Petra Mendrošová

„Ešte pred frontom, než začalo Povstanie, prechádzali cez našu dedinu zajatci. Nemci ich hnali. Pamätám si, ako ich nahnali na jeden dvor, kde bola veľká kopa hnoja. Ako deti sme videli, hoci nás odháňali všetkých, tých ľudí skutočne otrhaných, polonahých v drevákoch, ako boli na tom hnojisku, z ktorého išlo aspoň trochu tepla."

„Boli tajní všade. Ja som išla do Ružomberka a videla som, že ma sledujú, kam idem." (MR: „Boli takí priehľadní?") „Áno, to už bolo vidieť. Tak som vošla do jedného obchodu. Zaparkovala som auto na parkovisku a videla som, že ma sleduje. Tak som šla, kúpila som si tam nite a niesla som ich. Pozrela som sa na neho, aby vedel, že ho dobre vidím. Lebo v Ružomberku sme mali tiež sestry, ktoré boli tajne vysvätené."

„Večer sa vrátila provinciálna sestra a ráno sme už boli obsadené z 28. na 29. augusta. Prišli do brány, milícia s puškami a bajonetmi. Do každých dverí sa postavili a kázali nám sa rýchlo pobaliť, pretože o 9:00 sa už odchádza. Potom sestry žiadali, že to musí byť až o 11:00, pretože nie je možné takto narýchlo sa za hodinu pobaliť. Nevedeli sme, kde ideme. Boli sme ešte mladé, tak si hovoríme, že načo sa baliť, pretože nám to aj tak všetko zoberú. Asi nás na Sibír vyvezú. Boli sme aj na to pripravené. Potom však prišli autobusy aj nákladné autá. Nastúpili sme a nevedeli, kam ideme. A zaviezli nás do Kláštora pod Znievom. Tam bol sústreďovací kláštor."

„Nás chceli zo Slovenska dať preč, pretože sme boli ,nekvalitný personál‛. Tak nás odviezli do fabriky v Šumperku. A vedľa bol bývalý tábor alebo nemecký koncentrák. Bolo to v poli a ohradené drôtmi. A budovy také ako v Osvienčime, dlhé baraky."