie v každom mali kopirák, ale keď ste že potrebovali sto kopirákov, tak nemali. A museli ste mať teda jednak písací stroj a jednak teda tieto papiere a ten originál. No a potom nejaký zácvik bolo treba, že veľmi pozorne dať tie papiere medzi seba a myslím, že sme robili osem alebo deväť kópií.“

  • Celé nahrávky
  • 1

    Bratislava, 28.11.2022

    (audio)
    délka: 02:19:17
    nahrávka pořízena v rámci projektu Memory of our Nations - Never forget our totalitarian heritage
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Najdôležitejšie v živote sú vzťahy

Vladimír Michal sa narodil 4. augusta 1961 v Banskej Štiavnici v rodine Antona Michala (1932) a Darie Michalovej, rodenej Grečovej (1938). Starí rodičia z otcovej strany, Štefan Michal a Anna Michalová, pochádzali z malej obce Považský Chlmec pri Žiline. Žili jednoduchým dedinským životom, kosili lúky, kopali zemiaky, starali sa o hospodárske zvieratá. Starí rodičia z maminej strany pochádzali z Banskej Štiavnice. Starý otec Viktor Greč a stará mama Magdaléna Grečová pracovali na mestskom úrade a aktívne sa zapájali do spoločenského života v kultúrne bohatej Banskej Štiavnici. Obe rodiny starých rodičov boli veriace. Mamina rodina sa zúčastňovala cirkevných udalostí ako aj tradičnej slávnosti Salamander, ktorej tradícia sa v Banskej Štiavnici dochovala dodnes. Obe rodiny starých rodičov boli veriace. Vojnu ani holokaust na konkrétnych udalostiach rodina v Považskom Chlmci nevnímala, priamo v dedine židovské obyvateľstvo nežilo. V Banskej Štiavnici židia žili, rodinná história si však na násilné udalosti deportácií nepamätá. V meste žili ľudia aj pozitívne aj negatívne naladení voči židovskému obyvateľstvu. Po vojne však bolo očividné, koľko ľudí v mestečku chýba. Na SNP si starí rodičia v Banskej Štiavnici spomínali prostredníctvom ľudí, ktorých poznali zo svojho okolia, pričom nie každého, kto sa k partizánom pridal, považovali za dobrého človeka. Vojnu pocítili najmä počas prechodu frontu v jej závere, keď cez územia, na ktorých žili, prechádzali najprv nemeckí a potom sovietski vojaci. V obidvoch rodinách mali dôstojníkov a vojakov oboch armád na kratšiu dobu ubytovaných. Keď mal Vladimír dva roky, otec získal podnikový byt a nasťahovali sa na sídlisko do Žiliny, kde s rodičmi žil do svojich osemnástich rokov. Po škôlke v roku 1967 nastúpil na základnú školu. Ako prvák aj druhák trávil mnoho času v školskej družine (činnosť po riadnom vyučovaní v priestoroch školy pod vedením vychovávateliek, pozn. ed.), kde im pani, ktorá ich mala na starosti, veľa čítala z rôznych knižiek. Že sa o nich vtedy starali kultúrni, vzdelaní a milí ľudia, Vladimír dodnes považuje za šťastie a veľmi dôležitú vec pre svoj ďalší život. Deň vpádu vojsk Varšavskej zmluvy, 21. august 1968, zažil Vladimír s otcom a so susedom na hríboch na Starej Bystrici. Dospelí si všimli nezvyčajné prelety lietadiel. Po návrate z lesa sa z rádia dozvedeli, čo sa stalo. Po ceste domov stretávali tanky. Na tieto udalosti si Vladimír spomína ako na veľmi traumatizujúce pre celú rodinu. Vladimírovi rodičia bol pasívnymi odporcami komunistického režimu a snažili sa vyhnúť všetkému, čo režim vyslovene nevyžadoval. Aj preto sa Vladimír nestal iskričkou (prvý stupeň socialistickej mládežníckej organizácie, vo veku starších žiakov a študentov nasledovali pionieri a zväzáci pozn. ed.). Keď spolužiaci skladali pioniersky sľub, Vladimír v škole chýbal, a preto sa nestal ani pionierom. Na gymnázium chodil Vladimír v Žiline. Mal už informácie o knihách a hudbe, ktoré síce existovali, ale nedalo sa ku nim dostať. Veľký vplyv mal na neho časopis Melodie, ktorý bol nielen o hudbe a ktorý náhodou objavil v stánku PNS (predávali sa tu noviny a časopisy, pozn. ed.). Časopis mal niekoľko rokov predplatený, ale po čase pod tlakom režimu Melodie svoj obsah zmenili natoľko, že jeho pôvodný charakter sa vytratil a Vladimír ho prestal čítať. Členstvo v SZM (Socialistický zväz mládeže) vnímal Vladimír ako nutné zlo a činnosť v tejto organizácii sa vyznačovala pasivitou. Počas stredoškolského štúdia pôsobil aj v miestnom Divadle malých javiskových konvergencií Maják. Pre ďalšie štúdium sa Vladimír rozhodoval hlavne s ohľadom na to, aby sa z vtedy provinčne pôsobiacej Žiliny dostal na vysokú školu do Bratislavy. Pôvodne sa chcel prihlásiť na filmovú réžiu VŠMU, nakoniec šiel na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Počas prvého ročníka založili s kamarátmi na internáte divadlo, ktorého jediná hra bola označená ako protištátna, takže divadlo v krátkom čase skončilo. Neskôr pôsobil aj vo vysokoškolskom klube Primaf. Na vysokej škole sa zoznámil s Jurajom Kušnierikom, ktorý zásadným spôsobom prispel k formovaniu Vladimírovho života. Sporadicky sa dostávali do kontaktu so samizdatovou literatúrou, niektoré samizdaty aj sami vytvárali. Spolu s Jankou, neskoršou Vladimírovou manželkou, prepísali na stroji cez prieklepové papiere dva diely Bondyho Dejín filozofie. Vladimír udržiaval aj kontakty s kamarátmi z Prahy a zo Zlína z prostredia undergroundu. Prostredníctvom týchto kontaktov sa dostával k novej hudbe, knihám i ďalšiemu samizdatu. Po skončení školy sa Vladimír s Jankou oženil a následne narukoval na vojnu. Po návrate z vojenčiny začal Vladimír pracovať vo Výskumnom ústave výpočtovej techniky v Žiline, kde dostali byt. Tento sa im podarilo vymeniť a v roku 1989 sa vrátili do Bratislavy. Podpísali Několik vět. Dňa 16. novembra sa Vladimír s Jankou zúčastnil študentského protestu v Bratislave, ktorý skončil na Hviezdoslavovom námestí. Demonštrácií na námestí SNP sa tiež zúčastňovali a krátko po revolúcii už začali uvažovať o Artfore ako o kultúrnej organizácii a následne kníhkupectve. Tieto plány a ich následná realizácia ich úplne pohltili. Prvá verejná akcia Artfora sa uskutočnila v Dome lodníkov dňa 19. februára 1990. Vystúpili na nej dve hudobné kapely a predávali sa knihy vytlačené v exilovom vydavateľstve Alexandra Tomského v Londýne. Podarilo sa im získať priestory na ulici Červenej armády číslo 7, kde vniklo prvé oficiálne Artfórum. Rozdelenie Československa vnímal ako smutnú udalosť. V tom čase už Artforum sídlilo na Kozej ulici v Bratislave. Napriek rôznym prekážkam sa Artforum stalo miestom stretávania sa ľudí, uvádzania nových kníh a najmä miestom pre dobrodružstvo myslenia, ktorým aj viac ako tridsať rokov od jeho založenia zostáva dodnes.