Vrátili sme sa do lona vlasti, ale zostali sme slovenskou menšinou
Michal Hronec sa narodil 11. júna 1935 vo vtedajšom Maďarskom kráľovstve, v meste Slovenský Komlóš alebo tiež Slovenská Chmelnica. Mamička Anna, za slobodna Rafajová, vyrastala len so svojim otcom, keďže matka jej zomrela, keď mala dva roky. Pamätníkov otec, Michal Hronec, bol od nej o štyri roky starší. Neostávalo mu nič iné, len sa hneď zamestnať v službách gazdu, u ktorého strávil najbližších desať rokov. Po Druhej svetovej vojne, v roku 1947, došlo k presídleniu Michalovej rodiny. Nachádzali sa v transporte, ktorý mieril do Galanty. Následne pokračovali do obce Kajal, kde po troch týždňoch dostali dom. Aj napriek tomu, že sa vrátili do vlasti, stále sa cítili ako menšina, keďže mnoho miestnych ich neprijalo najlepšie. Cesta trvala dva a pol dňa a bola veľmi únavná. V roku 1950 Michal odišiel do Bratislavy, kde sa stal tesárskym učňom v Montostave. Neskôr sa chcel stať murárskym učňom. Potom bol prijatý na Strednú priemyselnú školu v českom Prostějove, kde študoval do roku 1955. Následne sa vrátil do Bratislavy, kde získal umiestnenku do Čiech na pozíciu asistenta na Krajskej hygienickej epidemiologickej stanici. V roku 1960 sa Michal oženil s hlboko veriacou ženou. Nebolo tajomstvo, že Michal aj jeho otec boli členmi komunistickej strany. Po privatizácii sa stal poradcom a neskôr po zmene majiteľa výrobným námestníkom. Pôsobil tak v podniku do roku 1999, potom ho prepustili. Po roku 2000 sa stal stavebným majstrom. Vo veku 84 rokov ukončil stavbársku kariéru. Pamätník sa dokonca vydal po dráhe spisovateľa a napísal ságu rodu, ktorú vydal pod názvom “Nenapísané pamäti- Sen môjho otca”. Rovnako zozbieral verše z jeho rodiska, ktoré vyšli pod názvom “Za väčšou skyvou”. V súčasnosti je členom Spolku Slovákov z Maďarska a tiež pôsobí v Geologickom združení dolnozemských Slovákov.