Dagmar Kollárová

* 1938

  • No veď práve to. Štiavnica bola taká medzinárodná. Bolo tam asi päť až šesť českých rodín. Napríklad riaditeľ baníckej školy bol Čech, aj riaditeľ chemickej školy bo Čech a aj riaditeľ Plety bol Čech. V Plete robilo asi päť českých rodín na pozícii disponent. Robili mu zle (starousadlíci Štiavničania), hoci napokon ho zobrali medzi seba, lebo s nim nevedeli vykývať. Napríklad celý rok musel predávať za veľkoobchodné ceny, ale on sa nevzdal.

  • Pravdaže som mala problémy. Keby nie ujo Paleček, riaditeľ tej chemickej, tak ma nevezmú do žiadnej priemyslovky. Ja som mala ešte predtým vybavenú od piatej triedy jazykovú školu pre diplomatov v Prahe. Už som tam mala u známych aj ubytovanie, nuž ale nedalo sa nič, tak som bola rada, že ma zobrali na chemickú.

  • Ono to bolo tak. Keď otcovi obchod znárodnili, tak si mysleli, že keď tam dajú partizánovu dcéru, že to bude všetko v poriadku. Dali tam asi ženu partizána Goliana, ale tá si myslela, že všetko čo je v pokladni, je jej. Tak kúpila dcére nábytok. Potom prišli z tej Chemodrogy prosiť mamu, aby do obchodu išla za vedúcu. Oni dobre vedeli, že otec, ktorý bol vtedy nezamestnaný, jej bude pomáhať a robiť to čo treba. Mama tam bola potom až do dôchodku.

  • Celé nahrávky
  • 1

    Lutila, 17.01.2021

    (audio)
    délka: 37:39
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020
  • 2

    Lutila, 07.02.2021

    (audio)
    délka: 30:15
    nahrávka pořízena v rámci projektu Príbehy 20. storočia - česká menšina 2020
Celé nahrávky jsou k dispozici pouze pro přihlášené uživatele.

Ako dcéra českého podnikateľa s drogériou som nemohla študovať, čo chcela

Dagmar Kollárová s rodičmi 1940
Dagmar Kollárová s rodičmi 1940
zdroj: Archív pamätníčky

Dagmar Kollárová pochádza z rodiny malých podnikateľov. Dnes by sme jej otca nazvali živnostníkom. Volal sa Alois Pohlreich a pochádzal z malého mesta Polná pri Jihlave na Morave. Jeho otec tam mal mäsiarstvo. Dagmarin otec Alois sa vyučil za drogistu a v roku 1936 prišiel podnikať do Banskej Štiavnice. Bol šikovný a úspešný obchodník a miestni ho považovali za konkurenciu. Jej mama Mária, rodená Hynková, tiež pochádzala z Moravy od Vyškova. Doma bola učiteľka, ale v Banskej Štiavnici neučila, lebo bola Češka. Preto bola ženou v domácnosti. Dobré časy za medzivojnovej ČSR sa pre Aloisa skončili po vzniku vojnovej Slovenskej republiky v roku 1939. Vtedajší režim Čechov vyháňal a posielal ich späť do Protektorátu Čechy a Morava. Jeho nevyhnali, lebo Banská Štiavnica bola multikultúrne mesto a bolo tam aj niekoľko Čechov na významných postoch, ako boli napríklad riaditelia škôl. Ale nový režim mu škodil. Musel napríklad predávať tovar za veľkoobchodné ceny, takže nič nezarobil. Cez vojnu Dagmarin otec pomáhal partizánom a raz skončil aj v cele smrti, odkiaľ sa dostal len šťastnou náhodou. Po nástupe komunistov k moci mu obchod s drogériou znárodnili. Vtedy mal na sklade tovar za 4,5 milióna korún. Ako dieťa živnostníka a triedneho nepriateľa si nemohla pamätníčka veľmi vyberať, kam pôjde na strednú školu. Jej otec mal v meste veľa priateľov, tak jej vybavil aspoň chemickú priemyslovku. V roku 1957 skončila Chemickú priemyslovku a dostala pracovnú umiestnenku do Žiaru na Hronom do Závodu SNP. Keď sa na jeseň v roku 1989 začali demonštrácie proti komunistickému režimu, pamätníčka si povedala, že sa to dalo čakať. Rozpad Československa vnímala negatívne, keďže jej rodičia boli Česi a časť ich rodiny žila v Čechách. Dnes žije na dôchodku v Lutile pri Žiari nad Hronom.