Následující text není historickou studií. Jedná se o převyprávění pamětníkových životních osudů na základě jeho vzpomínek zaznamenaných v rozhovoru. Vyprávění zpracovali externí spolupracovníci Paměti národa. V některých případech jsou při zpracování medailonu využity materiály zpřístupněné Archivem bezpečnostních složek (ABS), Státními okresními archivy (SOA), Národním archivem (NA), či jinými institucemi. Užíváme je pouze jako doplněk pamětníkova svědectví. Citované strany svazků jsou uloženy v sekci Dodatečné materiály.
Pokud máte k textu připomínky nebo jej chcete doplnit, kontaktujte prosím šéfredaktora Paměti národa. (michal.smid@ustrcr.cz)
Môj manžel vždy hovoril, že je dôležité nielen zjesť väčší kus chleba, ale zjesť ho slobodne, to je to pravé
narodila sa v roku 1930 v Liptovskom sv. Petri
detstvo a mladosť prežila na východnom Slovensku
rodičia ju od malička vychovávali v náboženskom duchu
zapájala sa do rôznych náboženských krúžkov, bola členkou Združenia katolíckej mládeže v Poprade – Veľkej a katolíckeho skautingu
v spolupráci s dvomi kňazmi, Štefanom Milanom a Štefanom Nahálkom, založila dievčenský i chlapčenský krúžok katolíckej akcie so zameraním na laický apoštolát
v roku 1953 ju za aktívny kresťanský život a spoluprácu s kňazmi začala ŠtB vypočúvať
25. 2. 1953 ju zatkli a uväznili vo väzení v Košiciach
počas väzby ju často vypočúvali, a aj prostredníctvom fyzických trestov sa usilovali zistiť, kde sa nachádzajú kňazi, ktorých poznala
Krajský súd v Košiciach ju odsúdil na 4 roky väzenia, avšak po odvolaní na Najvyššom súde v Prahe bola odsúdená na 5 rokov
18 mesiacov prežila v Košiciach vo vyšetrovacej väzbe, z toho 7 mesiacov na samotke a 22 mesiacov v Nápravnom pracovnom tábore v Želiezovciach
Anna Greňová
„Môj manžel vždy hovoril, že je dôležité nielen zjesť väčší kus chleba, ale zjesť ho slobodne. To je to pravé.“
Detstvo a mladosť
Anna Greňová sa narodila v roku 1930 v Liptovskom sv. Petri. Detstvo a mladosť prežila na východnom Slovensku. Bola jedináčik a rodičia ju od malička vychovávali v náboženskom duchu. Zapájala sa do rôznych náboženských krúžkov, bola členkou Združenia katolíckej mládeže v Poprade – Veľkej a katolíckeho skautingu. Okrem rodičov však k formovaniu jej osobnosti napomáhali viacerí ľudia. „No, tak v dospievaní ma najviac ovplyvnili už duchovní na farnostiach, boli to páni kapláni v Poprade Veľkej, kde sme začali pracovať v Združení katolíckej mládeže. Pripravovala som si rôzne prednášky, hrávali sme divadlá s náboženským zameraním. No a už potom neskôr mi začali poskytovať aj rôznu náboženskú literatúru, ktorú som veľmi rada čítala. Z takých náboženských kníh ma napríklad veľmi oslovili Vyznania svätého Augustína, Nasledovanie Krista, a potom rôzne, aj taká literatúra, ktorú vydával Spolok svätého Vojtecha, alebo aj iné katolícke vydavateľstvá; rôzne romány, ale s týmto katolíckym a náboženským zameraním. To ma nejak formovalo a takto som chcela vlastne aj v budúcnosti kráčať, takto svoj život nejak vyvíjať.“
Dá sa povedať, že začiatky jej „ilegálnej protištátnej činnosti“ siahajú do čias, kedy sa jej príbuzný Štefan Milan, mladý kňaz, vracia z Ríma. Študoval tam teológiu, avšak keď ochorel, na žiadosť rodičov ho poslali domov na Slovensko.
„Na jar v päťdesiatom roku sa vrátil domov. Žil na Tepličke nejaký čas a prišiel v tom v čase navštíviť aj nás ako svojich príbuzných.“
Ďalším aktívnym kňazom, s ktorým prišla Anna do kontaktu bol Doktor Štefan Nahálka.
„Doktora Nahálku po zatknutí pána biskupa preložili na krátky čas do Veľkej Lomnice; tam bol ale len kratučko a potom z Veľkej Lomnice odišiel na Tepličku. Tam už začala jeho ilegalita, tam sa začal ukrývať. No, medzi časom, ale Milan začal so mnou pri príležitostných návštevách pripravovať nejaké krúžky, o ktorých som ešte ani nevedela, čo to bude, ale sem-tam spomenul a pýtal sa ma, či by som bola ochotná pracovať aj tak troška intenzívnejšie v tom náboženskom smere, čo som mu ja akože prisľúbila. Ešte medzitým mi pri jednej návšteve predstavil aj doktora Nahálku. Ja som síce o ňom vedela, ale nejak osobne som sa ním dovtedy neskontaktovala, no a pri takejto návšteve sme už hovorili o práci v krúžkoch katolíckej akcie.“
Krúžky katolíckej akcie a prenasledovanie
V spolupráci so Štefanom Milanom a Štefanom Nahálkom založila dievčenský i chlapčenský krúžok katolíckej akcie so zameraním na laický apoštolát.
„V tom čase sa už kamarátila s Františkom Greňom, neskôr mojim manželom, tak som jeho oslovila, aby mi pomohol s krúžkovou činnosťou. On tiež súhlasil a som mu povedala, aby zohnal ďalších chlapcov on. No a takto to vlastne začalo. Najprv začal fungovať ten dievčenský krúžok pod vedením toho nášho pána kaplána Martina Mikulca. Stretávali sme sa dosť pravidelne, asi každé dva týždne, stále v inom byte, s programom čisto náboženským. Nebolo tam nič politického; začínali sme modlitbou, prečítaním svätého Písma, rozjímaním o tom, a potom každý hovoril zo svojho prostredia, čo tam videl, čo sa zdalo, kde by sa dalo pomôcť, či už po tej náboženskej stránke alebo aj takej čisto občianskej. Premýšľali sme, ako by sme mohli pomôcť tápajúcim ľuďom napríklad s dobrou knihou, s dobrým slovom, no a to sme takto preberali každý krúžok.“ Tieto krúžky viedli tajne až dovtedy, kým ŠtB nezačala prenasledovať kňazov.
„No tak, pán Milan, pán Nahálka však ich začali hneď už potom prenasledovať. Milana ako vatikánskeho agenta, čiže ako sa dostal z nemocnice, potom z toho liečenia v Turčianskych Tepliciach, tak už začali aj za ním chodiť zo Štátnej bezpečnosti. On sa už po druhom liečení v Turčianskych Tepliciach začal ukrývať, lebo išli za ním ako za vatikánskym agentom, za špiónom. No a za doktorom Nahálkom takisto, však bol veľký funkcionár v Spišskej Kapitule, tak jeho takisto, keď bol doma na Tepličke chceli zatknúť. Nejako im to prekazili, akýsi občan zo Spišskej Tepličky, mladý človek, ktorý ho mal eštebákom ukázať alebo doviesť k nemu, on práve, myslím, upozornil doktora Nahálku, že sa niečo chystá. Práve počas svätej omše Nahálka doslova ušiel, neviem, či dajak nepopreskakoval, alebo čo a ušiel do kopcov za Tepličkou, a vlastne tam sa začalo jeho ukrývanie, jeho ilegálna činnosť.“ Prenasledovanie však nečakalo len kňazov a rehoľníkov, ale i laikov, ktorí sa s kňazmi poznali, viedli aktívny náboženský život, a teda predstavovali „nebezpečenstvo“ voči vtedajšiemu režimu.
„Raz v nedeľu večer zaklopal niekto na okno. Izbu sme mali tak do ulice, tak som sa pozrela a vidím tam jedného pána z Popradu, ktorý bol predtým aj vedúci okresného skautingu v Poprade a ináč - taký kamarát s pánom kaplánom Mikulcom. No a som otvorila, tak mi hovorí: „Pán kaplán Mikulec je zatknutý“. Čiže on prvý mi povedal, neviem odkiaľ sa dozvedel, no a ja som ostala úplne zmrazená, no a veľmi som to prežila. Viem vtedy som si kľakla pred kríž, bola prvá pôstna nedeľa a som obetovala Pánu Ježišovi celé ďalšie obdobie, pretože som už predpokladala, že začína aj moja krížová cesta.“
Zatknutie a vypočúvanie
Pracovala vo vagónke v Poprade a v roku 1953 ju za aktívny kresťanský život a spoluprácu s kňazmi začali vypočúvať. Následne ju 25. 2. 1953 zatkli a uväznili vo väzení v Košiciach.
„24. februára som normálne išla do zamestnania, pracovala som vo vagónke. Tiež som tam mala aj také veľmi blízke kolegyne, ktoré vlastne neboli v krúžkoch, ale sme spolupracovali a pomáhali mi tiež aj v laickom apoštoláte, sem-tam s nejakou dobrou knihou, a tak ďalej. Tak s nimi som hovorila o tom, čo sa stalo u nás, že som počula, ako pána kaplána zatkli. Nebola som vo svojej kancelárii a v susednej kancelárii ma zavolal k telefónu kádrovčík. Som sa prihlásila a on hovorí: „Choď sa obliecť a si predvolaná na úrad práce.“ No, ja som sa ho pýtala, načo mám ísť na úrad práce a on odpovedal. že si potrebujú doplniť nejakú evidenciu.“
Pred vagónkou Annu čakalo auto, do ktorého bola nútená nastúpiť. So strachom bola odvlečená na okresný úrad, kde ju začali vypočúvať. Keď hovorila o tom, ako sa s priateľmi stretávajú a čo robia, dostala odpoveď:
„Tieto veci, či vy tam sa s kamarátmi stretávate, to nás nezaujíma. Nás zaujíma to, kedy a kde ste sa stretli s Milanom, s Nahálkom, čo bol cieľ toho stretnutia, čo ste robili, o čom ste rozprávali a kde by sme sa mohli stretnúť s nimi my.“
„No, tak a toto vyšetrovanie, kde je Milan, kde je Nahálka začalo asi o desiatej, pol jedenástej pred obedom dvadsiateho štvrtého a trvalo až do poobedia, asi do piatej poobedia dvadsiateho piateho februára, nepretržite bez spánku. Vyšetrujúci sa pri mne stále striedali, neviem po akom čase. A vlastne, oni mi aj povedali: „Nás nezaujíma nič iné, len aby ste nám povedali, kde sa nachádzajú tí dvaja a idete domov.“ Hovorím: „Tak toto vám nepoviem, lebo neviem.“ - „No však vy sa na to rozpamätáte.“
„No, takže vlastne celú noc boli iba tieto dve otázky, unavovalo to, potom ma už postavili, nechal ma v noci stáť, ja som už driemala na nohách, už ma kymácalo.
Vyšetrovateľ mi hovorí: „No tak ale, aby ste sa troška prebrali, tak pekne si zložte pršteky a vás trocha pošteklíme“, zobral pravítko a vlastne ma párkrát udrel po rukách, no ale nič nevytĺkol, pretože naozaj som o tom nevedela.“
Nielen počas vyšetrovania, ale aj počas väzby ju často vypočúvali, a aj prostredníctvom fyzických trestov sa usilovali zistiť, kde sa nachádzajú kňazi, ktorých poznala. Krajský súd v Košiciach ju napokon odsúdil na 4 roky väzenia.
Vo väzení ...
„Čo sa stravy týka, no to bola takisto strava väzenská. Ráno čierna káva, chlieb tmavý; obed taký malý, nám - ženám - to stačilo, ale chlapi si skutočne veľmi sťažovali, že majú hlad. Kúpať sme sa chodili raz mesačne, tam dakde dole boli v suteréne sprchy, tak tam sme chodili. Ináč umývali sme sa tak, že nám dali do lavóra trocha vody a pohár, ktorý sme mali na pitie. Tak do toho tiež vody trocha, že sme si mohli zuby umyť a vylievalo sa to do nádoby na WC. No, jedlo nám hádzali jak tuná ja mačkám takto ku dverám v ešusíku. Otvoril dvere a zobrali sme si.
No, keď sme išli na vyšetrovanie, tak nám dozorca, ktorý nás prišiel zavolať, hodil uterák, ktorý sme mali tiež vonku, lebo vnútri sme nič nemohli mať. Museli sme si hneď zaviazať oči, čiže ani cez chodbu sme nemohli prejsť vôbec nikdy s odviazanými očami. Až tam v miestnosti, kde sme vyšetrovaní boli, tam sme si odviazali oči.
A vychádzky sme nemali vôbec, ja som prvýkrát bola na vychádzke od toho februára až v polovici augusta, asi na desať minút. To bola jedna vychádzka a ďalšia bola, až keď som bola po súde, čiže absolútne - ako to mohol človek vôbec vydržať, to neviem - bez vychádzok, bez poriadnej stravy, no a ten psychický nátlak, ktorý robili...“
Okrem toho, čo všetko si Anna vo väzení vytrpela, sa počas vyšetrovania dozvedela, že bol na ich majetok vydaný exekučný príkaz. Ešte predtým, ako prebehol súd, zabavili jej všetky osobné veci. Tie jej museli príbuzní za vypožičané peniaze opätovne kúpiť. Vyšetrovania neboli ušetrení ani jej rodičia a manžel, František Greň.
Odkaz pre mládež...
„Ja si myslím, že je veľmi potrebné o tomto hovoriť, pretože mladá generácia vôbec nevie, čo sa za komunistov robilo. Oni sa teraz majú dobre a myslia si, že to bolo také dobré stále. Aj ja sama sa snažím pripomínať si s mladými, na ktorých mám kontakty, že si skutočne musia vážiť terajšiu slobodu, najmä náboženskú slobodu. Aj keď sa teraz máme nejako horšie, za komunistov sme sa lepšie isto nemali, vôbec nie lepšie...
Nahrávanie Oral history v Poprade dňa 8. 3. 2005; kamera: Ondrej Krajňák,
moderátor: Miroslav Daniš
Príbeh pamätníka spracovala: Jana Otočková
© Všechna práva vycházejí z práv projektu: Witnesses of the Oppression Period
Příbeh pamětníka v rámci projektu Witnesses of the Oppression Period (Jana Speváková)