Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Vladimír Michal (* 1961)

• narodil sa 4. augusta 1961 v Banskej Štiavnici

• starí rodičia z otcovej strany pochádzali z malej obce Považský Chlmec pri Žiline

• starí rodičia z maminej strany pochádzali z Banskej Štiavnice

• detstvo a mládežnícke roky prežil v Žiline, kde absolvoval základnú školu a gymnázium

• vysokoškolské štúdium absolvoval na Elektrotechnickej fakulte Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave

• počas vysokej školy rozmnožoval samizdatovú literatúru, bol aktívnym šíriteľom kultúry - literatúry, hudby, divadla, udržiaval kontakty s českým undergroundom

• po skončení vysokej školy sa oženil s priateľkou Jankou a narukoval na ročnú vojenskú službu

• manželia sa vrátili do Žiliny, po krátkom čase sa však presťahovali naspäť do Bratislavy

• 16. novembra 1989 sa zúčastnil študentského protestu v Bratislave

• po Nežnej revolúcii založil kníhkupectvo Artforum, ktoré úspešne funguje dodnes

Vladimír Michal sa narodil 4. augusta 1961 v Banskej Štiavnici v rodine Antona Michala (1932) a Darie Michalovej, rodenej Grečovej (1938). Otec pracoval ako technik a mama bola chemička, keď sa zoznámili v kúpeľoch Brusno. Tri roky po synovi Vladimírovi sa im narodila aj dcérka.

Starí rodičia z otcovej strany, Štefan Michal a Anna Michalová, pochádzali z malej obce Považský Chlmec pri Žiline. Žili jednoduchým dedinským životom, kosili lúky, kopali zemiaky, starali sa o hospodárske zvieratá.

Starí rodičia z maminej strany pochádzali z Banskej Štiavnice. Starý otec Viktor Greč a stará mama Magdaléna Grečová pracovali na mestskom úrade a aktívne sa zapájali do spoločenského života v kultúrne bohatej Banskej Štiavnici.

Druhá svetová vojna

Vojnu ani holokaust na konkrétnych udalostiach rodina v Považskom Chlmci nevnímala, priamo v dedine židovské obyvateľstvo nežilo. V Banskej Štiavnici židia žili, rodinná história si však na násilné udalosti deportácií nepamätá. V meste žili ľudia aj pozitívne, aj negatívne naladení voči židovskému obyvateľstvu. Po vojne však bolo očividné, koľko ľudí v mestečku chýba.

Na SNP si starí rodičia v Banskej Štiavnici spomínali prostredníctvom ľudí, ktorých poznali zo svojho okolia, pričom nie každého, kto sa k partizánom pridal, považovali za dobrého človeka.

Vojnu si vybavujú najmä v súvislosti s prechodom frontu v jej závere, keď cez územie, na ktorom žili, prechádzali najprv nemeckí a potom sovietski vojaci. V obidvoch rodinách mali dôstojníkov oboch armád na kratšiu dobu ubytovaných.

Po vojne

Starého otca Viktora Greča sa po vojne v Banskej Štiavnici snažili obviniť, že ako zamestnanec mestského úradu počas vojny nevaroval partizánov, ktorých v lesoch nad Hodrušou-Hámre prepadli nemeckí vojaci. Niekoľko dní bol aj väznený a Vladimírova mama sa nemohla prihlásiť na vysokú školu. Obe rodiny starých rodičov boli veriace. Mamina rodina sa zúčastňovala cirkevných udalostí ako aj tradičnej slávnosti Salamander, ktorej tradícia sa v Banskej Štiavnici dochovala dodnes.

Menová reforma v roku 1953

Táto udalosť sa chlmeckej rodiny príliš nedotkla. Viac ju vnímala mamina rodina v Štiavnici, kde sa tradovala aj historka, „že nejaký strýko si vyzdvihol peniaze, lebo si myslel, že keď ich vyzdvihne z tej banky, tak proste lepšie obstojí, ale neobstál a proste bola tam tá nevôľa voči tej vrchnosti vtedy veľká,“ spomína Vladimír.

Detstvo v šesťdesiatych rokoch

Pamätník a jeho rodičia istý čas bývali v Považskom Chlmci so starými rodičmi. Keď mal Vladimír dva roky, otec získal podnikový byt a presťahovali sa na sídlisko do Žiliny, kde s rodičmi žil do svojich osemnástich rokov. V ranom detstve trávil veľa času s mamou, neskôr s opatrovateľkou, keď už mama musela chodiť do práce. Po škôlke v roku 1967 nastúpil na základnú školu. Ako prvák aj druhák trávil mnoho času v školskej družine (činnosť po riadnom vyučovaní v priestoroch školy pod vedením vychovávateliek, pozn. ed.), kde im pani, ktorá ich mala na starosti, veľa čítala z knižiek. Že sa o nich vtedy starali kultúrni, vzdelaní a milí ľudia, Vladimír dodnes považuje za šťastie a veľmi dôležitú vec pre svoj ďalší život. Keď boli druháci alebo tretiaci, vychovávateľky ich doviedli do knižnice: „Vlastne sme si vymieňali knihy a vlastne nám robili istým spôsobom poradcov, že čo sú také tie fajn knihy, ktoré by nás mali zaujímať. A všimol som si už takto čítajúc, že boli napríklad dostať vtedy také že Rýchle šípy, také tie komiksy, teraz by sa to nazvalo komiksy, a že jedny z prvých kníh, ktoré ma zaujali v tej knižnici, tak boli Foglarovky. To som si začal požičiavať a tak som to pravidelne čítal okrem nejakých Stopy a proste takýchto tých Verneoviek a takých. Tak toto boli knihy a veľmi ma prekvapilo, že v istom čase ony zmizli z tej knižnice. Neviem to presne lokalizovať, nebolo to v šesťdesiatom deviatom, možno to bolo v sedemdesiatom prvom-druhom, ale proste že zmizli zrazu.“

1968

Dňa 21. augusta 1968 bol Vladimír s otcom a so susedom na hríboch na Starej Bystrici. Dospelí si všimli, že im nad hlavami nezvyčajne prelietajú lietadlá. Po návrate z lesa mal ktosi pri aute rádio a tam sa dozvedeli, čo sa stalo. Po ceste domov stretávali tanky. Mama v strachu o otca a syna bola doma a podobne ako mnohí, išla potom nakupovať do potravín. Starší chlapci zo sídliska chodili po večeroch lepiť a písať rôzne protiruské nápisy po meste. Na tieto udalosti si Vladimír spomína ako na veľmi traumatizujúce pre celú rodinu.

Normalizačné sedemdesiate roky

Vladimírovi rodičia bol pasívnymi odporcami komunistického režimu. V tretej triede prihlásili Vladimíra na náboženstvo, ale radili mu, aby o tom nikomu v škole nerozprával. Rodičia sa snažili vyhnúť všetkému, čo režim vyslovene nevyžadoval. Aj preto sa Vladimír nestal iskričkou (prvý stupeň socialistickej mládežníckej organizácie, vo veku starších žiakov a študentov nasledovali pionieri a zväzáci, pozn. ed.). Keď spolužiaci skladali pioniersky sľub, Vladimír v škole chýbal, a preto sa nestal ani pionierom. Cestovanie do zahraničia bolo počas socializmu skôr raritnou záležitosťou, v detstve sa však s rodičmi a sestrou raz dostal na dovolenku do Maďarska a dvakrát k moru do Rumunska.

Stredná škola

Na gymnázium chodil Vladimír v Žiline. Profesorský zbor bol veľmi dobrý. Spomína si na tri učiteľky, ktoré boli vzdelané a mali vplyv aj na Vladimírov kladný vzťah k ruštine, ruskej literatúre aj k slovenskému jazyku. Mal už informácie o knihách a hudbe, ktoré síce existovali, ale nedalo sa k nim dostať. Veľký vplyv mal na neho časopis Melodie, ktorý bol nielen o hudbe a ktorý náhodou objavil v stánku PNS (predávali sa tu noviny a časopisy, pozn. ed.). Objavovali sa v ňom aj inzeráty o predaji platní či textoch piesní hudobných skupín. „Za toho komunistu vlastne občas vychádzali aj nejaké knihy, ktoré boli fajn, nejaké platne, ktoré boli fajn, občas sa dal vidieť film, ktorý bol fajn a človek vlastne mal v podobe, ja som mal teda v podobe týchto časopisov, kníh a kamarátov vlastne také majáky k tomu, že teraz treba ísť do kina, tento film treba vidieť. Alebo že toto je dobrá kniha, toto si treba kúpiť, túto platňu. Niektoré boli aj náhodné objavy, zase akože tých platní vyšlo päť do roka, takže zas nebolo to až také, ale na tie inzeráty som sa dostal k veciam, ktoré už boli tak trošku na hrane toho oficiálneho. Ale bolo treba na to peniaze.“

Časopis Melodie mal niekoľko rokov predplatený, ale po čase pod tlakom režimu svoj obsah zmenili natoľko, že jeho pôvodný charakter sa vytratil a Vladimír ho prestal čítať.

Počas štúdia na gymnáziu v prvej triede sa oficiálnym spôsobom dozvedeli o Charte 77 s vysvetlením, že ide o podraz na robotníckej triede. Ako mladých šestnásťročných ľudí ich však žiadnu antichartu podpisovať na gymnáziu nenútili. Členstvo v SZM (Socialistický zväz mládeže) vnímal Vladimír ako nutné zlo a činnosť v tejto organizácii sa vyznačovala skôr pasivitou. Dva-trikrát ročne sa konali schôdze spojené s prednáškou nezáživného a nudného obsahu. Počas stredoškolského štúdia Vladimír pôsobil aj v miestnom Divadle malých javiskových konvergencií Maják, v ktorom so spolužiakom písali rôzne skeče a scénky pre kabaretné vystúpenia a boli aj autormi troch divadelných hier. Kvôli cenzúre okresných komunistických aparátčikov ich však nie všetky mohli nakoniec aj hrať.

Vysokoškolské štúdium

Pre ďalšie štúdium sa Vladimír rozhodoval hlavne s ohľadom na to, aby sa z vtedy provinčne pôsobiacej Žiliny dostal na vysokú školu do Bratislavy. Pôvodne sa chcel prihlásiť na filmovú réžiu VŠMU, ale rodičia aj výchovní poradcovia ho od tohto zámeru odrádzali. Nakoniec sa prihlásil na Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave. Už na začiatku štúdia sa zúčastnil študentskej aktivity v Mařaticiach pri Uherskom Hradišti, kde sa zoznámil s ďalšími študentmi nastupujúcimi do prvého ročníka. Bol to mesiac vzájomného objavovania kultúrnych svetov nových spolužiakov a okrem spoznávania miestnych krčiem aj prieskum knižníc, kín a antikvariátov. Knihy zakúpené počas tejto brigády sú súčasťou jeho knižnice dodnes. Vladimír tiež prispel niekoľkými poviedkami do časopisu Špáradlo, ktoré spolu s ďalšími študentmi vydával kamarát Peter Bugár. Vďaka nemu sa stal aj členom Jazzovej sekcie, čo bola organizácia, ktorá sa zaoberala šírením jazzu, slobody a kultúrnych myšlienok v Prahe. Koncom osemdesiatych rokov bola táto organizácia rozpustená a niektorí členovia boli režimom stíhaní. Počas prvého ročníka založili s kamarátmi na internáte divadlo, ktorého jediná hra bola označená ako protištátna, takže divadlo v krátkom čase skončilo. Neskôr pôsobil vo vysokoškolskom klube Primaf, ktorý sa nachádzal pri bratislavskom Rybárskom cechu. Tam sa im podarilo usporiadať malý dvojdňový folkový festival, na ktorom sa zúčastnilo viacero umelcov, ktorí mali v tej dobe zakázané vystupovať. Na druhý deň štátna bezpečnosť festival zakázala. Na vysokej škole sa zoznámil s Jurajom Kušnierikom, ktorý zásadným spôsobom formoval aj Vladimírov život. Sporadicky sa dostávali do kontaktu so samizdatovou literatúrou, niektoré samizdaty aj sami vytvárali. Spolu s Jankou, neskoršou Vladimírovou manželkou, prepísali na stroji cez prieklepové papiere dva diely Bondyho Dejín filozofie. „V istej chvíli som zistil, že ten Egon Bondy rovná sa Zbyněk Fischer, ktorého knihy asi dve alebo tri boli normálne dostať v knižnici, teda asi iba v Univerzitnej knižnici, asi v nejakých normálnych knižniciach moc neboli a jedna z nich sa teda volala, že Budha a bolo to o budhizme a tam nás to velice zaujalo, to bolo také, že budhizmus bol istým spôsobom cesta, jedna z možných ciest, ako rozmýšľať o živote. Vtedy aspoň teda, teraz si to až tak veľmi nemyslím. No a potom sme zistili, že vlastne tento Egon Bondy alias Zbyněk Fischer napísal aj knihy, ktoré nedostanete nikde, iba sú proste niekde v samizdate. A to boli napríklad tie Dejiny filozofie. On vlastne popísal niekoľko dielov, možno desať dielov to bolo, kde vlastne popísal dejiny filozofie. A neviem, ako sme sa dostali k tomu, že sme proste mali jeden ten výtlačok, teda na stroji písanú samizdatovú kópiu. Možno, že sme v tej partii ľudí mali aj všetkých tých desať dielov, nejako sme si to rozdelili, že niekto napíše jeden diel, niekto prepíše druhý a tak. A teda robilo sa to tak, že bolo treba zohnať ten prieklepový papier, čo zas tiež nebolo až tak jednoduché, lebo nie v každom papiernictve to bolo a keď ste tam prišli a kupovali ste dva balíky prieklepového papiera, tak sa na vás pozerali veľmi divne, a potom bolo treba zohnať teda ešte ten kopirák a to tiež nebolo jednoduché zohnať ten kopirák v dostatočnom množstve. Že keď ste prišiel do papiernictva, tak nie v každom mali kopirák, ale keď ste potrebovali sto kopirákov, tak nemali. A museli ste mať teda jednak písací stroj a jednak teda tieto papiere a ten originál. No a potom nejaký zácvik bolo treba, že veľmi pozorne dať tie papiere medzi seba a myslím, že sme robili osem alebo deväť kópií.“

Vladimír udržiaval aj kontakty s kamarátmi z Prahy a zo Zlína z prostredia undergroundu. Prostredníctvom týchto kontaktov sa dostával k ďalšej hudbe, knihám aj samizdatu. Po skončení školy sa Vladimír s Jankou oženil a následne narukoval na vojnu.

Po škole

Po návrate z vojenčiny prežili s manželkou rok na priváte a pred narodením dcéry Veroniky sa presťahovali naspäť do Žiliny k Jankiným rodičom. Vladimír tam začal pracovať vo Výskumnom ústave výpočtovej techniky a tam vďaka manželkiným rodičom dostali byt, ktorý sa im podarilo vymeniť a v roku 1989 sa vrátili do Bratislavy. Vnímali postupne sa meniacu politickú situáciu, sledovali udalosti v Maďarsku a pád Berlínskeho múru. Zoznámili sa s človekom z Prahy, ktorému ktosi odporučil, aby ich navštívil v petržalskom byte, a podpísali Několik vět. Dodnes je tento muž ich blízkym rodinným priateľom. Zúčastnil sa aj pamätného koncertu Joan Baez v Bratislave dňa 10. júna 1989.

Nežná revolúcia v novembri 1989

Dňa 16. novembra sa Vladimír s Jankou zúčastnili študentského protestu v Bratislave, ktorý skončil na Hviezdoslavovom námestí. O udalostiach o deň neskôr sa dozvedeli z vysielania rádia Slobodná Európa. Demonštrácií na námestí SNP sa zúčastňovali a na Gymnáziu Jura Hronca, kde vtedy Vladimír pracoval ako technik zodpovedný za funkčnosť počítačov, sa zapojil do diskusie so žiakmi hneď v prvý pracovný deň po 17. novembri. Vladimírova manželka Janka ušila prvú slovenskú zástavu, ktorá viala na demonštrácii v Bratislave. Krátko po revolúcii začali uvažovať o Artfore a tieto plány a ich následná realizácia ich úplne pohltili.

Kníhkupectvo Artforum

V čase pred novembrom 1989 sa spontánne stretávali s priateľmi v ich petržalskom byte. Vymieňali si medzi sebou knihy, samizdaty, diskutovali o filmoch, o svete, o živote, o Bohu, o viere a bola to doba plná očakávaní. Prvá verejná akcia Artfora sa uskutočnila v Dome lodníkov už dňa 19. februára 1990. Vystúpili na nej dve hudobné kapely a predávali sa knihy vytlačené v exilovom vydavateľstve Alexandra Tomského v Londýne. Z pódia vyhlásili vznik kultúrnej organizácie, ktorá sa mala stať platformou na podporu kultúry. Akcie sa konali čoraz častejšie, no chýbal priestor na ich uskutočňovanie. Podarilo sa získať priestory na ulici Červenej armády číslo 7, kde vniklo prvé oficiálne Artfórum. Vladimír sa rozhodol podať v gymnáziu výpoveď a začal sa ako živnostník naplno venovať Artfóru. Rozdelenie Československa vnímal ako smutnú udalosť, ako keby sa rozpadla rodina. V tom čase už Artforum sídlilo na Kozej ulici v Bratislave. Kvôli colným bariéram sa dovoz kníh stal komplikovanejším. Napriek rôznym administratívnym prekážkam sa Artforum stalo miestom stretávania sa rôznych ľudí, uvádzania nových kníh a najmä miestom pre dobrodružstvo myslenia, ktorým aj viac ako tridsať rokov od jeho založenia zostáva až dodnes.