Anna Greňová

No 24. februára som normálne išla do zamestnania, pracovala som vo vagónke. Tiež som takým tam, mala som tam aj také veľmi blízke kolegyne, ktoré vlastne neboli v krúžkoch, ale sme spolupracovali a pomáhali mi tiež aj tak v tom laickom apoštoláte, sem tam s nejakou dobrou knihou, a tak ďalej. Tak s nimi som hovorila, im som povedala, že vlastne, čo sa stalo u nás, že som počula, že pána kaplána zatkli. Nebola som vo svojej kancelárii a v susednej kancelárii ma zavolal k telefónu kádrovčík. Som sa prihlásila a on hovorí, že choď sa obliecť a máš, že si predvolaná na Úrad práce. No, ja som sa ho pýtala, že načo mám ísť na úrad práce a on hovorí, že oni potrebujú si doplniť nejakú evidenciu.

Čiže hneď mesiac po zatknutí bez súdu, bez všetkého vydali exekučný príkaz. Exekuovali mi všetky osobné veci, úplne smiešne. Mamka mi povedala, že všetky veci sú zabavené, čo ma ako veľmi prekvapilo. No, a môžem spomenúť to, že zatknutá som bola 24.2. 1953 a už 19.3.1953 bol vydaný exekučný príkaz na zaistenie celého majetku, aj keď som ešte nebola ani odsúdená, ani vlastne sa nevedelo, nevedelo, čo so mnou bude...

V tom čase sa už kamarátila s Františkom Greňom, už potom mojim manželom neskôr, tak som jeho oslovila, čo on akože tiež súhlasil s tým a kde už som povedala, aby zohnal ďalších chlapcov on. No a takto to začalo vlastne, najprv začal fungovať ten dievčenský krúžok pod vedením toho nášho pána kaplána Martina Mikulcu, Mikulca sme sa stretávali tak dosť pravidelne, mne sa zdá, že asi každé dva týždne, stále v inom byte, s programom čisto náboženským, nebolo tam nič politického, začínali sme modlitbou, s prečítaním svätého Písma, s rozjímaním o tom a potom každý hovoril ako zo svojho prostredia, vlastne, čo, čo tam videl, čo sa zdalo, kde by sa dalo pomôcť , či už po tej náboženskej stránke alebo aj takej čisto občianskej veci niekomu pomôcť, tým tápajúcim s dobrou knihou, s dobrým slovom.

Zabočili na okres ku zadnému vchodu, vy vytiahli ma z toho auta, no alebo už povedali, aby som vystúpila a zobrali medzi seba išli sme zadným vchodom hore schodami. Čo som si všimla hneď, že schody boli celé zakrvavené. To mi už voľačo si naháňalo strach a som si myslela no, Pane Bože, už to začína. Vyšla som hore s nimi a voviedli ma do jednej veľkej miestnosti, v ktorej boli, ja už neviem možno osem, možno desiati asi títo tajní.

No tak, pán Milan, pán Nahálka však ich začali hneď už potom prenasledovať. Milana ako vatikánskeho agenta, čiže ako sa dostal z nemocnice, potom z toho liečenia v Turčianskych Tepliciach, tak už začali aj za ním chodiť zo Štátnej bezpečnosti a on už potom, potom druhom liečení v Turčianskych Tepliciach sa začal ukrývať, lebo oni normálne išli za ním ako za vatikánskym agentom, za špiónom. No a za doktorom Nahálkom takisto, však bol veľký funkcionár v Spišskej Kapitule, tak jeho takisto, keď bol doma na Tepličke ho chceli zatknúť a tam nejak to prekazili, nejak, nejak, nejaký občan z Liptovskej Tepličky, nejaký mladý človek, ktorý mal ako eštebákom ukázať alebo ho doviesť k nemu. On práve, myslím, že slúžil svätú omšu, doktor Nahálka, oni tam vtedy išli, on nejak mu dal vedieť, takže Nahálka ušiel doslova neviem, či dajak nepopreskakoval alebo čo a odišiel, ušiel, do tých kopcov tam za Tepličkou a vlastne tam vtedy sa začalo jeho ukrývanie, jeho ilegálna činnosť.

On už potom začal mi hovoriť konkrétne mená, samozrejme v prvom rade Milana a Nahálku, potom ako sa stretávam s našim kaplánom a už začali po tejto stránke hovoriť: „Tieto veci, či vy tam sa s kamarátmi, s kamarátkami stretávate, to nás nezaujíma. Nás zaujíma to, kedy a kde ste sa stretli s Milanom, s Nahálkom, čo bol cieľ toho stretnutia, čo ste robili, o čom ste rozprávali a kde by sme sa mohli stretnúť my s nimi.“ No tak a toto začalo, kde je Milan, kde je Nahálka toto takéto vyšetrovanie asi od možno desiatej pol jedenástej pred obedom dvadsiateho štvrtého, bo trvalo až do, do poobedia asi do piatej poobedia dvadsiateho piateho februára nepretržite bez spánku. Oni sa, vyšetrujúci sa striedali pri mne stále, neviem po akom čase a vlastne ich nezaujímalo, oni mi aj povedali: „Nás nezaujíma nič iné len, aby ste nám povedali, kde sa, kde sa nachádzajú tí dvaja a idete domov.“ Hovorím: „Tak toto vám nepoviem, lebo neviem.“ „No však vy nám, vy sa, vy sa na to rozpamätáte.“ No, takže vlastne celú noc bolo to, iba tieto dve otázky, unavovalo to, potom ma už postavili, nechal ma v noci sedieť, stála som, to, ja som už driemala na nohách, ma už kymácalo. Hovorí: „No tak ale, aby sta sa tak troška prebrali, tak pekne si zložte pršteky a vás trocha pošteklíme“, zobral pravítko a vlastne ma párkrát udrel po týchto rukách, no ale nič nevytĺkol, pretože naozaj som o tom nevedela.

V roku 1950, keď sa vrátil môj, ten ďalší príbuzný (Štefan Milan), s ktorým sme sa stretávali aj na Tepličke, vrátil sa z Ríma, kde študoval teológiu, ho vyslal ešte tam pán biskup Vojtaššák. Vrátil sa z toho dôvodu, že tam vážne ochorel na tuberkulózu ľadvín a predstavený jeho sa ho sa pýtali tu na pána biskupa, čo majú s ním robiť, pretože vyzeralo, že neprežije. Tak pán biskup sa skontaktoval s jeho rodičmi a rodičia si priali, aby prišiel domov zomrieť. Tak takto, nejak na jar v päťdesiatom roku sa vrátil domov. Žil na Tepličke nejaký čas a prišiel v tom v čase navštíviť aj nás ako svojich príbuzných.

No a v tú nedeľu potom večer zaklopal niekto na okno, v izbe sme mali, izbu tak do ulice, tak som sa pozrela a vidím tam jedného pána z Popradu, ktorý bol predtým aj vedúci okresného skautingu v Poprade a ináč taký kamarát s pánom kaplánom Mikulcom. No a som otvorila, tak mi hovorí: „Pán kaplán Mikulec je zatknutý“. Čiže on prvý mi povedal, neviem odkiaľ sa dozvedel, no a ja som ostala úplne zmrazená, no a veľmi som to prežila, viem vtedy som si kľakla. No, takže vtedy som si kľakla pred kríž a akože bola prvá pôstna nedeľa a som obetovala Pánu Ježišovi celé ďalšie obdobie, pretože som už predpokladala, že začína aj moja krížová cesta.

Čo sa stravy týka, no to bola takisto strava väzenská. Ráno čierna káva, chlieb tmavý, obed, taký čo, nám to, ženám to stačilo, chlapi si skutočne veľmi sťažovali, že majú hlad. Mne to stačilo ináč. No, kúpať sme sa chodili raz mesačne, tam dakde dole boli dakde v suteréne nejaké sprchy, tak tam sme, tak tam sme chodili. Ináč umývali sme sa tak, že, že nám dali lavór trocha vody do toho a pohár, ktorý sme mali na pitie, tak do toho tiež vody trocha, že sme si mohli zuby umyť a vylievalo sa to do tej nádoby, tam na WC čo bolo. No, jedlo nám hádzali jak tuná ja mačkám takto dávam ku dverám v ešusíku, hej. Otvoril dvere a zobrali sme si. No, keď sme išli na vyšetrenie, tak nám hodil ten dozorca, ktorý prišiel nás zavolať na vyšetrenie uterák, ktorý sme mali tiež vonká, nič sme dnuká nemohli mať, sme si museli hneď zaviazať oči, čiže ani cez chodbu vôbec nikdy s odviazanými očami, až tam v miestnosti, kde sme vyšetrovaní boli, tam sme si odviazali oči. No, vychádzky sme nemali vôbec, ja som prvýkrát bola na vychádzke od toho februára asi v polovici augusta asi na desať minút. To bola jedna vychádzka a ďalšia bola až, keď som bola po súde, čiže absolútne, ako to mohol človek vydržať vôbec toto, to neviem, čiže bez vychádzok, bez poriadnej stravy, no a ten psychický nátlak, ktorý robili.