Milan Kňažko

„Toto netreba nikdy zabudnúť. Netreba to nikdy zabudnúť tým, ktorí tento režim vytvorili a ktorí ho udržovali a myslím, že to mladým treba stále pripomínať a mrzí ma, že nebola príhodná doba, že po boku nacistického teroru sa rovno komunistický teror nedal takisto mimo zákon. Myslím si, že je to chyba, pretože dnes sa znovu objavujú mladí komunisti, ktorí to chcú už robiť inak a ktorí sa, samozrejme, opierajú o Vladimíra Iľjiča Lenina, Marxa, Engelsa a podobných deviantov.“

„Dnes už na tom vlastne nikomu nezáleží. Sám som ale šokovaný, že stretávam ľudí, alebo čítam v tlači, že nostalgicky spomínajú na minulý režim, lebo veď mali zaistenú prácu, mali takzvané sociálne istoty. No väčšie sociálne istoty ako väzenie a koncentračný tábor neposkytuje žiaden štát, žiadna inštitúcia. Dokonca ešte ak dostane celu na južnej strane alebo pri radiátore, tak je to úžasné a má istotu. Toto, len o niečo láskavejšie, obohnané ostnatým drôtom, bolo Československo a celý socialistický tábor, v úvodzovkách. Čiže keď je niekomu ľúto za tým väzením, tak je to preto, že preňho hodnota ako je sloboda prejavu, neznamená nič. Pretože aj tak nikdy nemal čo povedať alebo nechcel. Jeho vec. Sloboda pohybu, cestovania? Aj tak necestoval. Ani vtedy, ani teraz a nikdy nebude. Tak takýchto chápem, že možno to bolo lepšie pre nich. Tak ako možno aj pre ovce je lepšie, že nežijú nadivoko v lese, ale že sa o nich stará bača, že ich podojí a ešte aj pohladká a ostrihá im vlnu. Chápem ľudí na tejto mentálnej úrovni, že spomínajú s nostalgiou na minulý režim. Ale každý, čo len trochu chce ten dar, ktorý dostane, ktorý sa nazýva život, zobrať do svojich rúk a niečo s ním urobiť, tak preňho to bolo niečo strašné, niečo odporné, hnusné a neprijateľné.“

„Zažil som takisto veľmi intenzívny nátlak a vydieranie na spoluprácu s ŠtB v roku 1975. Mal som tridsať rokov a veľmi vážne som uvažoval o emigrácii a nakoniec som sa vzoprel a povedal som si, že som tu doma. Niekoľko rokov potom som mal zošrotovaný pas, aj služobný, aj súkromný. Vždy mi ho obnovovali a dávali, keď sa za mňa minister kultúry Válek zaručil, že sa budem slušne správať v zahraničí. Ale bol to silný tlak.“

„Treba si dávať na to veľký pozor a treba stále mladým vysvetľovať, že komunizmus je možno dobrý ako okrajový folklórny prvok v politickom spektre demokratickej krajiny, len sa nesmie dostať nikde do vlády. Nesmie vytvoriť vládu nad krajinou, pretože tu máme strašné príklady z krajín, kde sa to podarilo a keby sme zrátali mŕtvych, teda vyvraždených ľudí, tak komunizmus ich má viac na svedomí, bohužiaľ, ako práve nacizmus. Čím nechcem samozrejme obhajovať nacizmus, vôbec nie, ale hádžem to do jedného vreca. Možno sme všetci boli tak trochu zbabelci, niektorí väčší, niektorí menší. Nechápem, ako sa zo dňa na deň z tých ľudí, ktorých som poznal v šesťdesiatom ôsmom, keď bola úžasná solidarita proti okupácii, úžasná otvorenosť, a kde sa prejavilo to najlepšie v nás, čo kedy vzniklo, tak sa to skrátka dostalo na povrch podobne ako v osemdesiatom deviatom roku. Toto mali spoločné tieto dve obdobia, že ľudia dokázali viac, než by si človek myslel.“

„V júni v roku 1989 som podpísal Několik vět. Nepodpísalo to veľa ľudí. Podpísal som to preto, lebo som čítal v Rudom práve a v Pravde ako odsudzujú mojich kolegov a priateľov ako Bartošku, Polívku, nakoniec Havla, a tak ďalej za niečo, čo ten pamflet o ľudských právach vôbec neobsahoval, pretože ten nikdy nebol zverejnený. Tak som to podpísal z akéhosi vzdoru. Treba povedať, že som sa začal v roku 1989, keď som mal štyridsaťštyri rokov, cítiť dospelý a nechcel som už tieto odporné pretvárky. Už som mal toho, skrátka, tak akurát plné zuby. Podpísal som toto a situácia okolo mňa sa trošku začala meniť, tak som pre istotu ešte podpísal v auguste takú petíciu za oslobodenie politických väzňov, lebo vtedy zavreli Čarnogurského, Ponickú, a myslím, že aj Kusého, keď kládli kvety zavraždeným deťom k dvadsiatemu prvému výročiu po okupácii. Potom ma nepustili na festival do Madridu a do Barcelony, kde som mal dva filmy v tom čase, Dobří holuby se vracejí a Papilio, tak som sa domáhal stretnutia s ministrom kultúry Koyšom. Keď ma viacnásobne neprijal, tak som zobral titul zaslúžilého umelca a začiatkom októbra, teda presne trinásteho, som to odniesol na ministerstvo kultúry a napísal som otvorený list. Ten list som poslal na ÚV, na vládu a do Pravdy, ale na druhý deň ho vysielali v Slobodnej Európe, kde som ho neposlal.“

„Revolúcia sa podarila. Dosiahla to, čo bolo jej zmyslom a cieľom, že slobodné voľby sa opakujú, je sloboda prejavu a tlače, ale je to každodenný boj o to, aby sme ju udržali, aby bola taká, aby vyhovovala čo najväčšiemu počtu ľudí a skupín. Takže to, čo sme chceli, sme dosiahli. No a každými voľbami sa to kamsi posúva, čo už nebudem charakterizovať. Je to už skrátka normálny, prirodzený vývoj, aj keď ten štyridsaťročný hendikep, aj keď ten balvan ešte visí na nohe nás všetkých, ktorí sme to zažili. Tá mladá generácia už je iná, ale opäť vyrastá do sveta, ktorý je deformovaný práve tými, ktorí tú olovenú guľu majú stále na nohách. Majú to v hlavách, lebo nohy sú slobodné, len hlava je zaťažená ešte stále týmito boľševickými deformáciami.“

„K tomu totalitnému režimu, keď to dnes spätne hodnotím s odstupom dvadsiatich rokov, tak to bola každodenná pretvárka. Vtedy sa hovoril vtip, že Československo má tridsať miliónov obyvateľov, pätnásť je za socializmus a pätnásť miliónov proti. Pretože každý žil akýsi rozporuplný život. Musel sa pretvarovať, pokiaľ chcel profesijne niečo dosiahnuť, alebo pokiaľ nechcel ísť priamo do väzenia. Takže žili sme v neobyčajnej pretvárke. Bolo to obdobie denných obáv, ponižovania, neslobody.“

„Nevysporiadali sme sa s minulosťou. Ja som kedysi v osemdesiatom deviatom navrhoval, aby ľudia typu Biľak a z Ústredného výboru išli pred súd, aby boli odsúdení tak ako v niektorých krajinách to je možné, na takých dvestopäťdesiat, tristo rokov väzenia a aby sme ich po troch týždňoch prepustili, aby sme ich omilostili, ale aby prebehol akt spravodlivosti. Aby z tej vily, ktorú ukradol, sa presťahoval do tých bytov, ktoré stavali pre pracujúcich, niekde do paneláku a aby tam bola detská škôlka. Veď ich bolo zopár takýchto prominentných eštébákov a boľševikov. S týmto sme sa nevysporiadali.“