Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Bohuslav Kraus (* 1955)

• narodil sa 26. februára 1955 vo Zvolene v československej rodine

• starí rodičia boli v roku 1958 odsúdení za vykonštruované obvinenie a uväznení v Ilave a Pardubiciach

• otec zomrel ako dieťa, v roku 1965 sa presťahoval s matkou do Bratislavy

• vo veku 13 rokov sa pokúsil zabrániť prechodu sovietskych tankov cez mesto počas letných prázdnin vo Zvolene 21. augusta 1968

• ako „hipisák“ bol vylúčený zo strednej školy v druhom ročníku

• presun na Školu umeleckého priemyslu (ŠUP-ka), ktorá ho formovala svojou voľnou atmosférou

• člen skupiny Degenerate Generation, neskôr Dočasná spoločnosť intenzívneho prežitia, priateľstvo s Jánom Budajom, Tomášom Petřivým a Vladimírom Archlebom

• bol činný v umeleckom podzemí a vo vydávaní a distribúcii zakázanej literatúry

• študoval na Fakulte architektúry v Bratislave, neskôr zamestnaný v Dopravoprojekte

• počas Nežnej revolúcie, člen vyššieho vedenia VPN, zapojený do výmeny akademických funkcionárov na Fakulte architektúry

• prispel k rozpusteniu režimu plateného Spolku architektov Slovenska a bol spoluzakladateľom Združenia architektov Slovenska

• odchádzal z VPN po rozdelení hnutia na sneme v Košiciach v apríli 1991

• návrat k profesii architekta

Bohuslav Kraus pochádza z česko-slovenskej rodiny zo Zvolena, narodil sa 26. februára 1955. Mama vyrastala na strednom Slovensku v rodine obuvníka. Otcovi rodičia sa na Slovensko prisťahovali z južnej Moravy krátko po vzniku Československej republiky v roku 1918. Spočiatku podnikali v malom a postupne vybudovali vo Zvolene známe kníhkupectvo František Kraus. Ostali aj po vzniku Slovenského štátu, keď bola väčšina českého obyvateľstva prinútená sa vysťahovať. Možno ich nevyhnali aj preto, že starý otec bol moravským Nemcom a vedel perfektne nemecky. Stará mama však nikdy nezabudla na heslo: „Češi peši do Prahy.“ So svojim bratom, ktorý žil v Čechách, sa aktívne zapojila do protifašistického odboja. Bohuslavov otec sa vo svojich 17 rokoch pridal k partizánom a po porážke SNP sa do konca vojny skrýval v horách.

Nespravodlivý režim vnímal od raného detstva

Po roku 1948 bolo kníhkupectvo František Kraus znárodnené. Komunistický režim starých rodičov opäť potrestal o desať rokov neskôr, keď ich obidvoch zatkli a uväznili. Išlo o akciu proti bývalým živnostníkom, odsúdeným na základe vykonštruovaných obvinení z protizákonného uchovávania majetku, ktorý údajne neodovzdali po zoštátnení ich podnikov. Pod „majetkom“ sa rozumeli napríklad hodinky alebo osobné zlaté šperky. „Babičku odvliekli, keď nám varila večeru,“ spomína si pamätník. Otca, ktorý pracoval ako učiteľ, vyhodili z práce a veľmi ťažko si hľadal zamestnanie. Bohuslavovi utkvela v pamäti návšteva starého otca v ilavskej väznici, keď mal štyri roky: „To bol asi môj prvý veľmi silný zážitok. Domové prehliadky si vybavujem matne, ale tú väznicu si pamätám veľmi dobre.“ Keď po dlhých rokoch v rámci svojho zamestnania v Dopravoprojekte pracoval na rekonštrukcii väznice Ilava, návštevná miestnosť vyzerala presne tak ako v jeho detských spomienkach.

Starých rodičov prepustili v rámci rozsiahlej amnestie politických väzňov pri príležitosti 15. výročia oslobodenia Československa v máji 1960 a neskôr, v roku 1968, boli plne rehabilitovaní a čiastočne im vrátili zabavený majetok. Toho sa už ich syn, Bohuslavov otec, nedožil, zomrel ako 39-ročný len tri roky po ich prepustení na zlyhanie srdca.

Tieto udalosti už v ranom detstve predurčili Bohuslavovo jednoznačne negatívne nastavenie voči komunistickému režimu. Starý otec bol presvedčeným sociálnym demokratom: „On bol prvorepublikový socan, tak sa tomu hovorilo.“ A stará mama bola aktívnou členkou sokolského hnutia a celý život patriotkou prvej československej republiky.

Matkini rodičia stáli na opačnej strane: jej otec sa po vzniku Slovenského štátu pridal ku gardistom. Politicky sa neangažoval, len „využil vtedajší režim, aby si polepšil“. Stará mama bola „riadna hejslováčka“ a Slovenský štát pre ňu predstavoval najkrajšie obdobie života, na ktoré nevedela zabudnúť. Tak aj vyzerali ich spoločné stretnutia – starí rodičia sa medzi sebou vždy hádali a Bohuslav vyrastal v tejto večnej rodinnej konfrontácii. O politike sa bavili v kuse.

V roku 1965 sa matka so synom presťahovala do Bratislavy, kde ju často navštevovali priatelia a známi z intelektuálskych kruhov. Bohuslav so sestrou boli vždy súčasťou ich debát.

August 1968 na prázdninách vo Zvolene

Aj v roku 1968 trávil Bohuslav ako vždy letné prázdniny u starých rodičov. Dňa 20. augusta večer sledovali televízne noviny a stará mama zahlásila: „Ja vám říkám, tohle Rusáci takhle nenechají.“  Na druhý deň ich o piatej ráno budila so slovami: „Já vám to říkala, Rusáci jsou tady. Je válka.“ Všetci sa ráno vybrali na nákup potravín do zásoby, Bohuslav im však ušiel a spolu s kamarátmi si sadli na cestu, aby zablokovali obrnené transportéry valiace sa od Detvy: „Začali strieľať, tak sme sa rozutekali kadeľahšie. Bol to intenzívny zážitok.“

Keď prišiel domov na obed a pochválil sa svojím hrdinstvom starým rodičom, zamkli ho v izbe, aby už nemohol utiecť. Popoludní sa opäť vybrali na nákup a boli svedkami toho, ako niektoré tanky vrážali do davov ľudí na chodníkoch. Z tohto dňa je aj známa obeť Jozefa Leváka, ktorého vo Zvolene prešiel tank.

Ostrov slobody na ŠUP-ke

Bohuslav bol matematicky nadaný a od roku 1970 navštevoval gymnázium so zameraním na fyziku a matematiku. Patril do skupiny chlapcov „rockerov“, ktorí nosili dlhé vlasy a odmietali Husákov režim. Sám nazval Zväz socialistickej mládeže „HuHu – Husákove húsatká“, smeje sa. V prvý deň druhého ročníka ich viacerých zastavil pri školskej bráne zástupca riaditeľa a nechcel ich vpustiť dnu, kým sa nedajú ostrihať. Keď sa vrátili, Bohuslav nebol ostrihaný dostatočne a došlo ku konfliktu, ktorý vyústil až do fyzickej potýčky so zástupcom riaditeľa. Chlapca chceli okamžite vyhodiť zo školy. Keďže svedkovia dosvedčili, že prvý strčil do Bohuslava zástupca, podarilo sa vybaviť aspoň dokončenie školského roku.

Bohuslav pekne kreslil a matka ho následne prihlásila na talentové skúšky na Školu umeleckého priemyslu (tzv. ŠUP-ku), kam ho aj prijali na odbor grafiky: „To radikálne zmenilo môj život. To bola škola s neuveriteľnou slobodou. Na tejto strednej škole vyučovali ľudia, ktorí z kádrových dôvodov nemohli učiť na VŠVU, boli to najväčšie esá nezávislého umenia na Slovensku. Všetci nosili dlhé vlasy a väčšina študentov boli kontroverzné osobnosti. Boli sme vychovávaní k nezávislosti a k samostatnému mysleniu.“ Viacerí absolventi ŠUP-ky ovplynili slovenské výtvarné umenie 60. až 80. rokov. Vďaka tejto výnimočnej atmosfére ich dodnes spája silné puto. Tu sa dostal do styku aj s výtvarným undergroundom.

Cez náhodné stretnutie sa v roku 1974 zoznámil so skupinou undergroundových výtvarníkov „Degenerovaná generácia“, ktorej spoluzakladateľom bol Ján Budaj. Odvtedy boli priateľmi. Po čase sa premenovali na „Dočasnú spoločnosť intenzívneho prežívania“. Jej členmi boli aj Tomáš Petřivý, študent pražskej FAMU a neskôr jeden z prvých slovenských signatárov Charty 77, a básnik Vladimír Archleb zvaný „Rachel“. Inšpirovali sa vtedy oficiálne zakázanými progresívnymi smermi ako surealizmus či dada. Organizovali výtvarné výstavy v ObKaS-och (obvodných kultúrnych a spoločenských strediskách), kde vystavovali aj fotografie a premietali výtvarné filmy. Postupne sa tak dostali ku konceptuálnemu umeniu.

V tom istom roku sa Bohuslav počas návštevy hudobného festivalu v Prahe zoznámil s Václavom Patejdlom (neskôr zakladujúci člen skupiny Elán) a spolu sa stali ako jedni z prvých Slovákov členmi legendárneho spolku Jazzovej sekcie Svazu hudebníků ČSR, ktorý vyvíjal svoju činnosť na hranici cenzúry. V 80. rokoch začala ŠtB na Slovensku postupne predvolávať jednotlivých členov na výsluchy, Bohuslav však predvolaný nikdy nebol.

Život undergroundu

V roku 1975 maturoval a hrozila mu dvojročná povinná vojenská služba. Prihlásil sa na Vysokú školu výtvarných umení (VŠVU). Talentové skúšky síce absolvoval, ale nebol prijatý pre nedostatok miesta. O rok neskôr prekazila jeho prijatie príhoda, keď si nedával pozor na jazyk a na verejnosti rozprával príhody o normalizačnom rektorovi VŠVU sochárovi Jánovi Kulichovi, ktorý pochádzal zo Zvolenskej Slatiny (podobne ako Bohuslavova stará mama). Donášači boli všade a rektora niekto informoval. Na to dostal Bohuslav odkaz, „aby sa už nikdy, ale naozaj nikdy nehlásil na Vysokú školu výtvarných umení,“ smeje sa dnes. Rok pracoval ako aranžér a v roku 1976 začal študovať na fakulte architektúry v Bratislave. Prvé dva roky sa necítil na škole komfortne, atmosféra bola diametrálne odlišná ako na ŠUP-ke: „Tá vysoká škola bola zviazaná takými pravidlami, ako bolo gymnázium. Nemalo to nič spoločné s umeleckou tvorbou a voľným myslením.“

Vo voľnom čase naďalej navštevoval koncerty „hipisáckeho undergroundu“ v Prahe, Ostrave a v Brne, pohyboval sa vo výtvarných undergroundových kruhoch, a preto sa aj dozvedel o procese so skupinou Plastic People of the Universe a o vzniku Charty 77: „Dodnes si pamätám naspamäť niektoré texty od Egona Bondyho.“ Na Slovensku však Charta 77 nemala až taký ohlas. „Môj súkromný názor je, že na Slovensku sa k Charte pridali ľudia, ktorí boli tzv. šesťdesiatosmičkári, to znamená tí, ktorí boli kedysi komunisti a boli zo strany vyhodení, a potom sa dostali do disentu. My sme boli iná generácia, my sme boli antikomunisti už bytostne. My sme nemali žiadny resentiment na ‚68. rok. Z môjho širšieho okruhu sa nepridal takmer nikto. Ten výtvarný svet bol trochu odlišný.“

Po vzniku Charty 77 sa presunuli aktivity do súkromných bytov. Napríklad v byte Jána Budaja sa usporadúvali semináre s pozvanými hosťami alebo súkromné koncerty, ako aj posledný koncert Jaroslava Hutku, signatára Charty 77, pred jeho nútenou emigráciou v roku 1978. Tiež sa nahrávala hudba, kopírovali sa kazety a začali sa publikovať samizdaty. Táto činnosť spočívala v prepisovaní zakázanej literatúry na písacom stroji a vyhotovení maximálneho počtu kópií cez kopírovací papier. Bohuslav zdedil po svojom starom otcovi veľmi kvalitný písací stroj Mercedes a sám vydal dva samizdaty v 12 kópiách. Jedným z nich bola Moc bezmocných od Václava Havla. „To sa potom zviazalo ako diplomová práca, nadpis to nemalo a tých 12 kópií sa rozdalo kamarátom. Alebo fungoval výmenný obchod.“ Pri hrubších knihách sa text rozdelil po 20-30 stranách, „takže niektoré knihy sú zaujímavé tým, že sú písané na odlišných typoch stroja,“ dodáva.  Bohuslav ale nikdy nepocítil žiadne následky týchto aktivít, len raz mu jeho známy-straník potvrdil, že je vo svojich kádrových materiáloch označený ako „politicky nespoľahlivý“.

V roku 1979 organizovala Dočasná spoločnosť intenzívneho prežívania v Bratislave pouličné podujatia akčného umenia, ironizujúcu akciu „Týždeň fiktívnej kultúry“, počas ktorej rozvešali po Bratislave plagáty na fiktívne podujatia, ktoré by sa v socialistickom Československu nemohli nikdy uskutočniť.

Boli to ale aj menšie projekty, ako napríklad tzv. telefónna anketa. Bohuslavovi sa podarilo prepojiť magnetofón s telefónom a nahrávať telefonické hovory. Boli desiati: každý vytočil náhodné telefónne čislo a položil ľuďom tú istú otázku: „Cítite sa byť slobodný?“ Táto anketa bola prezentovaná na viacerých výstavách nezávislej scény na Slovensku aj v Čechách.

V roku 1982 absolvoval vysokú školu, po ktorej nasledovala ročná povinná vojenská služba. Tú si z polovice odslúžil ako projektant vojenských objektov a neskôr bol pyrotechnikom na stavbe v Kamýku nad Vltavou, kde mal na starosti 120 bývalých väzňov: „Vojna ma vrátila do života ako veľmi cynického a zhrubnutého človeka. Keď človek každý deň robí s niečím, čo môže znamenať okamžitú smrť, tak si veľmi rýchlo zvykne na pocit ľahostajnosti.“

V lete 1986 za dodnes nevyjasnených okolností zomrel jeho kamarát Tomáš Petřivý. Telo našli až po niekoľkých týždňoch v jeho byte. Pohreb zorganizoval Ján Budaj a zavolal na neho aj Bohuslava. Zúčastniť sa pohrebu bola riskantná záležitosť, pamätník už vtedy pracoval ako architekt v Dopravoprojekte. „Nás bolo maximálne tridsať a asi 150 policajtov, v kabátikoch, tváriacich sa, že sú tiež pozostalí, a všade nainštalované kamery, ktoré snímali celý pohreb.“

V druhej polovici 80. rokov patril aj Bohuslav k tým ľuďom z výtvarného undergroundu, ktorí nadväzovali kontakty s tzv. tajnou cirkvou a zúčastňovali sa jej stretnutí a aktivít. „Ja som sa pomaly presúval z toho anarcho-undegroundu k tej viere. Až vďaka týmto kontaktom som si uvedomoval, akú veľkú silu dáva človeku viera v tých ťažkých komunistických časoch.“ Dňa 25. marca 1988 mal v pláne zúčastniť sa sviečkovej manifestácie v Bratislave, ale prišiel neskoro a nebol medzi demonštrujúcimi, proti ktorým zasiahli silové zložky. Avšak videl, čo sa na Hviezdoslavovom námestí udialo.

Jeho priateľ Ján Budaj ho oslovil aj počas príprav dokumentu Bratislava/nahlas, ktorý bol publikovaný v roku 1987. Konzultoval s ním urbanistické témy a odborné texty. Naďalej pracoval v Dopravoprojekte, ktorý bol aj projektovou organizáciou ministerstva vnútra: „Delili sme sa na preverených a nepreverených, a tým pádom sme vedeli, na koho si treba dať pozor. Ja som vedel, kto je v kancelárii eštebák, my sme si z toho robili srandu. Nikdy som nepovedal veci, ktoré by mohli niekomu ublížiť, napr. o stretnutiach alebo o výstavách.“

Do pondelka 20. novembra 1989 nič netušil

Piatkový večer 17. novembra 1989 trávil Bohuslav na VŠMU (Vysoká škola múzických umení) v pivnici na diskotéke, kde sa už medzi študentami herectva, ktorí mali úzke kontakty s Pražákmi, pošuškávalo, že sa na Národní tříde niečo stalo. Bohuslav tomu ale nevenoval pozornosť a z centra mesta sa s priateľmi presunul ku kamarátovi, ktorý mal záhradný dom v starej Dúbravke, kde nebol ani telefón, ani televízor. Ani v nedeľu si nepozrel správy na rakúskej televízii, ako to mal každý večer vo zvyku. Do pondelka tak vôbec netušil, čo sa v piatok stalo.

Akonáhle sa od Jána Budaja dozvedel o stretnutiach v Umeleckej besede, pridal sa k novovznikajúcemu VPN a súhlasil s prečítaním svojho mena pod prehlásením VPN, s ktorým vystúpil Milan Kňažko 21. novembra na Hviezdoslavovom námestí. „Vtedy som si uvedomil, že teraz je to naozaj. Už to nie je žiadna hra, že na konci toho prehlásenia budú mená, hop alebo trop, už treba ísť do konca a tvrdo.“

Od známeho, ktorý vtedy pôsobil v pohotovostných plukoch v Senci, sa neskôr dozvedel: „Bohuš, my sme mali nafasované ostré, žiadna revolúcia by nebola, my by sme vás úplne rozstrieľali, ale nedostali sme rozkaz.“  

Bohuslav sa stal tzv. konateľom VPN, nebol členom jeho najužšieho koordinačného centra, ale zabezpečoval realizáciu a komunikáciu jeho rozhodnutí.  

Silným zážitkom bol večer 29. novembra v Slovenskom národnom divadle a vystúpenie Václava Havla, ktorý tu oznámil zrušenie vedúcej úlohy komunistickej strany: „Ľudia vstali, začali jasať, spievala sa hymna. Mne tiekli slzy. Ja som nezabudol, čo sa dialo s babkou a s dedkom, ani na Tomáša Petřivého som nezabudol. Spomenul som si na babičku a ešte som si možno aj nahlas povedal: ‚Babi, teraz máme konečne vyrovnané účty s komunistami.‘“

Súčasne sa angažoval v kruhoch architektov. Zväz architektov Slovenska vydal niekoľko dní po 17. novembri vyhlásenie, v ktorom sa postavil na stranu vtedajšieho režimu. Bohuslav bol v tom čase čakateľom na členstvo vo zväze. Zúčastnil sa najbližšieho plenárneho zasadnutia po zverejnení vyhlásenia: „Keď som počul tie kecy, tak som vstal a vyzval som ich, aby všetci okamžite odstúpili. Odsúhlasili to všetci a zväz architektov v tom momente prestal existovať.“ Vzápätí sa začal formovať nový Spolok architektov Slovenska. Spolu so svojim priateľom Jánom Kodoňom, neskorším partnerom v architektonickom ateliéri, založili Fórum architektov, ktoré týždenne po dobu niekoľkých mesiacov organizovalo diskusie o pálčivých otázkach urbanizmu a výstavby na Slovensku. Taktiež sa aktívne podieľal na procese výmeny vedúcich akademických predstaviteľov fakulty architektúry, ktorí boli funkcionármi komunistickej strany. Stál aj pri vzniku Slovenskej komory architektov.

10. decembra 1989 sa uskutočnila akcia Vitaj Európa, ktorú zorganizovali Martin Bútora, Ladislav Snopko, Ján Budaj a Milan Kňažko. Desaťtisíce ľudí prešli za slnečného počasia na Medzinárodný deň ľudských práv prvýkrát cez hranice do Rakúska. Bohuslav v tej dobe nevlastnil cestovný pas a nevedel, či bude na prekročenie hraníc potrebný. Preto sa akcie zúčastnil na lodi, ktorá ako „živý megafón“ vysielala prenos z hradu Devín na rakúsky breh Dunaja: „Na tej lodi som celú cestu sedel pri spoločnom stole s Karlom Krylom, s mojim pubertálnym aj dospelým idolom. Dobre sme si podebatovali.“

Naďalej bol aktívny vo VPN, podieľal sa na tvorbe zákonov súvisiacich so svojou profesiou, spolupracoval na príprave konkurzov na obsadenie vedúcich pozícií v podnikoch a regionálnej správe, ako napríklad pri obsadení miesta starostu mesta Bratislavy. Pri rokovaniach o výstavbe novej budovy SNR na Hradnom kopci s vtedajším predsedom Slovenskej národnej rady Rudolfom Schusterom zastupoval Spolok architektov Slovenska: „Už keď to začali stavať, sa hovorilo, že to je zverstvo a že to na ten kopec nepatrí.“ Ich cieľom bolo prerušenie výstavby, ktorá sa začala v roku 1986.

Bohuslav bol v porevolučných týždňoch a mesiacoch proti spolupráci VPN s komunistami: „Mne to pripadalo také divné, aj čo sa udialo v Prahe pri voľbe prezidenta.“ Keď bol oslovený, aby v prvých slobodných voľbách kandidoval za VPN, potešilo ho to a podpísal prehlásenie, že nikdy nespolupracoval s ŠtB. Avšak po Budajovej kauze a jeho stiahnutí z kandidátky VPN boli vymazaní viacerí kandidáti, vrátane pamätníka.

Tento príbeh vynúteného odstúpenia jeho dlhoročného blízkeho priateľa z čela VPN dodnes nie je uzavretý: „Vedel som ale, že nikdy nikoho neudal, odkedy ho poznám od jeho 21 rokov. Ten spis sa stratil. Niekde je a niekto ho má. Takisto sa stratil aj Mečiarov spis, takže je to dosť zvláštne. Potom ma už dorazilo hlavne to, že politika sa robila zo zákulisia na Ventúrskej v Mozartovom dome a robilo ju päť ľudí. V dobe volieb a hlavne po voľbách to už bolo divné, že nejaký mozgový trust bude rozhodovať o politike v krajine, ktorá chce byť normálnou štandardnou demokraciou,“ hovorí kriticky s odstupom rokov.

Po volľbách v júni 1990 sa spory medzi Vladimírom Mečiarom a vedením VPN vyostrovali. Posledným dejstvom v Bohuslavovom pôsobení vo VPN bol republikový snem v Košiciach v apríli 1991, kde sa VPN definitívne rozdelilo a pamätník sa pridal na stranu vedenia proti Mečiarovej platforme „Za demokratické Slovensko“. Po odchode z hnutia založil spolu s Jánom Kodoňom ateliér, ktorý sa podieľal na rekonštrukciách významných objektov ako Divadlo Aréna či Tatranská galéria v Poprade a pokračoval v organizovaní architektonických a výtvarných výstav, ako aj konceptuálnych akcií.

Ďalším sklamaním bolo rozdelenie Československa, ktoré niesol veľmi ťažko. Už pred prvými slobodnými voľbami v júni 1990 sa začali objavovať hlasy propagujúce samostatné Slovensko. Bohuslavovi utkveli v pamäti zhromaždenia, na ktorých ľudia mávali zástavami s gardistickým krížom: „Ja som bol čechoslovakista. Po vzniku samostatného Slovenska to bolo druhýkrát v živote, čo som rozmýšľal, že emigrujem. Bola to úplná bezmoc.“ Najviac ho štve, že rozdelenie republiky docielili nacionalisti, ktorí koketovali s vojnovým slovenským štátom.

A odkaz pre dnešných mladých ľudí? „Pokiaľ ide o slobodu človeka, najdôležitejšie je sa nebáť žiť v pravde a pýtať sa pri každom svojom kroku, či to robím správne, či niekomu neubližujem a či to, čo robím, je aj to, čomu verím,“ uzatvára.