Silvester Krčméry

„Tak to, že z toho štádia trošku uličníckeho, čo bolo takého skautsko-prírodného, povedzme, kde som začal na všelijaké stanovačky a všelijaké stretanie mládeže, tak som potom veľmi rýchle prešiel do tejto regenerácie alebo revolúcie v Cirkvi, ktorou prechádzal u nás profesor Kolakovič. Profesor Kolakovič bol človek, pôvodne jezuita, ktorý začal sa veľmi intenzívne venovať robotníckej mládeži a robil potom mítingy so stotisíc účastníkmi, aj časopisy začal vydávať. Ale keď za chvíľu už bola tam okupácia nemecká a talianska, si ho všimli a bol prinútený utiecť z ich dosahu, lebo videl, ako by to skončilo. Tak on sa pokúšal dostať pôvodne do Španielska, ale musel ísť na to ešte cez poslednú takú záchrannú, alebo menej dotknutú, alebo nedotknutú zem, to bolo Slovensko vtedy. No a prišiel a podarilo sa mu tu hneď osloviť mládež - svojím štýlom.“

„Ja som spočiatku mal také spôsoby vyšetrovania, že som mal hneď pri prvom alebo druhom vyšetrení nalomené dve rebrá a tak ďalej, a to nemôžem povedať, že to by bolo to najhoršie. Lebo ja ako lekár som vedel, ako to možno aj liečiť, ako si to možno zmierniť tým, že si človek ľahne priame na ten úsek, ktorý bol nalomený a vtedy sa tá bolesť dá hodne zmierniť. A nedá sa to ošetrovaním klasickým; do tej doby aspoň olepením leukoplastom alebo tak, hrudník aby sa znehybnel. Naopak, možno, že tá zlomenina alebo nalomenina sa vyliečila, ale sa vytvorila pod tou náplasťou také hnisavé ložiská, že mu to mohlo nakoniec niekedy iste aj skomplikovať život.“

„Čo ho ťahalo do Ruska? No láska. Láska, keď videl, koľko trpia tam ľudia a on bol človek reality. To znamená, ak počul, že tam je prenasledovanie, jemu nestačilo, že si nejakú knihu prečítal o tom alebo noviny. On si zbalil svojich minimum tých päť švestiek do ruksaku toto a za chvíľu už cestoval do neznámej krajiny. Takto prišiel aj do Číny, keď sa dozvedel, že tam je prenasledovanie, v Číne je prenasledovanie, ale v Rusku vlastne začína, tak išiel všadiaľ tam a pomalinky usiloval sa k ľuďom dostať. To bol aj ten spôsob, že sa usiloval dostať sa aj do skupín povstaleckých, a tak ďalej, aby tých ľudí, ktorí z kresťanstva sa tak veľmi rýchle prevekslovali už v Španielsku predtým na komunistickú stranu, aby si trošku vedeli rozlišovať, čo je rozdiel medzi pravým kresťanstvom, alebo tou pravou pomocou robotníckej triedy, a propagandou, hej. Lebo on vedel veľmi dobre odhaľovať tie propagandistické frázy a toto. On to pocítil už na vlastnom tele predtým, možno povedať. Už vtedy čo robil on tie mítingy v Zagrebe a v takých veľkých mestách Juhoslávie, kde prichádzalo až stotisíc robotníkov odrazu, aby ho počúvali, tak začal vydávať časopis, tiež okolo niekoľko desať až stotisíc exemplárov, tak zdôraznil všetky tie dôležitosti z tlače a médií, rozhlasu a podobne. A potom, usiloval sa inteligenciu - tie vysokoškolské krúžky - aby prehĺbil. Sme sa stretávali u profesora Churu; to bol profesor detskej síce medicíny, ale medicíny, a tam on mával kurz kresťanskej filozofie, kurz kresťanskej teológie, a tak ďalej, za sebou takým moderným štýlom, takže to bolo niečo pre nás nového a úžasného.“

"Tak ja som mal veľmi striktný program, kde som si povedal: „Môžeme to brať ako milosť Božiu, veď každého Pánboh nepustil do toho väzenia, len tých, ktorí mohli tam niečo získať, veď on je láska a predsa nie je k tomu, aby ma mohol mučiť.“ A teraz som si povedal: „A čo keď tu budem len dva týždne, čo keď tu budem len týždeň?“ Tak som si povedal: „Tak musím využiť ten čas. Ja možno v živote sa viacej nedostanem na jeden týždeň alebo mesiac, alebo rok na také úžasné veci, že môžem si robiť exercície uprostred komunistického centra, keď sa tak vezme.“ A som si začínal exercície, a potom keď som pomaly ustával v tých meditáciách, tak som si postupne pridával veci, čo som vedel naspamäť. Teraz som videl, aké je dôležité učiť sa časti aspoň Písma naspamäť."

„Ja som sa nepriznal tam absolútne k ničomu. Aj to prenasledovanie, samozrejme, vďaka tomu, že Pánboh poznal moju slabosť aj moje všetko, tak ma uložil do takého oddelenia ešte kde nebolo to tak krvavé a tak kruté, takže už som tie najhoršie veci ani nezažil, možno povedať. Ale obávam sa, že ľudia podceňujú tú druhú časť toho duševného utrpenia, a to duševné utrpenie nie nadarmo bolo rozpoznané vedeckými skupinami, že je to veľmi rafinované. Rukavičkové metódy, kde na vás ani ruku nepoložia, ale dajú do izolácie alebo do iných takých duchovných mučení, to je omnoho horšie ako vlastné mučenie. Ja vám môžem povedať, že niekedy v tých najhorších väzeniach, to boli väčšinou väzenia priamo riadené Ministerstvom vnútra, tak my sme sa niekedy potešili, keď nás bili alebo mučili nejakým fyzickým spôsobom, lebo aj to bola zmena. Inakšie, keď človek bol daný na samotku, to bolo horšie mučenie a stačilo, že človek bol na mesiac alebo dva mesiace vystavený takou kombinovanou duševne telesnou donucovacou metódou nejakou, ktorú nakoniec oni sa nehanbili uverejniť aj v tej knihe napríklad Člověk na pokraji svých sil od skupiny autorov: Schulz, Dvořák, Morávek. To sú lekári, a dokonca vojenskí lekári, a tam priznávajú o metódach, ktoré pri zrovnávaní so všetkými prichádzajú najvíťaznejšie. To je vymývanie mozgu, čiže nie metódy krutého fyzického mučenia stredovekého, lebo väčšinou tvrdia to, keď niekde začínajú týmito metódami, a aj tak musia potom prejsť k brainwashingu (k vymývaniu mozgu), týmto psychologickým a iným metódam.“