Bohuslav Kraus

„Neviem presne, myslím, že to bol '86-ty. Bolo to tak, že ja som vtedy pracoval v Dopravoprojekte ako pomerne úspešný architekt. Zrazu mi volá Jano Budaj, že našli Tomáša mŕtveho a že sa nevie, či ho zavraždili. Bolo to horúce leto, našli ho mŕtveho na podnájme na Dolných Honoch. Tomáš už nemal ani mamu, ani otca, ani žiadnych príbuzných a nepustili k nemu ani Jána Budaja, aby ho mohol identifikovať, s tým, že sa identifikovať už nedá. Vraj tam jeho mŕtvola ležala už tri týždne a aj tak vyzerala. Janovi dovolili, aby aspoň zorganizoval pohreb. Volal mi: ‚Bohužiaľ, viem, že si architekt v Dopravoprojekte, ale Tomáš bol náš kamarát. Je to na svojom zvážení, či sa toho chceš zúčastniť, nemusím ti vysvetľovať, kto tam všetko bude,‘ s takým úsmevom. Hovorím ok, tak som išiel na pohreb. Prišiel som na pohreb, bolo nás tam maximum tridsať, z toho desať ľudí z Prahy, zvyšok sme boli z Bratislavy a potom tam bolo asi tak 150 policajtov. V kabátikoch, tváriacich sa, že sú tiež pozostalí, a všade nainštalované kamery, ktoré snímali celý pohreb. Jano mal pred spustením rakvy posledný príhovor. Povedal, že musí odísť, tak pred tým príhovorom odišiel. Potom sa vrátil a hovorí: ‚Musel som [si] ho nechať celý skontrolovať eštebákom, čo stál vzadu. Aj hudbu som musel nechať skontrolovať a potom som musel čítať len to, čo som mal napísané. Lebo povedali, že nás hneď všetkých zoberú, a ja vás nechcem mať na svedomí. Nechcel som, aby na to doplatili nevinní ľudia.‘ Takže to prečítal, posledná skladba znela Born to be wild od Steppenwolf, potom som ju roky nemohol počúvať. A Tomáša sme pochovali, teda to, čo z neho ostalo.“

„Mal som trinásť rokov. Bolo viacero zvláštnych udalostí, ale jedna z najdôležitejších – pamätám si, že deň predtým sme pozerali vo Zvolene televízor, ja som tam bol na prázdninách. Babička chodila okolo, my s dedom sme to pozerali, a hovorila: ‚Ja vám říkám, tohle Rusáci takhle nenechají.‘ A my s dedom, že nie, že konečne máme normálny socializmus. A o štvrtej či o piatej ráno ma babička budila so slovami: ‚Ja vám to říkala, Rusáci jsou tady, je válka!‘ No a vyhnali nás von, išli sme kupovať múku, cukor, soľ, atď. Ja som im ušiel, trinásť rokov, puberta. Išiel som na námestie vo Zvolene, prichádzali prvé transportéry, ešte tam neboli, prvé prichádzali práve od Detvy. My sme si ako hipisáci, dlhovlasáci, síce trinásťroční, ľahli alebo sme sa posadli na cestu s tým, aby neprešili. Tak prešli. Prešli, začali strieľať, tak sme sa rozutekali kade-ľahšie. Potom som sa išiel domov naobedovať, však som bol slušne vychovaný, a pochválil som sa týmto zážitkom, ako po nás strieľali. Tak ma zamkli na prvom poschodí rodinného domu, aby som už nemohol druhýkrát utiecť. To bol taký intenzívny zážitok. Lebo som zažil, čo to je sedieť, keď idú oproti obrnené transportéry, vzápätí tanky, a zrazu začne streľba a všetci utekajú štvornožky do prvých kríkov. Z toho som mal veľmi intenzívny zážitok. O politike sa u nás bavilo stále, čiže ja som už ako trinásťročný vedel o politike dosť veľa. V našej rodine sa o tom bavilo v kuse. Aj v Bratislave, mama mala veľmi dobrých priateľov architektov, výtvarníkov, hudobníkov. U nás doma sa poriadali stretnutia, ktorých sme boli so sestrou vždy súčasťou. Počúval som a mal som o tom predstavu. Dokonca mám dojem, že som v '68-om aj Dubčekovi niekde na námestí podal ruku ako malý šrác-puberťák.“