Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.

Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)

Michal Hronec (* 1935)

• narodený 11. júna 1935 vo vtedajšom Maďarskom kráľovstve, v meste Slovenský Komlóš alebo tiež Slovenská Chmelnica

• matka Anna, za slobodna Rafajová

• otec bol Michal Hronec

• svadba rodičov v roku 1934, neskôr pribudli ďalší traja súrodenci

• Michal sa v škôlke učil výhradne po maďarsky, po slovensky deti hovoriť nesmeli

• 1947 - presídlenie- Galanta- obec Kajal, získanie domu po troch týždňoch

• 1950 - Michalov odchod do Bratislavy - tesársky učeň v Montostave, neskôr sa chcel stať murárskym učňom - prišlo prijatie na Strednú priemyselnú školu - štúdium v českom Prostějove do roku 1955

• 1960 - svadba so ženou z hlboko veriacej rodiny

• Michal aj jeho otec boli členovia komunistickej strany

• po roku 1968 bol Michal naďalej stavbyvedúci - potom päť rokov riaditeľ závodu, z ktorého bol odvolaný kvôli udaniu za porušenie vnútrostraníckej demokracie - ďalšie tri roky vedúci odboru racionalizácie technického rozvoja na podnikovom riaditeľstve - potom riaditeľ výstavby domu odborov do roku 1981

• napísal ságu rodu, ktorú vydal pod názvom “Nenapísané pamäti - Sen môjho otca”, zozbieral verše z jeho rodiska, ktoré vyšli v knihe “Za väčšou skyvou”

• v súčasnosti člen Spolku Slovákov z Maďarska, pôsobí tiež v Geologickom združení dolnozemských Slovákov

“Vrátili sme sa do lona vlasti, ale zostali sme slovenskou menšinou… dodnes ma to mrzí, ale je to tak.”

Aj takéto pocity nadobudli tí, ktorí sa síce dobrovoľne rozhodli podstúpiť presídlenie po Druhej svetovej vojne, avšak zďaleka s lepšími očakávaniami, než boli tie v skutočnosti. Je pravdou, že prijatie miestnych nebolo najvľúdnejšie, ale zostať Slovákmi s možnosťou každodenného používania svojho rodného jazyka bez obmedzení bolo pre nich to najdôležitejšie. 

O rodisku pamätníka, jeho najbližších a spôsobe života

Michal Hronec sa narodil 11. júna 1935 vo vtedajšom Maďarskom kráľovstve, v meste Slovenský Komlóš alebo tiež Slovenská Chmelnica. Ide o mestečko, ktoré je dodnes v Maďarsku považované za stredisko slovenskej menšiny, preto nie je prekvapivé, že všetci Michalovi predkovia boli slovenského pôvodu. 

Mamička Anna, za slobodna Rafajová, vyrastala len so svojim otcom, keďže matka jej zomrela, keď mala dva roky. Nakoľko sa narodila v čase vypuknutia Prvej svetovej vojny, ktorej okolnosti donútili jej otca narukovať, postarala sa o ňu a jej staršieho brata otcova sestra. “Tak mu to sľúbila.” Po návrate jej otca z vojny prišla spolu s ním tiež macocha, teda jeho druhá manželka. Okrem nej pribudli časom do rodiny ďalší dvaja súrodenci. Možno aj to bol jeden z dôvodov, kvôli ktorému sa vydala veľmi zavčasu, nemala ani osemnásť rokov. Pamätníkov otec, Michal Hronec, bol od jeho mamičky o štyri roky starší, a síce sa rodine v jeho rannom detstve darilo, problémy na seba nenechali dlho čakať. Jeho otec bol úspešný živnostník, ale kvôli náklonnosti k hazardu a alkoholu zomrel veľmi skoro. Ako osemročný chlapec sa tak stal polosirotou a po vyplatení dlhov rodina zostala veľmi chudobná. Neostávalo mu nič iné, len sa hneď zamestnať v službách gazdu, u ktorého strávil najbližších desať rokov. 

Jeho rodičia sa zoznámili ako veľmi mladí, na tzv. priadkach, ktoré organizovali miestne staršie dámy, väčšinou vdovy. Svadba sa uskutočnila v roku 1934, teda v čase keď bola Anna už tehotná. Začiatky mladomanželov neboli vôbec jednoduché, keďže dom nevlastnili a museli sa uchýliť na neďalekom salaši. Pravdepodobne kvôli nevhodným podmienkam zomrela prvorodená dcéra na záškrt. Pamätník, ktorý sa narodil o rok neskôr, mal už pripravené lepšie podmienky, keďže sa ho mamička rozhodla porodiť v dome jej otca, kde nemalo hroziť žiadne nebezpečenstvo. V roku 1937 sa im podarilo kúpiť si vlastný dom, a tak otec získal nový sociálny status, želiar s domom. S domom prišli aj istoty, na základe ktorých sa rodina rozšírila o ďalších troch súrodencov pamätníka.       

Slovenský Komlóš, ktorý bol vybudovaný vďaka tvrdej práce prvých rodín usadlíkov, bol v tridsiatych rokoch na značne vysokej úrovni. Dopomohla k tomu tiež veľmi úrodná hospodárska pôda, vďaka čomu nikdy ľud netrpel hladom. Politické udalosti miestnych obyčajných ľudí väčšinou nezaujímali, ich prioritou bolo zabezpečiť svoje rodiny. Ale aj napriek tomu si boli vedomí určitej ťažoby, ktorú museli ako Slováci žijúci v Maďarsku, znášať na svojich pleciach. Napríklad uchádzať sa o prácu na obecnom úrade bolo pre Slováka nemožné. Všetky úradné či administratívne funkcie mohli zastávať len Maďari, alebo ľudia s pamaďarčeným priezviskom, ktorí ovládali maďarský jazyk. Výnimkami neboli ani pozície policajtov, žandárov, učiteľov a mnohých iných. Pamätník si spomína, že ako malý chlapec v škôlke sa celé doobedie spolu s ostatnými, venovali sa výučbe maďarského jazyka a nové slová si opakovali bežne aj dvadsaťkrát. Za nedodržanie pravidla prišiel zväčša trest. “Obyčajne sme dostali vždycky pohlavok,” dodáva pamätník. Napriek týmto nepríjemnostiam sa rodina nikdy nezamýšľala nad odchodom, keďže poľnohospodárske podmienky boli viac než dobré, a tým pádom bolo vždy čo jesť. Pamätník to ako malé dieťa nikdy nebral tragicky. Fakt, že v škole sa rozprávalo po maďarsky a mimo nej už len po slovensky, bol pre neho normálny stav. Niečo, na čo si zvykol. Vnímal to skôr s nadhľadom a s istou dávkou humoru.  

Roky plynuli a Druhá svetová vojna bola za dverami. Spolu s ňou prišli aj posledné roky života pamätníkovej rodiny v Slovenskom Komlóši. Čo sa týka židovského obyvateľstva, v mestečku ich veľa nebolo. Avšak tí čo tam žili, venovali sa zväčša podnikaniu s tovarom. Pamätník si nespomína, že by bol svedkom nejakých zverstiev, ktoré boli na nich páchané, ale pamätá si, že po vojne sa vrátili nanajvýš dve rodiny. Do roku 1944 pamätníkova rodina aj napriek neutíchajúcej vojne žila podobne ako pred jej vypuknutím. Rok pred jej koncom bol však jeho otec povolaný, čo obrátilo ich rodinný život naruby. Doslova šťastím v nešťastí bolo v tom čase narodenie štvrtého súrodenca. V Maďarsku sa totiž viedla taká politika, že ak mala rodina štyri deti, štát sa nemohol postarať o rodiny vojakov, ktorí museli narukovať. Jeho otcovi bola tak udelená výnimka a mohol sa vrátiť domov. Keď sa blížil koniec vojny, pamätník si spomína, že Rusi sa prehnali dedinou za jednu jedinú noc. Nakoľko v tú noc bola rodina kvôli výbuchom v bunkri, ani len netušili, že majú ruských vojakov už vo dvore. Až na to, že ukradli slamu pre svoje kone, správali sa v dome relatívne slušne. Snáď dva najzreteľnejšie fakty, ktoré si pamätník z konca vojny zapamätal, bolo umiestnenie dela v blízkosti ich domu či rozbitá strecha, ktorú im spôsobili výbuchy. Avšak, našťastie, nič horšie sa nestalo. “To bola celá vojna u nás.”

Po vojne prišlo presídlenie

“Slováci sa prebudili hneď po vojne.” Dôkazom toho bolo, že od roku 1946 sa začal slovenský jazyk používať v školách stále viac. Nebyť túžby jednotného maďarského národa a nemiznúceho pravidla pomaďarčovania si priezvisk najmä medzi vyštudovaným obyvateľstvom, by snáď nikto ani dobrovoľne opustiť Slovenský Komlóš nechcel. Dokonca ani Maďari nechceli aby Slováci začali z mestečka húfne odchádzať, nakoľko išlo o rozvinutú obec s veľkým kostolom, murovanými domami a pracujúcimi ľuďmi. Slovenská strana však rovnako mala cieľ poslovenčiť juh Slovenska. Dôsledkom bolo vzájomné presídlenie obyvateľstva v roku 1947. Išlo o dobrovoľné rozhodnutie, pričom oň malo záujem v Maďarsku vyše 100 000 Slovákov. Reálne sa nakoniec presídlilo 73 000 Slovákov, keďže nešlo zďaleka o jednoduché rozhodnutie. 

V rodine pamätníka mal posledné slovo otec, nakoľko mamička to nechala na neho. On vždy túžil po tom, aby jeho deti navštevovali slovenské školy, kde sa bez obmedzenia môžu vyjadriť vo svojom rodnom jazyku, čo v Maďarsku nebolo nikdy tak úplne možné. Pamätník už v útlom veku pochopil, že bude mať nový domov, keď z otcových úst zaznelo: “Ideme, mama!”

Samotná cesta bola vyčerpávajúca, či už z fyzického alebo emocionálneho hľadiska. Najprv muselo prebehnúť rozdelenie do transportov, ktoré Maďari pri vycestovaní kontrolovali a pri príchode zase Slováci evidovali. Vystupovalo sa v rôznych slovenských mestách, ako bola napríklad Galanta, Nové Zámky a podobne. Ešte pred samotným vysídlením, do Slovenskej Komlóši, prišli skupiny starších, ktorí podľa životných podmienok v Maďarsku hľadali pre ľudí na Slovensku rovnaké domovy. Jeho rodina si mohla so sebou vziať všetko okrem nehnuteľností, ktoré sa, pravdaže, vymieňali medzi sebou. Cestu oveľa viac prežívali rodičia ako deti. Deti to vnímali ako dobrodružnú cestu za niečím novým. Pamätník nikdy nezabudne na emotívny obraz svojich rodičov, kedy otec so slzami v očiach a rukou na ramene mamy, zo seba pomaly dostáva svoje rozlúčkové slová: “Ešte raz sa pozrieme do ulice a na náš domov.” Cesta trvala dva a pol dňa, pričom cieľom bola Galanta. Z Galanty ich previezli do obce Kajal, kde vznikli hneď na začiatku značné problémy. Prišlo tak veľa ľudí, že nebol pre nich ihneď voľný dom, čo znamenalo dočasné umiestnenie troch rodín do jedného. Rodiny sa síce poznali, ale hádky vznikali tak či tak, najmä pri varení. Na základe súpisu majetku sa asi po troch týždňoch rodina dočkala svojho vlastného domu.

Prijatie medzi miestnymi nebolo rozhodne úplne najpríjemnejšie. Hneď počas prvej silvestrovskej zábavy sa otec pamätníka pobil s miestnymi. Nakoniec si na seba zvykli, avšak stále sa rodina pamätníka cítila ako národnostná menšina na Slovensku. Pamätník so súrodencami začal navštevovať meštianku v Galante, do ktorej dochádzali päť kilometrov pešo tam aj naspäť. Prvý rok bol pre nich náročný, keďže slovenčinu nemali na takej úrovni, ako ich rovesníci. Dokonca hrozilo presídlencom prepadnutie, ale nakoniec sa nad nimi zmilovali. Prišiel rok 1948, zmena režimu a najmä obdobie kolektivizácie. “Všetko, čo mám, odovzdám do družstva a budeme si žiť takto,” spomína si na otcove slová po vzniku jednotných roľníckych družstiev. Jeho otec totiž najprv v rámci družstva pracoval ako robotník a neskôr ako dojič kráv. Rovnako sa stal súčasťou komunistickej strany. 

Prierez osobným životom pamätníka

Po nastolení nového režimu sa pamätník stihol stať ešte členom Československého zväzu mládeže, no iskričkou či pionierom už nie. V roku 1950 opustil domov a rozhodol sa prísť do Bratislavy, kde sa stal tesárskym učňom v Montostave. S prácou nebol spokojný, tak sa dal na prepis z tesárskeho na murárskeho učňa, avšak to už nedokončil, keďže bol prijatý na Strednú priemyselnú školu v Bratislave. Nástup nedopadol úplne podľa jeho predstáv, nakoľko namiesto štúdia v Bratislave, musel nastúpiť na štúdium v českom Prostějove. Nič to však nemení na tom, že školu sa mu podarilo absolvovať bez výrazných problémov. Štúdium trvalo štyri roky a úspešne ho ukončil v roku 1955. “Boli to pre mňa také dosť príjemné roky.” 

Následne sa vrátil do Bratislavy, kde získal umiestnenku do Čiech na pozíciu asistenta na Krajskej hygienickej epidemiologickej stanici. Pôsobil tam však len dva mesiace, pretože bol povolaný do povinnej vojenskej služby. Pamätník nastúpil v Galante, kde rozhodli, že bude umiestnený v Litoměřiciach s hodnosťou ženistu. Strávil tam viac času v kuchyni, vďaka čomu sa naučil aj variť. Výkon služby tam však nekončil. Absolvoval tiež dôstojnícku školu, ktorá už nebola med lízať. Bol tiež pomocnou silou pre učiteľov, ale stále to nezmenilo jeho názor na službu - nevnímal ho pozitívne. Poslednou zastávkou bola opustená oblasť, kde nakoniec rozhodli, že výkon svojej povinnej vojenskej služby ukončí ako kreslič na vtedajšom Veliteľstve prvého vojenského okruhu v Prahe. 

Jeho návrat do civilu odštartovalo prijatie do národného podniku Pozemné stavby Bratislava. Spočiatku pôsobil znovu ako asistent, ale už po roku sa stal stavbyvedúcim dvoch veľkých objektov. Písali sa 60. roky a nebolo žiadnym tajomstvom, že tak ako jeho otec, aj on sa stal členom komunistickej strany. Pamätník si dokonca spomína na menší problém s členmi strany. Totiž, jeho nastávajúca, s ktorou sa oženil v roku 1960, pochádzala zo silne veriacej rodiny a kvôli tomu musel pamätník absolvovať sobáš v kostole, s čím mal problém napríklad aj jeho otec. Nakoniec došlo k predvolaniu a musel svoje rozhodnutie vysvetliť. 

Blížil sa rok 1968 a invázia ruských vojsk. Pamätník si spomína, že v deň, keď robotníci videli ruské tanky, všetci zo stavby ušli, keďže nadobudli pocit, že budú musieť chrániť svoje rodiny. Pamätník sa tak rozhodol ísť domov. Spomína si, že sa spolu so susedom išli pozrieť na tanky, ktoré boli blízko, ale nakoniec išli radšej naspäť, a tak sa nestali súčasťou žiadnych nepokojov. Keď sa situácia mierne upokojila, chlapi sa vrátili do práce a na stavbe pokračovalo všetko ako predtým. Počnúc normalizáciou sa jeho život vôbec nezmenil, stále bol stavbyvedúcim. Neskôr sa stal na päť rokov riaditeľom závodu, z ktorého bol odvolaný kvôli udaniu za porušenie vnútrostraníckej demokracie. Dodnes nevie prečo sa to celé udialo a najmä to, prečo sa ho dotyčný rozhodol udať. Na ďalšie tri roky sa stal vedúcim odboru racionalizácie technického rozvoja na podnikovom riaditeľstve. Tam dostal ponuku na riaditeľa výstavby domu odborov, ktorú vykonával do roku 1981. Neskôr pôsobil ako riaditeľ stavby výroby, čo sa nezmenilo ani po roku 1989, teda po Nežnej revolúcii. Zmena, ktorú však výrazne registroval a s ktorou nesúhlasil, bol určite rozpad Československa v roku 1993. “Mne sa to veľmi nepáčilo, že sme sa rozišli,” dodáva.   

Výkon jeho spomínanej funkcie trval až do privatizácie, kedy národný podnik prebral súkromník, ktorý sa podľa jeho slov práci vôbec nerozumel. Pamätník sa tak stal poradcom a neskôr po zmene majiteľa výrobným námestníkom. Pôsobil tak v podniku do roku 1999, potom ho prepustili. Po roku 2000 sa stal stavebným majstrom vo firme priateľa, neskôr tiež pomáhal mladým chlapcom s učením techniky. Pamätník sa dokonca vydal po dráhe spisovateľa a napísal ságu rodu, ktorú vydal pod názvom “Nenapísané pamäti - Sen môjho otca”. Rovnako zozbieral verše z jeho rodiska, ktoré vyšli v knihe “Za väčšou skyvou”. 

Pamätník sa rozhodol zavesiť na klinec jeho mnohoročnú stavbársku kariéru až vo veku 84 rokov. Počas svojho pracovného života bol workoholikom, ktorý mal svoju prácu rád. V súčasnosti je členom Spolku Slovákov z Maďarska a tiež pôsobí v Geologickom združení dolnozemských Slovákov. Dokonca sa im spoločne podarilo vydať knihu. Je viac než obdivuhodné, že sa stále na sebe snaží pracovať a zaujíma ho spoznávanie nových vecí.